Počas komunistickej diktatúry boli hrubo porušované ľudské práva a mnohých pre ich nesúhlas s režimom prenasledovali. Práve bývalí politickí väzni sa pred 53 rokmi postavili na čelo zápasu o dodržiavanie ľudských práv a demokratických princípov. Aj na ich aktivitách mohli stavať neskorší oponenti „husákovskej normalizácie“ na Slovensku i v celom Československu.

 

Jaroslav Brodský, zakladateľ K 231
Jaroslav Brodský, zakladateľ K 231

Koncom marca 1968 zvolali zástupcovia bývalých politických väzňov do Prahy ustanovujúce zhromaždenie Klubu 231 (K 231). Názov vychádzal z čísla zákona, na základe ktorého boli politickí väzni poväčšine odsúdení. Na pražskom podujatí boli prítomní aj viacerí slovenskí zástupcovia (celkovo sa účasť odhaduje až na 3 000 osôb), pričom za jedného z podpredsedov K 231 bol zvolený aj Slovák Emil Vidra. Slovenskí účastníci sa však iba týždeň po pražskej schôdzke rozhodli, že si založia vlastnú „sesterskú organizáciu“. Dňa 7. apríla 1968 sa v bratislavskom Dome lodníkov zišlo vyše päťsto bývalých politických väzňov z celého Slovenska. Vznikla Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv (SONOĽP).

Prečo práve politickí väzni?

Vznik tejto organizácie je reakciou na situáciu, v ktorej sa bývalí politickí väzni posledné roky nachádzali. V súvislosti s uvoľňovaním komunistického režimu v Československu boli od začiatku 60. rokov mnohí (nekomunistickí) politickí väzni prepúšťaní na slobodu v rámci amnestií. Hoci sú šesťdesiate roky stále spájané najmä s liberalizáciou pomerov v ČSSR, bývalí politickí väzni túto dobu nevnímali nijako pozitívne. Iste, oproti 50. rokom sa mnohé zmenilo, no „bývalí ľudia“, ako ich v interných materiáloch nazývala Štátna bezpečnosť, boli z väzníc prepúšťaní zväčša len na „podmienku“. Ich snahy o rehabilitáciu sa až do roku 1968 stretávali s nepochopením. Navyše boli neustále sledovaní ŠtB, pretože sa obávala ich združovania. Práve tieto skúsenosti ich prirodzene priviedli k myšlienke spojiť sa a založiť organizáciu, ktorá by hájila ich záujmy a dbala o to, aby sa hrôzy 50. rokov už nikdy neopakovali.


Rozkol medzi K 231 A SONOĽP

Hlavnou príčinou odlúčenia sa slovenskej strany od K 231 bola otázka, kto všetko by mal patriť do novovznikajúcej organizácie. Podľa K 231 to mohli byť iba osoby, ktoré boli v rokoch 1948 – 1968 väznené za údajné politické delikty. Ich cieľom bola všestranná pomoc svojim členom pri úplnej súdnej, občianskej a spoločenskej rehabilitácii. Slovenskí zástupcovia však nechceli organizáciu obmedzovať iba na politických väzňov, ale chceli ju vybudovať na oveľa širšom základe. Jej členom sa mohol stať každý, kto bol po roku 1948 akýmkoľvek spôsobom diskriminovaný a kto sa stotožňoval so základným cieľom organizácie a tým bola ochrana ľudských práv. Základným dokumentom, z ktorého vychádzali bola Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN a jej predstaviteľom išlo predovšetkým o to, aby už nikdy nedochádzalo k masovým nezákonnostiam zo strany štátu.

Emil Vidra vo svojej pracovni v exile vo Viedni
Emil Vidra vo svojej pracovni v exile vo Viedni

Napriek rozdielom v cieľoch oboch organizácií, vyjadrila SONOĽP záujem spolupracovať na spoločných témach. Už pri zakladaní samostatnej organizácie na Slovensku mohli jej členovia čerpať z českých skúseností. V tom čase už totiž predstavitelia K 231 absolvovali osobné stretnutie na ministerstve vnútra a takisto aj schôdzku na ÚV KSČ, kde sa dozvedeli, že založeniu organizácie politických väzňov nebráni žiadna okolnosť. Skutočnosť však bola napokon odlišná. Až do okupácie Československa obe organizácie neúspešne bojovali o legalizáciu.

Kto boli politickí väzni?

Na čele SONOĽP stál od jej počiatkov právnik Emil Vidra. V roku 1958 bol vo vykonštruovanom procese s bývalými sociálnymi demokratmi odsúdený na sedem rokov, z ktorých si odsedel necelé dva. Po prepustení na amnestiu sa naďalej pravidelne stretával so svojimi priateľmi z väzenia. Najmä od druhej polovice 60. rokov spolu diskutovali o možnostiach rehabilitácií a o založení organizácie. Zväčša však išlo o tajné stretnutia v menších skupinkách, keďže bývalí politickí väzni boli neustále sledovaní príslušníkmi ŠtB.

Od začiatku roku 1968 sa už začali stretávať vo väčšom počte a určili si prípravný výbor, kam patrili: Ján Rehák, Jozef Tomášek, Anton Horník a ďalší. Ešte pred zjazdom SONOĽP sa k tejto prvotnej skupine pridali aj bývalí antifašistickí odbojári (takisto väzni z 50. rokov): vojenskí velitelia gen. Jozef Marko a gen. Jozef Martin Kristín, a tiež Jaroslav Fabok a Dušan Viest ml. (synovec povstaleckého veliteľa gen. Rudolfa Viesta).

Podľa Vidrovho svedectva sa delegácia politických väzňov dostavila 4. apríla 1968 na ÚV KSS v Bratislave, kde oznámili svoj záujem o založenie organizácie. Ich požiadavky údajne prijali s porozumením. „Hneď po našom predstavení sa ako býv. politickí väzni nám bola položená otázka, za koľko rokov chceme odškodnenie. ÚV komunisti nás zrejme považovali viac za K 231, než za bojovníkov za ľudské práva. Zdôraznil som, že ÚV musí vziať späť všetko špatné ovocie svojho protiprávneho konania proti nám, teda všetky roky našeho väznenia do posledného haliera.“ Pravdepodobne sa na tomto stretnutí okrem otázok reparácií rokovalo aj o tom, aby si slovenskí politickí väzni mohli zorganizovať ustanovujúce zhromaždenie, čo bolo následne schválené.

Úspechy aktivistických zhromaždení

To, že za taký krátky čas dokázali slovenskí i českí zástupcovia usporiadať stretnutie, na ktorom sa zišli stovky bývalých politických väzňov, je nielen obdivuhodné, ale svedčí aj o tom, že téma rehabilitácií nespravodlivo odsúdených bola v spoločnosti mimoriadne živá. Na bratislavskom aprílovom zhromaždení boli prítomní aj zástupcovia médií, známi novinári ako Zora Jesenská či Roman Kaliský. Po dlhom čase mali možnosť verejne vystúpiť napríklad antifašistická odbojárka Květoslava Viestová, prof. Karel Koch, národohospodár Peter Zaťko a mnohí ďalší, vrátane organizátora Emila Vidru a českého zástupcu K 231 Karla Nigrína.

Po skončení zhromaždenia sa zvolení zástupcovia SONOĽP rozhodli, že navštívia leopoldovskú väznicu. Do Leopoldova odišla 22-členná delegácia, vrátane filmárov televízneho štábu. Chceli upozorniť na to, že v Československu sa ešte stále nachádzajú politickí väzni a ukázať verejnosti, v akých nedôstojných podmienkach žijú. Riaditeľ väznice im však na nakrúcanie odmietol vydať povolenie. Výjazd do Leopoldova organizátori ukončili návštevou väzenského cintorína. Uctili si tak obete, ktoré sa „obrodného procesu“ nedožili a zahynuli vo vyšetrovacej väzbe, vo väzniciach, alebo boli popravení komunistickou justíciou.

Dve početné zhromaždenia v Prahe a v Bratislave vyvolali v spoločnosti veľký rozruch. Práve vďaka nim sa rehabilitácie stávali v médiách najčastejšie diskutovanou témou, ktorá upozorňovala na reálny stav spravodlivosti v Československu. Aj vďaka podpore verejnosti sa vytváral tlak na funkcionárov KSČ, aby pokračovali v demokratizačných reformách. Výsledkom bol aj tzv. Akčný program KSČ, v ktorom vedúci stranícki činitelia deklarovali urýchlené prijatie rehabilitačného zákona.

 

Ako rehabilitovať a čo na to komunisti?

Emil Vidra s manželkou Margitou vo Viedni
Emil Vidra s manželkou Margitou vo Viedni

Zástupcovia bývalých politických väzňov sa nechceli spoliehať iba na zákonnú normu vypracovanú (nikým nevolenými) komunistickými funkcionármi, ale mali záujem aktívne sa podieľať na vytvorení rehabilitačného zákona. Napriek spoločnému záujmu nepostupovali koordinovane, keďže mali odlišnú predstavu o tom, aký široký okruh postihnutých občanov by mal zákon zasahovať.

Predstavou K 231 bolo rehabilitovať všetkých politických väzňov, ktorí boli odsúdení na základe smutne známeho zákona č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky (a ďalších zákonov, ktoré mu predchádzali alebo ho nahradili). Právna komisia K 231 následne počas apríla a mája 1968 vypracovala vlastný návrh zákona o rehabilitáciách, o ktorom chcela rokovať s predstaviteľmi režimu. Hlavnou zásadou tohto návrhu mala byť celoplošná rehabilitácia s jasne vymedzenými výnimkami v prípadoch, ak sa jednalo napríklad o teroristické činy, došlo k zabitiu, atď. Takto by sa rehabilitačný zákon mohol dotýkať celkom 128 000 občanov, ktorí boli medzi rokmi 1948 – 1968 protiprávne väznení.

Návrh slovenskej organizácie, ktorý zhotovil Emil Vidra, nebol takto podrobne vypracovaný, zachoval sa iba v podobe konceptu. Vidrov koncept však siahal nad rámec českého návrhu, keď tvrdil, že do rehabilitácií „je naliehavo zapotreba postihnúť aj prípady, kde nedošlo k súdnemu rozsudku, ale kde občan tohto štátu bol neodôvodnene postihnutý akýmkoľvek administratívnym opatrením /bol ,vyakčnený´, zatvorený v TNP (Tábor nútených prác – pozn.), atď./ a to všetko v súvislosti s jeho nepriaznivým politickým hodnotením.“ Takto formulovaný návrh na rehabilitácie sa mohol dotýkať oveľa väčšieho počtu obyvateľov a zasahoval by oveľa viac ako „len” niekoľko desiatok tisíc občanov.

Obe znenia návrhov zákona predstavovali veľký problém pre komunistických funkcionárov. Ich vyznenie celkom zreteľne odhaľovalo protiprávnosť komunistického režimu a totalitné praktiky jeho predstaviteľov. Navyše návrhy rátali aj s potrestaním vinníkov (vyšetrovateľov, sudcov a vysokých komunistických funkcionárov), ktorí sa nezákonností dopúšťali. Nehovoriac už o reparáciách a náhradách škody, ktoré boli vyčíslené celkovo na 3 mld. Kčs. Komunistická strana však ani v období „pražskej jari“ nemala v úmysle zájsť v demokratizácii a „obrodnom procese“ až takto ďaleko.

Z pôvodnej predstavy o spolupráci štátu a nestraníckych organizácií na vypracovaní zákona o rehabilitáciách tak napokon nebolo nič. Samotné znenie zákona vypracoval legislatívny odbor ministerstva spravodlivosti, ktorý predstavy zástupcov politických väzňov o plošnej rehabilitácii jednoznačne odmietol. Uplatnil vlastný návrh o individuálnom posudzovaní každého jednotlivého prípadu. Navyše do znenia zákona bolo presadené, že revízie súdnych procesov sa mali týkať iba rozsudkov v období od vzniku tzv. Štátneho súdu (zo dňa 24. 10. 1948) do konca júla 1965, nie 1968, ako aktivisti žiadali. Podľa vypracovateľov zákona by totiž plošná rehabilitácia viedla k diskreditácii „socialistického právneho poriadku“.

Koncom júna 1968 bol Národným zhromaždením napokon prijatý zákon č. 82/1968 Sb. o súdnych rehabilitáciách, ktorý nezohľadnil takmer žiadne legislatívne pripomienky politických väzňov. Zákon pritom vôbec nerozlišoval, či rozsudky súdov boli v súlade s medzinárodným právom alebo demokratickými princípmi a vzťahoval sa len na približne 30 000 občanov. K revízii svojho procesu sa však aj títo občania dostali až po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. V rokoch 1968-70 tak bolo rehabilitovaných iba približne 1 500 občanov. Za neskoršej „normalizácie“ už rehabilitácie neprebiehali, naopak, väznice sa opäť začali plniť politickými väzňami.

Aktivity SONOĽP v oblasti ľudských práv

Zachovaná fotokópia so stanovami mala slúžiť ako dôkaz o trestnej činnosti jej členov, ktorých prenasledovali
Zachovaná fotokópia so stanovami mala slúžiť ako dôkaz o trestnej činnosti jej členov, ktorých prenasledovali

Aj v dôsledku medzinárodno-politického napätia vo „východnom bloku“ začala v priebehu mája a júna 1968 v médiách propagandistická kampaň namierená najprv proti K 231 a neskôr aj proti SONOĽP. Kým predstavitelia K 231 reagovali na útoky trpezlivým vysvetľovaním a presviedčaním komunistických činiteľov o úprimnosti ich snáh, predstavitelia SONOĽP akékoľvek vyjednávania s reformným krídlom KSS odmietli. Nemali ani záujem vyčkávať, kým budú ich stanovy ministerstvom vnútra schválené a ich činnosť legalizovaná. Ďalej zakladali pobočky, organizovali prípravné zjazdy a chceli pokračovať s náborom členov. Vidrovými slovami povedané: „My sme našu akciu – až na návštevu na ÚV (o čom som hovoril vyššie) – odpojili, pokiaľ sa len dalo, od strany, pretože sme nechceli počítať s jej milosťou, len s našimi právami.

Napriek úsiliu funkcionárov SONOĽP sa nábor členov a zakladanie pobočiek rozbiehalo iba pomaly a v obmedzenej miere a do organizácie sa prihlásilo celkovo asi 2 000 ľudí. K jej aktivitám je však dôležité spomenúť aj ich iniciatívy v oblasti ochrany ľudských práv. Krátko po celoslovenskom zjazde odoslal prípravný výbor pozdravný list Komisii pre ľudské práva OSN. Taktiež v spolupráci s ďalšou českou organizáciou „Společnosťou pro lidská práva“ (SLP) sa angažovali za to, aby sa Všeobecná deklarácia ľudských práv stala súčasťou povinnej výučby na školách. A napokon v apríli 1968 odoslali otvorený list zahraničnému výboru Národného zhromaždenia, aby československí poslanci urýchlene ratifikovali dva medzinárodné pakty prijaté na Valnom zhromaždení OSN ešte v decembri 1966. Išlo o „Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach“ a „Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach“, pričom obe uznesenia nadväzovali a dopĺňali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv z decembra 1948 (ktorú Československo dovtedy právne neuznávalo).

Československo napokon oba „medzinárodné pakty“ podpísalo v októbri 1968, avšak právnu záväznosť získali až po ratifikácii Národným zhromaždením v roku 1976, po skončení známej Helsinskej konferencie. SONOĽP tak iniciovalo udalosti, ktoré sa stali skutočnosťou až o osem rokov neskôr. Práve v dôsledku prijatia týchto ľudsko-právnych záväzkov a ich nedodržiavania štátnymi predstaviteľmi vznikla počas „normalizácie“ Charta 77.

Krátko po okupácii Československa boli aktivity oboch organizácií politických väzňov násilne ukončené a ich činnosť definitívne zastavená. Mnohí českí a slovenskí funkcionári, vrátane Emila Vidru, už pár dní po vstupe sovietskych vojsk emigrovali do zahraničia. V exile museli zostať vyše 21 rokov, hoci aj odtiaľ sa pokúšali bojovať proti štátnemu teroru „normalizačného režimu“ a za ľudské práva občanov Československa.

Po páde komunistického režimu bola myšlienka o potrebe spoločnej organizácie politických väzňov stále živá a v roku 1990 bola ako ideová nástupkyňa SONOĽP založená Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS). Avšak napriek tomu, že názov i povedomie o Slovenskej organizácii na ochranu ľudských práv celkom vymizlo z kolektívnej pamäti, je dôležité si jej aktivity pripomínať.

Archívy a primárne pramene:

  • Archív ÚPN, KS ZNB S ŠtB Bratislava, BA-V, Vyšetrovací spis č. 10 341
  • Osobný archív Emila Vidru (za poskytnutie ďakujem Ivici Vidrovej)
  • Archív Národného múzea v Prahe, fond K 231
  • https://www.21august1968.sk/sk/sonolp/
  • Otruba, Z. K-231 na Slovensku – jak to doopravdy bylo. In K-231, 1988, č. 1, s. 10.
  • Rambousek, O. Vznik K-231. In Západ, 1985, č. 1, s. 21-25.
  • Vidra, E. Dôstojní ľudia. In Kultúrny život, 1968, č. 15, s. 2.
  • Vidra, E. Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv. In K-231, 1988, č. 2, s. 5.
  • Vidra, E. S mýtom proti mýtu okolo K 231. In Naše snahy, 1971, č. 6, s. 14.

Použitá literatúra:

  • Blažek, P. – Bursík, T. – Halla, J. – Hoppe, J. Aby se to už neopakovalo. Katalog k výstavě o dějinách sdružení bývalých politických vězňů K 231. Praha 2008. Dostupné online: https://www.ustrcr.cz/vystavy/k-231/
  • Hoppe, JU. Opozice ´68. Sociální demokracie, KAN a K 231 v období pražského jara. Praha 2009.
  • Kaplan, K. – Paleček, P. Komunistický režim a politické procesy v Československu. Brno 2001.
  • Letz, R. Aktivity Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv v roku 1968. In Londák, M. – Sikora, S. a kol. Rok 1968 a jeho miesto v našich dejinách. Bratislava 2009.
  • Pauer, J. Praha 1968. Vpád Varšavské smlouvy. Praha 2004.
  • Pecka, J. – Belda, J. – Hoppe, J. (eds.). Občanská společnost 1967-1970, 2. svazek. Sociální organismy a hnutí Pražského jara. Praha 1998.

Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora, Ústav pamäti národa, iDnes.cz

*** Výskum, na základe ktorého vznikol tento článok, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Za spoluprácu na archívnom výskume a pri tvorbe článku sa chcem poďakovať kolegyniam filmárkam Debore Pastirčákovej a Štefánii Lovasovej.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventom Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Doktorandské štúdium absolvoval na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Venuje sa výskumu kultúrnych a politických dejín na Slovensku v 20. storočí, s užším zameraním na obdobie komunistického režimu (1948-1989). V rokoch 2015 – 2020 pôsobil v občianskom združení Post Bellum. V súčasnosti pracuje v Národnej knižnici Českej republiky.