Snaha Komunistickej strany Československa o dôslednú ateizáciu spoločnosti kráčala v rokoch 1948–1989 ruka v ruke so zámerom zmeniť spôsob slávenia rôznorodých sviatkov a výročí podľa aktuálnych potrieb a zámerov vládnucej strany. V zakladajúcom období komunistického režimu (1948–1953) sa dotkla aj jedných z najobľúbenejších sviatkov roka – Vianoc. Detské predstavy o Ježiškovi museli ustúpiť novo presadzovanému vzoru sovietskeho Deda Mráza, z vianočných výjavov sa mali pod tlakom nutnosti vytratiť bacuľatí anjeli či Traja králi. Cenzúrou prešli i koledy – KSČ neprekážala len ich náboženská dimenzia, ale aj údajný žobravý charakter nejednej z nich.

 

Komunistický režim sa pokúsil potlačiť kresťanské tradície.

Nový režim, ktorý začal svoju éru datovať od 28. februára 1948, sa nijako netajil zámermi minimalizovať vplyv cirkvi v krajine. K rušeniu kláštorov, internácii rehoľníkov a rádových sestier či k procesom s predstaviteľmi náboženského života sa postupne pridávala aj snaha o vymazanie tradičných symbolov, súvisiacich s religiozitou obyvateľstva. Tomu mali dopomôcť aj cielené premeny spôsobov slávenia rozmanitých výročí a sviatkov, Vianoce nevynímajúc.

Ani Komunistická strana Československa (ďalej KSČ) si však nedovolila „zrušiť“ Vianoce. Namiesto toho sa pokúsila o ich premenu na také, v ktorých viac nebude miesta pre spiritualitu, kresťanské zvyky či odkazy na prvorepublikové tradície.

„Vymazanie“ Jezuliatka v jasličkách

V prvom rade mal, podľa predstáv vládnucej moci, zmiznúť hlavný symbol Vianoc – Jezuliatko v jasličkách. Na základe jeho „vymazania“ potom vznikla téza, že ak neexistuje malý Ježiško, potom nemôže – resp. nikdy ani nemohol – existovať dospelý Ježiš ako ten, ktorý nadeľuje darčeky, ergo, celý kresťanmi šírený svetonázor mohol byť označený za šírenie a živenie tmárstva. V boji proti nemu sa KSČ rozhodla v prvom rade zamerať na najmladšie – a teda najľahšie indoktrinovateľné ročníky, na deti. Z pultov kníhkupectiev boli sťahované publikácie pre najmenších, ktoré prezentovali „minulú“ podobu Vianoc. Naopak, čoraz väčšmi sa presadzovali texty, nabádajúce k novému modelu chápania vianočného obdobia. Takou bola aj kniha Ondřeja Sekoru Štědrý večer.

Detská kniha o Štedrom večeri

V nej vystupovali už „uvedomelé“ deti Michálkovcov – predstavujúce novú nádej budovateľskej éry – vediac, že darčeky kupujú rodičia za peniaze, ktoré si musia najskôr zarobiť poctivou prácou. Na opačnej strane názorového poľa, v kontraste s Michálkovcami, stálo dievčatko menom Bibinka Rozmazalová, ktorá ešte stále verila na Ježiška, a preto mu napísala list so zoznamom vecí, ktorými chce byť obdarovaná. Na jej sklamanie však nič zo želaného pod stromčekom nenašla. Na základe tohto zážitku, a za významného prispenia detí Michálkovcov, postupne odhalila, že žiaden Ježiško nosiaci darčeky neexistuje. A hoci sa príbeh končí šťastne a poučne, detskému čitateľovi dal jasne najavo, čo si myslieť o deťoch – či ako ich „zaškatuľkovať“ – v prípade, že sa správajú ako Bibinka. Tá bola v knihe neraz popisovaná ako naivná, či dokonca hlúpa, čo automaticky vytvorilo schému delenia detí na tie dobré, správne uvažujúce, a na naivné, hlúpe, ktorým musí niekto osvietenejší vysvetliť, ako sa veci „v skutočnosti“ majú. Koniec-koncov, takýto model delenia na dobré-zlé, čierne-biele, správne-nesprávne atď., bol symptomatickým pre celé obdobie. V tomto prípade len došlo k aplikovaniu v spoločnosti presadzovanej schémy do života najmenších.

Dedo Mráz sa tradične spája so ZSSR a s ruskou kultúrou

Textov určených pre detského recipienta, pri ktorých bol posudzovaný ich výchovný charakter a ideová neškodnosť, bolo viacero. Na zozname kníh, ktoré boli na prelome 40. a 50. rokov z knižníc vyraďované, sa zrazu ocitol aj Školák Kája Mařík. Ten bol na jednej strane „vhodným“ hrdinom, pretože pochádzal z jednoduchých pomerov. No na druhej strane sa modlil a veril v Ježiška, dokonca bol na polnočnej omši, kde spieval „Narodil se Kristus Pán“, čo ho stavalo do polohy neprijateľného hrdinu novobudovaného režimu. Rovnaký osud postretol aj mnohé ďalšie dielka pre deti a mládež, dokonca aj obyčajné leporelá – už len preto, že boli ilustrované anjelmi či betlehemskou hviezdou.

V prípade, že takéto publikácie neboli z obehu stiahnuté, nežiaduce postavy boli aspoň nahrádzané „vhodnejšími“ – obľúbených Troch kráľov, anjelov či pastierov nahradili baníci, pohraničníci, Dedo Mráz a niekde dokonca päťročnica. Naopak, za štátostranou preferované čítanie sa považovali také texty, ktoré miesto biblických postáv vystavovali na obdiv spôsoby trávenia vianočného obdobia sovietskymi deťmi.

Postava Ježiša Krista sa mala stať „personou non grata“ v každom smere. Jeho zakomponovanie do vianočných kolied spôsobilo, že mnohé z nich boli na konci 40. a na začiatku 50. rokov 20. storočia zakázané. Z kolied mohli na verejnosti zaznievať len tie s ľudovým charakterom, a tie, v ktorých sa nevyskytovala „nevyhovujúca“ náboženská symbolika. Problémom boli i vianočné piesne, ktoré mali podľa režimu tzv. žobravý podtón. Platila totiž téza, že v novej ére, do ktorej Československo v roku 1948 vstúpilo, už nie je potrebné o nič prosíkať – obyvateľ si môže všetko zabezpečiť sám, pretože má na to dostatok príležitostí a zdrojov.

Napokon, v tomto duchu sa prerod symboliky starých Vianoc do novej éry snažil prezentovať i – dnes už priam legendárny – predvianočný prejav niekdajšieho predsedu vlády a neskoršieho prezidenta Československa Antonína Zápotockého z roku 1952.

Strom republiky

Pesnička o Dedovi Mrázovi.

Potláčanie charitatívneho rozmeru vianočných sviatkov sa prejavilo v tendencii zavrhnúť tradíciu tzv. vianočného stromu republiky. Tá vychádzala ešte z prvorepublikových čias – prvý strom bol vztýčený v Brne 13. decembra 1924. Za otca myšlienky je považovaný Rudolf Těsnohlídek, redaktor Lidových novin a spisovateľ, ktorý sa podľa vzoru dánskej Kodane a na základe niekdajšieho osobného zážitku rozhodol založiť predvianočnú zbierku na pomoc všetkým chudobným a opusteným deťom. Nápad so stromčekom, pod ktorým sa nachádzala malá pokladnička na vyberanie finančných darov, sa veľmi rýchlo ujal aj v ďalších českých a slovenských mestách a stal sa integrálnou súčasťou predvianočných tradícií.

Mocenskej špičke pofebruárového Československa sa ale nápad príliš nepozdával. Významne totiž narúšal hlásanú tézu, že pod vládou KSČ sú všetci občania šťastní, spokojní, zaopatrení a nepotrebujú žiadne dobrodenie. O to sa mal podľa dobovej propagandy starať štát a jeho sociálny systém, dbajúci o každého jedného občana – vrátane sirôt. Okrem toho sa stal vianočný strom republiky pre vládu nepohodlný i pre svoje prepojenie na odkaz a osobnosti 1. ČSR. Na druhej strane išlo o tradíciu, ktorá sa medzi širokými vrstvami obyvateľstva tešila značnej obľube, a preto nebolo jednoduché len tak ju z roka na rok zrušiť.

Už v roku 1949 preto došlo k istému ideovému posunu – ceremoniál vztyčovania stromov republiky mal ostať na nejaký čas, a vlastne len pokusne, zachovaný, no tentoraz sa celá kampaň rozbehla pod heslom „Mier deťom na celom svete“. Zmenila sa náplň akcie: podujatie spojené so stavaním stromčeka sa malo niesť v radostnom, oslavnom duchu, a jeho súčasťou mal byť bohatý program zameraný hlavne na deti a mládež. A keďže na výťažok z organizovanej zbierky už – podľa slov vlády – neboli československé deti odkázané, ten mal putovať k malým obyvateľom krajín, ktorí nemali toľko šťastia – ich vlády sa nedokázali postarať o tých najzraniteľnejších a zabezpečiť im život v blahobyte. Kde však skutočne vyzbierané peniaze končili, je už dnes len ťažko zistiteľné.

Lavírovanie medzi zachovaním obľúbeného, populárneho, a tvrdým presadzovaním ideovo korektných tradícií bolo badateľné aj v nasledujúcom období. V roku 1950 sa opätovne uvažovalo o zrušení akcie vianočného stromu republiky, ale už v nasledujúcom roku 1951 sa našiel akýsi „modus vivendi“ – podujatie zostalo zachované a v budúcnosti malo byť spojené s príchodom Deda Mráza.

Na scénu prichádza Dedo Mráz

Dedo Mráz v 19. storočí.

Dedo Mráz, už tradične spájaný so ZSSR a s ruskou kultúrou, mal v skutočnosti korene v slovanskej mytológii. Obraz starého deduška, tak, ako ho poznáme dnes, sa kreoval postupne, až do 20. storočia. Menil sa jeho vizuál i charakterové črty, a zápasil i s ustálením svojho pomenovania – od Moroza Ivanoviča, cez Svätého Nikolaja (sv. Mikuláša), Morozka (Mrázika) až po Deda Mráza na začiatku 20. storočia. V samotnom ZSSR bol dokonca na krátku dobu zakázaný – v roku 1929 sa stal v očiach vládnuceho režimu nepriateľom, a to práve pre svoje spájanie s pravoslávnou cirkvou. Na scénu sa vrátil až v roku 1936, tento raz už v omnoho svetskejšej podobe.

Celoštátna akcia príchodu Deda Mráza do Československa – ako postavy, ktorá mala suplovať sv. Mikuláša i Ježiška v jednom – sa konala v roku 1951. K podujatiu vznikol inštruktážny materiál – aby nedochádzalo k žiadnym omylom a aby malo podujatie čo možno najhladší priebeh. Manuál riešil všetky podrobnosti a snažil sa predvídať i nedorozumenia, ku ktorým by mohlo dôjsť. Kvôli tomu bol napríklad spísaný zoznam odporúčaných masiek, v ktorých mohli deti z materských a základných škôl vítať Deda Mráza – malo sa tak predísť situácii z Jičína, keď chcel ísť chlapček za príslušníka Ku-Klux-klanu. Z niečoho, čo malo mať pre deti rozprávkový, hravý charakter, sa tak v roku 1951 stala prísne organizovaná, silno propagandistická záležitosť.

Cesta Deda Mráza.

Celú cestu Deda Mráza do Československa mohli deti sledovať na základe správ, každodenne vysielaných na vlnách Československého rozhlasu. Podľa trasy jeho putovania bola v roku 1952 zostavená i mapa, ktorá mala byť vyvesená v každej triede, a kde mohli žiaci sledovať jeho postup krajinami až do strednej Európy. Zároveň sa mali oboznamovať s geografiou a s reáliami ZSSR. Podľa nákresu vyšiel Dedo Mráz z Čukotky na vrtuľových saniach, potom presadol na lietadlo a prvým miestom, kde pristál, bolo mesto mládeže Komsomoľsk. V školách mala vtedy zaznieť tematická prednáška „Budovateľské nadšenie sovietskej mládeže“. Odtiaľ jeho cesta pokračovala do Burjatskej autonómnej republiky – žiaci v laviciach počúvali o národnostnej politike ZSSR. Potom Dedo Mráz presadol na expres Transsibírskej magistrály a vo vlaku sa počas dlhej cesty porozprával s miestnymi ľuďmi, hrdými na svoju vlasť. Z Novosibirska zamieril za deťmi lietadlom do Karagandy, odtiaľ sa pobral na púšť Karakum. Nasledovalo Stalinovo rodné Gruzínsko, kde sa dostal, nie náhodou, v deň generalissimových údajných narodenín (o skutočnom dátume jeho narodenia sa historici dodnes sporia – pozn. autorky) – 21. decembra. Okolo tohto dátumu sa mali žiaci a študenti dozvedieť niečo viac o osobnosti J. V. Stalina – o jeho živote, úspechoch a význame pre svoju krajinu. Nasledujúcou zastávkou Deda Mráza bol Stalingrad, potom zamieril na stavby komunizmu na Volge a na rieke Don, až konečne dorazil do Moskvy. Tam sa mal pokloniť nabalzamovanému Leninovi a pobyt si mal spríjemniť návštevou divadla. V roku 1952 si údajne vychutnával adaptáciu jedného z popredných diel povojnového sovietskeho socialistického realizmu – Fadejevovu Mladú gardu. Ďalšou zastávkou mu bol Leningrad a hneď za ním „kolíska revolúcie“ – Kyjev. Tamojší pobyt spojil s návštevou múzea partizánskych bojov. Z Kyjeva konečne prišiel na slovenské územie – pristavil sa v Čiernej pri Čope, odkiaľ sa pobral do mnohých ďalších československých miest – v tých najväčších z nich sa mali konať detské besiedky. V roku 1951 malo byť vyvrcholením návštevy Československa stretnutie s pioniermi v Prahe v karlínskom Dome pionierov, ktoré sa podľa vzoru ZSSR malo konať 31. decembra. Existovala totiž predstava, že podobne ako je to v ZSSR, aj v Československu postupne vytlačia sviatky nového roka dovtedy preferované Vianoce.

Dedo Mráz bol v samotnom ZSSR na krátku dobu zakázaný.

Aj napriek všetkej snahe organizátorov sa však zdá, že prvé ročníky Deda Mráza v Československu neboli veľmi úspešnými. A to až do takej miery, že začiatkom roka 1953 sa ďalšou koncepciou jeho predvianočnej púte zaoberal Ústredný výbor KSČ. Riešil problémy minulých ročníkov – napríklad sťažnosti, že Dedo Mráz bol zo správania detí často vykoľajený a nereagoval na ne adekvátne. Problémom bola aj jeho nacionálna príslušnosť a tým pádom predpoklad ovládania ruského jazyka. Kým menšie deti túto skutočnosť ľahšie prehliadali, starším nešlo do hlavy, prečo im nedokáže na ich zvedavé otázky, formulované v ruskom jazyku, ktorému sa priúčali na školách, v príslušnej reči plynulo – a niekedy dokonca vôbec – odpovedať. Potrebné bolo nájsť i uspokojivú odpoveď na zvedavú otázku detí, ako je možné, že ten istý Dedo Mráz stihne obísť toľké mestá v Československu a byť pritom na niekoľkých besiedkach súčasne. Riešením onej detskej dilemy mal byť konsenzus zhmotnený do inštitútu dvoch Dedov Mrázov. Jeden z nich, ten sovietsky, navštevoval veľké mestá republiky, no keďže nemohol všetko stihnúť sám, prišiel na rad i druhý Dedo Mráz – domáci, československý. Ten mal na starosti návštevy mikulášskych posedení a detských večierkov v menších mestách a na dedinách a, celkom pochopiteľne, nemusel ovládať ruský jazyk. Ani toto opatrenie sa však nestretlo s úspechom. Deti boli ešte viac zmätené, čo nijako neprispievalo k zahnaniu starých tradícií a osvojení si novôt.

V rámci snáh o všestrannú popularizáciu tejto postavičky dochádzalo aj k organizovaniu tzv. Trhov Deda Mráza či Zábav Deda Mráza, ktoré boli spojené s estrádnym programom a konali sa v priebehu mesiaca december. Už čoskoro sa však začalo ukazovať, že ani tak sa mu nepodarí zaujať miesto „niekdajšieho“ Ježiška, a tak sa snaha sústredila aspoň na jeho etablovanie v uprázdnenom priestore, ktorý po sebe zanechal sv. Mikuláš. No napriek tomu, že i v nasledujúcich rokoch sa operovalo s Dedom Mrázom ako s jedným zo symbolov vianočného obdobia, ešte aj z konca 60. rokov 20. storočia sa dochovali zmienky o tom, ako deti vyčkávali sv. Mikuláša a anjela s čertom.

Situácia s Dedom Mrázom prakticky len odzrkadľovala celú snahu štátostrany o zmenu vianočnej symboliky, o ktorej úspešnosti – v zmysle osvojenia si nových návykov – by sa dalo polemizovať. Aj keď sa komunistický režim snažil v priebehu pár rokov zmeniť zaužívané tradície a vymazať starý, preň „nepohodlný“ ráz sviatkov, mnohé z rodín i naďalej v súkromí svojich príbytkov rozkladali miniatúrne betlehemy a spievali „zakázané“ koledy. Tie začali na verejnosti opäť zaznievať až v 80. rokoch 20. storočia – v tom istom období, ako sa i oficiálne médiá opäť vrátili k spájaniu Vianoc s postavou Ježiša Krista.

 

 

Použitá literatúra

Článok vznikol ako čiastkový výstup z projektu APVV-17-0199 Kultúrny produkt regionálneho múzea v kontexte objektívnej spoločenskej potreby: Život v totalite v rokoch 1939–1945.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventkou Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2016 obhájila aj svoju dizertačnú prácu. Špecializuje sa na komunistický režim v Československu, s dôrazom na jeho zakladateľské obdobie. Skúma oblasť festivity, dobovej propagandy, kultúrnych dejín a problematiku československo-sovietskych vzťahov. Od septembra 2016 prednáša na Katedre histórie FF UKF v Nitre (česko-)slovenské a svetové dejiny druhej polovice 20. storočia. Pravidelne sa zúčastňuje medzinárodných konferencií, je autorkou viacerých vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných doma i v zahraničí.