Pred sedemdesiatimi rokmi, na jeseň roku 1949, sa Československo chystalo na jednu z najväčších oslavných akcií svojho druhu. Jubilea sa mala dožívať vedúca osobnosť východného bloku, domácou propagandou vykresľovaná ako rozhodný generalissimus, osloboditeľ národov, priateľ všetkých detí a pracujúcich či zavŕšiteľ Leninovho diela – Josif Vissarionovič Stalin. Príprava pompéznych osláv bola v plnom prúde, hoci nikto presne nevedel, kedy sa jej hlavný aktér v skutočnosti narodil…

Propagandistický plagát
Propagandistický plagát.

Tendencia usporiadať grandiózne, Stalinovu osobu velebiace oslavy nebola typická len pre Československo. Prejavila sa v každej z tzv. ľudovodemokratických  krajín, ktoré sa krátko po konci druhej svetovej vojny ocitli východne od železnej opony. Ich snaha dokumentovala práve dotvárajúci sa systém štátov závislých na ZSSR, ktorý od svojich satelitov vyžadoval i jasnú názorovú a ideovú uniformitu. Tá okrem iného predpokladala uctievanie takých postáv histórie a osobností súdobého diania, ktoré vhodným spôsobom zapadali do tvoreného a propagandou hojne živeného obrazu o ZSSR ako o vzorovej, nasledovaniahodnej krajine.

Importovaný hrdina

Pre ZSSR už v tomto období nebolo budovanie kultu Stalinovej osobnosti ničím novým. Popularita rodáka z Gori prudko vzrastala najmä od konca 20. rokov 20. storočia, čomu výrazne napomáhalo jeho účelové vykresľovanie ako hrdinu revolúcie z roku 1917. Verejnosti, systematicky oboznamovanej s novými a novými prívlastkami „pokračovateľa Leninom začatého revolučného diela“, sa tieto informácie predkladali prostredníctvom širokej škály médií – plagátov a obrazov, sôch v nadživotnej veľkosti, poézie, prózy či novinových článkov. Zo Stalina sa tak postupne stával Stalin robotník, Stalin roľník, Stalin priateľ sovietskych detí a mládeže či Stalin záchranca a spolutvorca socialistických myšlienok. Na konci druhej svetovej vojny  si v súvislosti so spôsobom oslobodzovania Európy prisvojil ešte jeden prívlastok: Stalin osloboditeľ a rozhodný generalissimus.

Hoci sa dá povedať, že po roku 1945 sa aj v priestore mimo ZSSR tešil relatívnej obľube, od preukazovania všeobecných pôct ku kultovému správaniu bolo ešte ďaleko. Navyše pre Československo išlo o akéhosi „dovozového“ hrdinu, ktorý s jeho územím nebol nijako zvlášť spätý – ani nacionálne, ani ako osobnosť priamo pôsobiaca na jej politickej scéne, prípadne v iných oblastiach verejného života. Na druhej strane, práve presadenie onoho kultového správania sa stalo jedným z hlavných záujmov nových vládnucich elít v Československu po februári 1948.

O dátume Stalinovho narodenia sa vedú diskusie
O dátume Stalinovho narodenia sa vedú diskusie.

Snaha dosadiť na pomyselný vrchol mocenského panteónu vodcu východného bloku sa v praxi pretavila do rozmanitých zásahov režimu v oblastiach kultúry, vzdelávania, verejného priestoru, ale aj slávených výročí. Práve rôzne typy sviatkov a spomienkových slávností sú totiž mimoriadne populárnym nástrojom na formovanie verejnej mienky, ovplyvňovanie politických postojov, emócií či správania občanov. Punc čohosi špeciálneho, ešte  „výnimočnejšieho“ dostávajú tie z nich, ktoré sú numericky zakončené päťkou alebo nulou –  vzťahujú sa k okrúhlym jubileám. To sa stalo koncom roka 1949 aj v Československu, pripomínajúcom si 21. decembra „údajných“ 70 rokov od narodenia Josifa Vissarionoviča Stalina.

Prečo „údajných“ 70 rokov? Pri Stalinovom mene sa totiž už tradične uvádzajú dva rozličné dátumy jeho narodenia. Napriek tomu, že on sám od istého času kládol začiatok svojho života k 21. decembru 1879 (podľa juliánskeho kalendára išlo o 9. december), historici sa dnes prikláňajú skôr k tvrdeniu, že bol v skutočnosti o rok starší – narodil sa 18. decembra 1878 (podľa juliánskeho kalendára 6. decembra). A aj keď existujú dôkazy podporujúce skôr druhé z tvrdení, stále nie je celkom jasné, za akých okolností a prečo k spomínanému posunu došlo. Niektorí bádatelia usudzujú, že k zmene dátumu narodenia muselo prísť niekedy okolo 15. decembra 1925. Vtedy Stalinovi ukázali jeho čerstvo dokončený životopis od I. Tovstucha, ktorý sa mu však nepozdával, a tak v ňom urobil niekoľko „úprav“. Ďalší sa domnievajú, že skutočnú príčinu tejto zmeny treba hľadať ešte v slávení predchádzajúceho jubilea – Stalinovej päťdesiatky. Skutočnosť, že svoje okrúhle narodeniny chcel osláviť až v čase, keď vo svojich rukách držal absolútnu moc, ho podľa nich donútila svoj vek mierne poopraviť.

Kult Stalina alebo kult Sovietskeho zväzu?

70 rokov vrcholového predstaviteľa ZSSR si chceli uctiť aj v jeho satelitoch
70 rokov vrcholového predstaviteľa ZSSR si chceli uctiť aj v jeho satelitoch.

Tendencia spropagovať v novoovládnutom priestore osobnosť Stalina, či už 70- alebo 71-ročného, bola veľmi úzko prepojená so snahami o všestrannú popularizáciu ZSSR ako jednoznačného lídra východného bloku vo všetkých oblastiach verejného života. A tak sa v polovici roka 1949 objavila myšlienka prepojiť obidve ideové kampane do jednej. Koncom septembra 1949 preto vzniká tzv. „vládna komisia na prípravu osláv 70. narodenín J. V. Stalina“, ktorá mala koordinovať nielen podujatia pripravené k oslavám narodenín, ale i pomôcť pri organizácii tzv. Dní československo-sovietskeho priateľstva (ďalej DČSSP). Ich vrcholným organizátorom bola na masovom základe budovaná, v priebehu februárových dní roku 1948 vytvorená organizácia – Zväz československo-sovietskeho priateľstva (ďalej ZČSSP). V nasledujúcich dňoch vznikol finálny výpočet oslavných akcií vyzdvihujúcich Stalinov život a Stalinovo dielo. Patrila sem podpisová akcia – tzv. zdravica, ďalej akcia darov putujúcich z Československa do ZSSR, položenie základného kameňa pre budúci Stalinov pomník a niekoľko menších podujatí, akými boli napríklad slávnostné večery, semináre a tematické prednášky.

Autorizované zobrazenie J. V. Stalina
Autorizované zobrazenie J. V. Stalina.

Už 2. novembra, teda v deň oficiálneho začiatku DČSSP, sa začalo s podpisovou akciou k Stalinovým narodeninám, s tzv. zdravicou. Môžeme ju považovať za obdobu veľkej, masami podpisovanej pohľadnice, ktorá mala, podľa dobovej interpretácie, poskytnúť príležitosť československému ľudu spontánne vyjadriť svoj vzťah k Stalinovi. Režim sa snažil nájsť oporu svojho tvrdenia o nenútenosti celej záležitosti aj v spôsobe rozmiestnenia podpisových hárkov – k dispozícii boli v závodoch, na dedinách a v mestách, v úradoch, vo všetkých odbočkách organizácií, v podnikoch… Skrátka, zdravica mala byť sprístupnená čo najpočetnejšej časti domáceho obyvateľstva. Téza o „spontánnom vyjadrení vzťahu“ však bola zároveň negovaná hneď niekoľkými skutočnosťami. Text zdravice bol vopred vypracovaný predsedom ZČSSP Janom Drdom, následne predložený komisii na schválenie, niekoľkokrát pripomienkovaný a opätovne upravovaný tak, aby sa v ňom nenachádzali žiadne zvraty, ktoré by mohli byť chápané dvojzmyselne. Zároveň mala zdravica vhodne a v dostatočnej miere vyjadrovať vďaku a oddanosť Československa ZSSR a jej čelnému predstaviteľovi. Podpisy sa zbierali masovo, organizovaním hromadných podpisových kampaní. Na obecnej úrovni bol ich zber realizovaný národnými výbormi, v podnikoch zase ústrednou radou odborov, prípadne závodnými radami; pomáhať mali aj agitačné dvojice. Vopred bola určená aj minimálna hranica, ktorú bolo potrebné dosiahnuť –  jej hodnota sa ustálila na číslici ôsmich miliónov podpisov. Počiatočná tendencia – nechať voľný priechod ľudovej tvorivosti a dať priestor i vpisovaniu osobných odkazov – bola taktiež rýchlo zmietnutá zo stola. Zrejme v obave z výskytu nevhodných umeleckých motívov či slovných spojení sa pristúpilo k rigidnejšej forme „spontánneho vyjadrenia lásky a oddanosti k ZSSR“ – jeho jediný spôsob bol obmedzený len na pripísanie svojho mena do vopred určeného hárku.

Napriek nejednému problematickému momentu, ktorý sa v súvislosti so zdravicou vyskytol – otázka zabezpečenia dostatočného množstva papiera, financovania výdavkov, účasti, resp. neúčasti armády na akcii atď. – bola celá záležitosť navonok hodnotená ako bezproblémová a úspešná. Ba čo viac, „spontánne“ svoj vzťah k Stalinovi vyjadrilo takmer o milión viac ľudí, než sa vopred rátalo – podľa dobových štatistík bolo získaných až 8 877 565 podpisov.

Hľadanie vhodných darov

Známka k 70 narodeninám J. V. Stalina
Známka k 70 narodeninám J. V. Stalina.

Ďalšou, pre oslavy narodenín typickou činnosťou bolo organizovanie prípravy darov pre Stalina, pričom historicky nešlo o prvý pokus obdarovať najvyššieho predstaviteľa ZSSR. Nadviazalo sa na aktivitu z roku 1945, i keď teraz organizovanú vo väčšom a s väčšou pompou. I charakter obdarovania bol nesporne iný – kým v roku 1945 išlo predovšetkým o vyjadrenie vďaky za oslobodenie, pofebruárová vďačnosť sa zamerala na širší diapazón oficiálneho vyjadrovania úcty, rastúci v zhode s budovaným kultom osobnosti.

Podobne ako v prípade zdravice, aj tu sa polemizovalo, či má ísť o darčeky „z ľudu“. A podobne ako v predchádzajúcom prípade, bola i teraz táto alternatíva rýchlo zavrhnutá. Niektoré z prvých výrobkov považovaných za súčasť „balíčka“ neprešli „recenzným konaním“ komisie. Buď boli označené za málo „československé,“ alebo vznikla obava, že nebudú správne pochopené. Takým bol napríklad aj originálne vyrobený budík, ktorý však mohol byť interpretovaný ako snaha o „prebudenie“ ZSSR, či o poúčanie i tak večne bdelého Stalina o správnom čase. Z vyhotovených darov bola v Prahe a v Bratislave v dňoch 4. – 11. decembra usporiadaná výstava. Po jej ukončení boli dary naložené do vlakov a poslané oslávencovi do Moskvy, kde ich „najvrelejšie a najveľkolepejšie“ vítalo domáce obyvateľstvo. Z vlakových súprav bolo následne vyložených okolo 3000 darov, medzi nimi napríklad niekoľko fliaš vína, magnezitová tehla, 16 pneumatík, plechovky s olejom, tabak, rôzne zbrane, model tanku, mnoho umeleckých predmetov (vázy, sošky, vlastný portrét, bronzová socha ženy, maľované vajíčka, umelé kvetiny vyrobené z gumy….),  ale medzi darmi boli aj dva kladrubské žrebce, lietadlo Aero a ďalšie.

Dary pre sovietskeho diktátora schvaľovali špeciálne komisie
Dary pre sovietskeho diktátora schvaľovali špeciálne komisie.

Nie každé z organizovaných podujatí malo charakter tradičného daru. Väčšmi než oslávencovi bol minimálne jeden z nich venovaný skôr jeho „gratulantom“ – československému ľudu. Išlo o bohatú prednáškovú činnosť, diskusie a semináre, ktoré v danom roku usporadúvala hlavne Rada československých žien. Všetky z nich boli nejakým spôsobom „napojené“ na Stalina – či už išlo o besedy na tému „Čo dáva Stalinovo učenie ženám“, alebo o prezentáciu publikácie „Ženy hovoria o Stalinovi“. Propagácia podujatí hovorila o Stalinovom nadmieru rozvinutom záujme na riešení „ženskej otázky“ a o šírení prínosu jeho myšlienok k téme. Spôsob vedenia besied či diskusií a obsah prednášok však odhaľovali iný zámer pri ich organizovaní. Rada žien na svojom prednáškovom turné v podstate nerobila nič iné, len predstavovala širokej verejnosti novoutvorený model socialistickej ženy, a zároveň posilňovala ich prebiehajúci nábor do nových odvetví na trhu práce. Ani v tomto prípade nenechal režim nič na náhodu a prednášajúcich vopred starostlivo vyškolil. Podobne sa do osláv zapojili aj ďalšie z organizácií Národného frontu.

Nadčasový dar

V istom ohľade bol darom k narodeninám aj Stalinov pamätník v Prahe, alebo lepšie povedané – spresnenie plánov na jeho výstavbu. Už od konca druhej svetovej vojny sa plánovala stavba Stalinovho monumentu, no až do tohto okamihu ostávalo len pri návrhoch. Pamätník gigantických rozmerov ako súčasť osobitej mestskej architektúry, podobne ako umenie, stojí v totalitných režimoch na popredných stupienkoch nástrojov ideologického boja. Skulptúry sú stavané s presvedčením, že pretrvajú po stáročia a svojou prítomnosťou budú navždy  symbolizovať posolstvo doby, v ktorej boli vytvorené. Budú podnecovať spoločensky významné nálady – či už pocit spolupatričnosti, hrdosti, alebo viery v krajšie zajtrajšky.

Už od konca druhej svetovej vojny sa plánovala stavba Stalinovho monumentu v Prahe
Už od konca druhej svetovej vojny sa plánovala stavba Stalinovho monumentu v Prahe.

S úmyslom osloviť masy, vstúpiť do priestoru historickej pamäti a podieľať sa na jej formovaní bol plánovaný aj Stalinov pamätník. Realizáciu však komplikovali pretrvávajúce rozpory ohľadom jeho umiestnenia, ako aj stále nevyhlásená súťaž na predkladanie návrhov na konkrétne stvárnenie. Vec rozhýbalo až zistenie, že viaceré mestá – ako napríklad Košice, Bratislava či Liberec – plánujú v blízkej dobe odhaliť monument oslavujúci Stalina. To bolo vzhľadom  na to, že metropola krajiny neodklepla ani náčrty skulptúry, predovšetkým z ideologického hľadiska značne nežiadúce. V nadväznosti na to sa ako dobrý nápad javila snaha spojiť plány veľkolepého diela s okrúhlym výročím jubilanta.

Napriek faktu, že rozpory týkajúce sa umiestnenia a projektovania „kamenného Stalina“ sa objavovali i v tomto období, boli výrazne tlmené v záujme vízie úspešnej realizácie projektu. Stanovený cieľ sa nakoniec podarilo naplniť – základné kamene, symbolicky pochádzajúce z rôznych kútov republiky, boli 21. decembra slávnostne položené na Letenskej pláni medzi Chotkovskou cestou a Čechovým mostom. S výstavbou žulového, 15 metrov vysokého diela, neskôr hanlivo nazývaného aj „Fronta na maso“, sa mohlo začať.

Zaujímavé v tomto smere je, že Slovensko, tradične považované za tú časť republiky, ktorá je pri podobných akciách vždy akosi pozadu, v tomto smere vývoj v Prahe predbehlo. Išlo síce o odhalenie oveľa menšej, bronzovej podobizne, no jej uvedenie „do života“ sa odohralo už 21. decembra 1949.

 

Záver osláv

Oslavy narodením prebiehali v ZSSR a v spriatelených krajinách
Oslavy narodením prebiehali v ZSSR a v spriatelených krajinách.

Záverečné slovo v rade niekoľko týždňov trvajúcich osláv predstavovala zmes slávnostných zasadnutí, večerov a zhromaždení, konajúcich sa ako v hlavnom meste, tak i v tých najodľahlejších obciach krajiny. Ukončenie slávností v ďalších mestách malo predstavovať zmenšenú verziu pražskej manifestácie, s prihliadnutím na miestne dispozície. Preto mohli byť zasadnutia a slávnostné večery nahradené tematickými výstavami, filmovými a divadelnými predstaveniami alebo koncertmi.

Podobný scenár zakončovania slávností z mesiacov november – december je možné postrehnúť aj v nasledujúcich rokoch. Tie sa však už týkali výhradne osláv československo-sovietskeho priateľstva, ktoré ako tradícia – na rozdiel od pompézneho slávenia Stalinových narodenín – pretrvali aj po ďalšie roky, pričom ich periodické opakovanie ukončili až udalosti roku 1989.

Oslavy Stalinových narodenín v roku 1949 sa stali akýmsi symbolickým potvrdením vedúcej úlohy štátostrany v krajine, či priamo jej deklarovaním, stále však s jasným odkazom na povedomie o mocensko-politickom nadradení moskovského centra. Preukazovanie vďaky a úcty Stalinovi – či už spontánnej, alebo nanútenej – pomáhalo v budovaní a udržiavaní kultu osobnosti, a mnohé postupy, ktoré si režim nacvičil na sklonku jesene a v zime roku 1949, s premenlivou úspešnosťou využíval i počas nasledujúcej, štyri desiatky rokov trvajúcej éry.

 

Pramene:

  • Národní archiv České republiky, fond Ústřední akční výbor Národní fronty 1948 – 1955, kartón 19 a 21.

Literatúra:

  • Boobyer, P.: The Stalin Era. New York 2012.
  • Cainer, R.: Žulový Stalin. Osudy pomníka a jeho autora. Praha 2008.
  • Hasarová, Z.: Stalinove narodeniny. Účel, podoba a priebeh akcie v Československu. Studia Historica Nitriensia 21/1, 2017,  121 – 136.
  • Randák, J.: Kult osobnosti. Úvaha nad jeho vymezením a místem v politických vyprávěních a mýtech. In: J. Randák (ed.): Kult osobnosti. Praha 2007, 5 – 19.
  • UhrováE.: Národní fronta žen a Rada československých žen – dva proudy ženského hnutí v českých zemích a jejich zájem o sociální a právní postavení žen. In: Z. Kárnik/M. Kopeček (eds.): Bolševismus, komunismus a radikální socialismus v Československu (sv. V). Praha 2005,  88 – 113.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Článok vznikol ako čiastkový výstup z projektov:

APVV-17-Kultúrny produkt regionálneho múzea v kontexte objektívnej spoločenskej potreby: Život v totalite v rokoch 1939-1945

VEGA č. 1/0093/18: Od demokracie k autoritárstvu. Zmeny slovenskej spoločnosti počas autonómie (1938-1939) na príklade Ponitria

KEGA č. 037UKF-4/2018: Nitra a nitriansky región v čase totality 1939-1945

Príspevok zároveň vychádza zo štúdie autorky: Hasarová, Z: Stalinove narodeniny. Účel, podoba a priebeh akcie v Československu. In Studia Historica Nitriensia, 2017, roč. 21, č. 1, 121 – 136.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventkou Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2016 obhájila aj svoju dizertačnú prácu. Špecializuje sa na komunistický režim v Československu, s dôrazom na jeho zakladateľské obdobie. Skúma oblasť festivity, dobovej propagandy, kultúrnych dejín a problematiku československo-sovietskych vzťahov. Od septembra 2016 prednáša na Katedre histórie FF UKF v Nitre (česko-)slovenské a svetové dejiny druhej polovice 20. storočia. Pravidelne sa zúčastňuje medzinárodných konferencií, je autorkou viacerých vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných doma i v zahraničí.