Had – večný nepriateľ

Had – večný nepriateľ

Stredoveká mentalita bola do značnej miery determinovaná dualistickou predstavou, že celý svet je v neustálom napätí určitých dvoch vzájomne protikladných princípov – dobra a zla, svetla a tmy, neba a zeme, ohňa a vody a podobne. Tento dualizmus sa premietol aj do predstáv o živote zvierat. Pri ich opisoch sa stretneme s informáciou, kto je koho nepriateľom, ako s jednou zo základných charakteristík. Spomenuli sme už draka utekajúceho pred panterom či ako hydra zabíjajúceho krokodíla.

Ríšu zvierat s výrazne negatívnou konotáciou zastupovali predovšetkým hady, ktoré boli v nepriateľstve so zvermi s pozitívnejšou reputáciou. Mocnému levovi môže ublížiť had. Hada zas vie dychom vypudiť z diery a rozdupať jeleň. V bestiáriách sa hadom (serpens) venuje pomerne veľký priestor s množstvom opisovaných druhov. Pozrime sa v krátkosti na „typológiu“ tohto zvieracieho druhu.

Najväčším a pravdepodobne najobávanejším zo všetkých druhov hadov bol drak. Pre nás je len rozprávkovým tvorom, ale v stredoveku ľudia nemali dôvod pochybovať o jeho existencii. Plínius uvádza jeho výskyt v Indii, Izidor zo Sevilly pridáva Etiópiu. Tieto krajiny boli pre Európanov priveľmi neznáme na to, aby si niekto dovolil tvrdiť, že tam celkom iste takéto zviera nežije. Drak bol vlastne chápaný ako najväčší druh hada.

Drak v súboji so slonom

Predstavy o chrlení ohňa a viacerých hlavách sú do veľkej miery vedľajším produktom nepresnej interpretácie písomných prameňov a ich svojráznej aplikácie vo výtvarnom zobrazení.

V bestiáriách sa spomína, že keď drak vylezie zo svojej diery a vznesie sa, vzduch naokolo sa chveje, resp. žiari. Hugo de Fouilloy opisuje jed draka ako mimoriadne horúci. Na rozpoznanie od ostatných zvierat sa drak zobrazoval tak, že mu z papule sálal horúci dych. Odtiaľ bol už len krôčik k tomu, aby sa horúci dych zmenil na oheň.

Bartholomeus Anglicus spomína, že štyria alebo piati draci často spoja svoje chvosty a takto letia spoločne za potravou. Odtiaľ pravdepodobne pochádza obraz draka s viacerými hlavami. Krídla nie sú charakteristické len pre draka. Veľmi často sú s nimi vyobrazené aj iné druhy hadov, a to aj tie, ktoré podľa názvu reálne existujú. Pri identifikácii zobrazenia draka je spoľahlivým znakom prítomnosť niektorého z jeho nepriateľov. Okrem spomínaného pantera je to predovšetkým slon. Drak má horúci nielen jed, ale údajne aj krv, a má preto potrebu ochladzovať sa. O krvi slona sa zas verilo, že je chladná, preto drak túži napiť sa slonej krvi. Sila draka spočíva hlavne v jeho chvoste a celkovo v jeho veľkosti. Slona zabíja tak, že sa okolo neho ovinie a uškrtí ho.

Najväčším a pravdepodobne najobávanejším zo všetkých druhov hadov bol drak.

O sile dračieho jedu kolovali rôzne názory – od mienky, že je úplne neškodný až po predstavu, že drak môže zabiť obliznutím. V každom prípade panovala zhoda v tom, že drak je nebezpečný predovšetkým svojím zdrvujúcim objatím, a preto jed nepotrebuje.

Niekedy môžeme draka vidieť zobrazeného pri strome s vtákmi. V Indii údajne rastie strom s názvom peredixion, ktorý odpudzuje drakov, a z tohto dôvodu na ňom vtáci môžu nájsť bezpečné útočisko. Ako najväčší zo všetkých hadov sa drak často používal ako symbol diabla. Svojím výzorom (alúzia na spomínaný chvejúci sa a žiarivý vzduch) dokáže človeka oklamať, ovinúť sa okolo neho a udusiť ho hriechom. Peredixion je na druhej strane symbolom Krista, resp. Cirkvi. Dokáže ochrániť ľudí, ak ostanú pri ňom. Ak však odpadnú, hrozí im od číhajúceho draka – diabla, nebezpečenstvo.

Kráľ všetkých hadov

Ríša hadov má podľa bestiárií aj kráľa, a napriek svojej veľkosti ním nie je drak. Práve naopak, hadom kraľuje pomerne malé zviera – bazilišok (basilisci serpentis). Plínius odhaduje jeho veľkosť do dvanásť palcov, Izidor zo Sevilly len na šesť palcov.

Hadom kraľuje pomerne malé zviera – bazilišok

Termín basiliscus pochádza z gréčtiny a označuje nižšie postaveného kráľa, resp. princa (lat. regulus). Zobrazenie koruny na jeho hlave skĺzlo do podoby kohútieho hrebeňa, a ako nejaký druh vtáka s hadím chvostom je bazilišok aj najčastejšie zobrazovaný. Hoci svojím výzorom zďaleka nevzbudzuje rešpekt ako drak, dokáže si ho vydobyť iným spôsobom. Dá sa povedať, že bazilišok zabíja cez všetky zmyslové orgány. Nielen pohľad do očí baziliška je smrteľný, ale aj jeho sykot a zápach. Plínius veľmi farbisto opisuje silu baziliščieho jedu. Ak vraj jazdec na koni zasiahne baziliška kopijou, jed cez ňu prenikne a zabije nielen jazdca, ale aj koňa. Baziliška môže zabiť jedine lasica (aj keď nikde nie je vysvetlené prečo), hoci aj tá pri tom uhynie.

Had zvliekajúci kožu

Viacero druhov hadov zahrňujú bestiáriá pod spoločný názov aspis. Podľa všetkého by malo ísť o kobry. O týchto hadoch bolo známe, že je možné ich hudbou uviesť do tranzu, a tak ich do určitej miery ovládať. Augustín z Hippo spomína, že aspis sa údajne snaží vyhnúť ovládnutiu tak, že jedno ucho pritlačí k zemi a druhé si zakryje chvostom, len aby nepočul hudbu. Aspis sa tak stal symbolom ľudí lipnúcich na materiálnych hodnotách tohto sveta (ucho tlačiace k zemi), ktorí zároveň odmietajú počúvať boží hlas (zakrývanie si ucha).

Izidor zo Sevilly rozlišuje niekoľko druhov hadov rodu aspis. Po uštipnutí hadom s názvom hypnalis umiera človek tak, akoby zaspal. Tento druh vraj použila Kleopatra pri svojej samovražde. Jed iného hada – haemorrhois – spôsobuje, že umierajúci potí krv.

Na príklade postavenia hada v stredovekej symbolike sa dá ukázať, aký je dôležitý celkový kontext vyjadrovania sa pomocou symbolov. Napriek množstvu všelijakých negatív, s ktorými sa had v Európe spájal, predsa len existuje aj ako pozitívny symbol. Had ako obraz človeka snažiaceho sa o spásu svojej duše asi nepôsobí veľmi pravdepodobne. No práve aspekty ako nepravdepodobnosť, rozporuplnosť až absurdnosť oddávna pridávali symbolom zvláštnu silu a príťažlivosť. Bestiáriá opisujú, ako had zvlieka svoju kožu. Najprv údajne nejaký čas neprijíma potravu, aby koža na ňom visela. Potom sa pretiahne nejakou veľmi úzkou štrbinou, a tak starú kožu zo seba zvlečie.

Podobne človek, ktorý chce byť spasený, sa musí „vyzliecť“ zo starého života. Pomôcť mu v tom má odriekanie vo forme pôstu. Prechod úzkou štrbinou je narážkou na Ježišovo vyhlásenie, že „do života vedie tesná brána a úzka cesta…“ (Mt 7, 14).

V stredoveku sa hriešnici pripodobovali aj k ježom

Prirovnávanie zlých a „jedovatých“ ľudí k hadom nie je dnes nič prekvapujúce. V stredoveku sa hriešnici pripodobovali aj k iným zvieratám, napr. k ježom. Ježka dnes pozná každé dieťa z obrázkov rozprávkových knižiek, ako si na pichliačoch nesie nabodnuté jabĺčka. Aj tejto predstave pomohol prežiť svojou autoritou Plínius Starší. Physiologus prišiel s malou obmenou a miesto jabĺk umiestnil ježkovi na pichliače bobule hrozna. Táto zámena nebola náhodná. Jež sa dostal do skupiny zvierat s negatívnou konotáciou a ako „záporný“ element symbolizoval oberanie kresťanov o plody Cirkvi. Hrozno je obrazným ovocím Kristovej obety, lebo sa z neho získava víno, ktoré sa používa pri omše pri obrade premenenia chleba a vína na telo a krv Krista. Sv. Anton Paduánsky kázal, že tak ako sa jež zvinie do klbka svojich pichliačov, tak sa aj hriešnik uzavrie do tŕňov svojich hriechov, ktorými sa bráni slovám vyzývajúcim k náprave.

Najbližší príbuzní?

Opice sa nezriedka chovali na šľachtických dvoroch ako domácich miláčikov

Veľmi zaujímavé rozpracovanie témy obrazných odkazov nájdeme v súvislosti s opicami. Opice taktiež nepatrili k zvieratám, ktoré bolo vidno na každom kroku, no nezriedka ich chovali na šľachtických dvoroch ako domácich miláčikov. Určité spoločné fyzické črty s človekom boli teda dobre známe. Samotný latinský názov pre opicu – „simia“ – poukazoval podľa niektorých autorov na podobnosť s ľuďmi (lat. simili – podobný). Je zaujímavé, že práve Izidor zo Sevilly, ktorý mal na etymológii postavenú veľkú časť svojho prírodopisného diela, tento názor nezdieľal. Slovu „simiae“ prisudzoval grécky pôvod s významom „so stlačeným nosom“.

Opice sa v symbolike používali ako zvieratá s prevažne negatívnym významom. Predstavovali márnivosť, lakomosť, oplzlosť či iné vlastnosti ľudí bez zábran. Podľa antických a stredovekých predstáv opica rodí dve mláďatá. Jedno si obľúbi a nosí ho v náručí. Druhé je neobľúbené a nosí ho zavesené na chrbte. Ezop opisuje „opičiu“ lásku, keď opica objíma svoje milované mláďa tak tuho, že ho zadusí.

Opiciam sa pripisovalo, že sa pokúšajú imitovať správanie ľudí

Podľa bestiárií opica svojho obľúbeného potomka pustí na zem, ak ju začnú prenasledovať lovci. V každom prípade väčšiu šancu na prežitie má mláďa na chrbte svojej matky. Ako transformovať takúto historku na metaforu vzťahu človeka k jeho spáse nám ukazuje Philippe de Thaon vo svojom bestiáriu. V jeho obraze je správanie opice prirovnávané ku konaniu diabla i boha. Diabol človeka do pekla odnesie, zatiaľ čo na ceste do neba sa musí človek boha držať a nasledovať ho. Tento motív využil aj Richard Fournival v Bestiaire d’amour, kde opica symbolizuje ženu a dve mláďatá dvoch mužov. Muž, ktorého žena nemiluje, sa utešuje, že nakoniec ju aj tak dostane, lebo sa jej drží. Naopak, žena milovaného muža stratí, lebo ho drží len ona. Nuž, z pohľadu postavenia ženy v stredoveku je to vcelku logická úvaha.

Opiciam sa pripisovalo, že sa pokúšajú imitovať správanie ľudí. To sa mohlo zaujímavým spôsobom využiť pri ich love. Richard Fournival radí tomu, kto chce chytiť opicu, aby sa vyzul, keď vie, že ho opica sleduje. Topánky nech nechá na zemi a vzdiali sa do úkrytu, z ktorého ich môže sledovať. Opica vraj neodolá a príde si topánky vyskúšať. Lovec ju má chytiť skôr, ako sa stihne vyzuť. Obutá totiž nevie dobre utekať.

V Bestiaire d’amour sa k opici pripodobuje zamilovaný človek. Zaodeje sa do lásky a tá ho svojím spôsobom uväzní.

Gryfy, kentauri a sirény

Osobitnú kapitolu tvorili v stredovekých bestiáriách tzv. kompozitné zvieratá. Jednotlivé časti tiel takýchto zvierat boli „poskladané“ z dvoch alebo viacerých zvierat. Jedným z najznámejších tvorov tejto kategórie je gryf. S motívom gryfa sa pomerne často môžeme stretnúť v rôznych kultúrach od dávneho staroveku. Najčastejšie išlo o zviera zložené spolovice z leva a  spolovice z orla. Zriedkavejšie sa vyskytuje aj kombinácia býka a orla či koňa a orla (hippogryf).

Je zaujímavé, že v tomto prípade sa Plínius o gryfovi vyslovuje ako o vymyslenej bytosti. Stredovekí učenci však jeho názor nespomínajú a zaraďujú ho medzi ostatné zvieratá. Bartolemeus Anglicus umiestňuje gryfa do mýtických hyperborejských hôr, kde údajne stráži drahé kamene. Jeho nepriateľmi sú kôň a človek.

Manticora má ľudskú tvár, avšak v jej ústach sú tri rady ostrých zubov

Z kompozitných zvierat, ktorých časť má mať ľudskú podobu, spomeňme známych kentaurov či sirény. Medzi menej známe tvory patria napríklad manticory alebo onocentauri. Manticora má ľudskú tvár, avšak v jej ústach sú tri rady ostrých zubov. Zvyškom tela pripomína leva červenej farby. Na konci chvosta má jedovatý tŕň podobne ako škorpión. Podľa opisu neprekvapí dodatok, že manticora žerie ľudí.

Rozlíšiť zobrazenie kentaura a onocentaura bez znalosti bližších podrobností je prakticky nemožné. Kentaur je bytosť z hornej polovice človek a z dolnej kôň. Onocentaur je zas kombináciou človeka a osla. Zámena spodných častí je pochopiteľná, keďže kôň sa považoval za vznešené zviera a onocentaurus mal mať negatívnu konotáciu. Symbolizoval mužskú žiadostivosť a zmyselnosť. Dve časti onocentaura sú narážkou na to, že v povahe človeka sa neustále bije racionalita so zvieracou pudovosťou. Inak povedané, ak sa muž nechá riadiť hornou časťou svojho tela, bude sa správať ako človek. Ak ho však ovládne časť tela od pása nadol, bude sa správať ako osol.

Onocentaura niekedy nájdeme zobrazeného v spoločnosti sirény. Spolovice ženy a spolovice ryby (alebo aj vtáky) sú známe tým, že vábia a uspávajú svojím krásnym spevom námorníkov, aby ich následne zahubili. Sirény sa tak stali symbolom diabla, ktorý zvádza človeka rôznymi lákadlami na svoju stranu.

Onocentaurus a sirény

Sirény boli jedným z mnohých nástrah, pre ktoré budilo more u človeka veľký rešpekt. Oddávna si bol človek vedomý toho, že v moriach žije nespočetné množstvo rôznych živočíchov. Rozprávania rybárov alebo námorníkov o hrozných monštrách vynárajúcich sa z temných hlbín sú snáď rovnako staré ako prvé pokusy človeka zvládnuť vodný živel.

Na ilustráciu najväčšieho obyvateľa mora – veľryby, použili autori bestiárií, ako napr. Guillaume le Clerc, zaujímavú hyperbolu. Veľryba je vraj taká veľká, že keď odpočíva na hladine, námorníci si ju môžu pomýliť s ostrovom. V domnienke, že našli pevninu, sa na nej vylodia. Keď však na nej založia oheň, popálená veľryba sa po chvíli ponorí a stiahne nešťastných námorníkov so sebou.

Za najrýchlejšieho tvora v mori sa v stredoveku považoval delfín. Pri ňom sa v bestiáriách nestretávame s doslovným znením nejakého symbolicko-alegorického odkazu, no opis jeho schopností dáva tušiť, že potenciál na to by tu bol. Bartolomeus Anglicus spomína, čo spraví delfín, ak v mori nájde mŕtvolu človeka. Čuchom vraj dokáže zistiť, či mŕtvy človek niekedy počas života zjedol delfínie mäso. Ak áno, aj delfín ho namieste zožerie. Ak však dotyčný nikdy tohto morského tvora neochutnal, delfín bude jeho mŕtvolu brániť pred ostatnými rybami a dotlačí ju na breh.

Veľryba je vraj taká veľká, že keď odpočíva na hladine, námorníci si ju môžu pomýliť s ostrovom

Stredoveké pramene hovoria svojím nezvyčajným jazykom o desiatkach ďalších rôznych zvierat, vtákov, rýb alebo fiktívnych stvorení. V tomto príspevku sme sa zamerali na obrazy, ktoré zachytili učenci v období vrcholného stredoveku najmä na základe tradície prevzatej od antických autorov. V nasledujúcom období sa k existujúcim motívom pridali nové vrstvy významov a alúzií. Pestré obrazné vyjadrovanie s použitím témy zvierat sa rozvinulo v súvislosti s interpretáciou a s komentármi Biblie. Zvieratá sa stali súčasťou príbehov života mnohých svätcov a stali sa neodmysliteľnou súčasťou ikonografie. Obľuba používania prírodných motívov nadobudla v období renesancie nový rozmer. Rozprávanie o príbehoch, ktoré sú za obrazmi Hieronyma Boscha, Leonarda da Vinci, Albrechta Dürera alebo Michalangela, je však už témou na ďalší článok.

 

Použitá literatúra

Obrazová príloha

www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa rôznymi aspektmi sakrálnej kultúry v období stredoveku.