Poslední Arpádovci na uhorskom tróne

Kým mohli v Uhorskom kráľovstve po smrti posledného panovníka z rodu Arpádovcov Ondreja III. v roku 1301 volať na slávu nového kráľa, muselo prejsť strastiplné obdobie politickej nestability. Na jeho konci, v 20. rokoch 14. storočia, moc v rukách pevne sústredil Karol Róbert, s ktorým na uhorský trón zasadla dynastia Anjouovcov. Aké bolo obdobie posledných kráľov dynastie, ktorá zakladala Uhorské kráľovstvo, a prečo bolo sprevádzané a nakoniec sa aj skončilo politickou anarchiou? Trináste storočie malo byť posledným storočím, kedy v Uhorsku vládla domáca arpádovská dynastia. Obrazne povedané, do konca 13. storočia sa arpádovskému rodu minuli nielen nástupníci na trón, ale zrejme aj vladárske právomoci.

Otec a syn

Korunovácia Štefan V. (Obrázková kronika)

Po smrti Bela IV. (1235 – 1270) prevzal v roku 1270 vládu nad celou krajinou jeho syn Štefan ako kráľ Štefan V. (1270 – 1272). Nástupu Štefana na trón predchádzali spory o vládnutie s otcom Belom, ktoré vyústili až do vojenských potýčok. Od roku 1262 Belo napokon prenechal synovi ako tzv. mladšiemu kráľovi vládu nad východnou časťou krajiny, kam spadalo aj dnešné východné Slovensko a Spiš. Spory o vládu medzi kráľom Belom a jeho synom Štefanom už vtedy narúšali vnútropolitickú situáciu v kráľovstve. S oslabenou centrálnou panovníckou mocou vzrastala moc šľachty, najmä veľmožov z významných rodov. Napriek tomu, na úkor domácej politiky, však Štefan sústredil svoj prioritný záujem na boj o babenberské dedičstvo proti Přemyslovi Otakarovi II., ktorého sa v roku 1271 musel po neúspechoch v bojoch aj tak vzdať. Keďže v polovici roka 1272 zomrel, nemal už príležitosť posilniť kompetencie kráľovskej vlády.

Kráľ, ktorý nekraľoval

Stretnutie Ladislava IV. Kumánskeho s Rudolfom Habsburským (T. Mór)

Po Štefanovej smrti nastúpil na kráľovský trón jeho nedospelý syn Ladislav, nazývaný Ladislav IV. Kumánsky (1272 – 1290). Štefanova manželka a Ladislavova matka bola kumánska princezná, ktorá prijala meno Alžbeta. Podľa nej dostal Ladislav svoj prívlastok a rovnako od nej dostal výchovu, ktorá zodpovedala kumánskym zvykom. Kým v roku 1277 nedosiahol Ladislav dospelosť, vládla zaňho. Aj za jeho panovania pokračovali spory s českým kráľom. Už v roku 1273 sa opäť rozpútali boje s Přemyslom Otakarom II. Najprv vpadla kumánska jazda na Moravu a do časti Rakúska. Potom došlo k vpádom Moravanov na západné Slovensko. Vtedy bola vyplienená Nitra aj s biskupskou katedrálou a s archívom. Aj samotný český kráľ neskôr vpadol až do vnútrozemia Uhorska. Dostal sa k Váhu a prekročil Dunaj. Napätú situáciu medzi Českým a Uhorským kráľovstvom zakončila v roku 1278 známa bitka na Moravskom poli medzi nemeckým kráľom Rudolfom Habsburským a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Hlavný, ešte Štefanov nepriateľ kráľ Přemysl Otakar II. v nej síce prehral a zomrel, ale snahy o získanie babenberského dedičstva sa pre Uhorsko nenaplnili. Aj keď stálo na víťaznej strane, územie, o ktoré sa viedli toľké spory, získali Habsburgovci.

Ladislav IV. (kronika Jána z Turca)

Vnútropolitická situácia sa po smrti Štefana V. výrazne zhoršovala. Už proti kráľovnej Alžbete sa násilne postavilo zoskupenie silných šľachticov. Keď začal Ladislav v roku 1277 panovať sám, veľmoži sa jednotlivo alebo v zoskupeniach otvorene naďalej stavali proti nemu. V ozbrojených stretoch so šľachtou kráľ využíval pomoc Tatárov a Kumánov, ktorí však drancovali krajinu. Ladislav tak panovnícku moc neposilnil. Naopak, v kráľovstve prepukla silná feudálna anarchia. Zasahovala nielen politický, ale aj spoločenský a mravný život kráľovstva. Kráľ mal blízko ku kumánskemu spôsobu života.

Všeobecný úpadok viedol ostrihomského arcibiskupa až k apelu  na pápeža, aby vyhlásil križiacku výpravu do Uhorska. Ladislava v roku 1290 za nejasných okolností – či už pri náhodnej bitke alebo úkladne – v kumánskom tábore zavraždili Kumáni. Keď zomrel, zanechal kráľovstvo v zúboženom stave. V každom prípade krajinu jeho smrť zastihla nečakane. Mal 27 rokov a nezanechal potomka.

Posledný Arpádovec po meči

Karol Róbert z Anjou

Uhorské stavy chceli stoj čo stoj udržať domácu nástupnícku tradíciu. Hneď po Ladislavovej smrti sa totiž ozývali neapolskí Anjouovci, ktorí si nárokovali nástupnícke práva na trón na základe sobáša Štefanovej dcéry Márie a Karola Neapolského v roku 1270. Uhorskí baróni a preláti sa však veľmi rýchlo zhodli na vojvodovi Ondrejovi z Benátok z vedľajšej vetvy arpádovského rodu. Bol jediným mužským potomkom dynastie. Len tri dni po Ladislavovej smrti bol korunovaný za kráľa Ondreja III. (1290 – 1301). Pri korunovácii sa zaviazal dodržiavať výsady šľachty, čo dovtedy priamo pri tomto akte neurobil žiadny iný panovník. Nebol to však prejav Ondrejovej slabosti, ale skôr dôsledok komplikovanej politickej situácie. Za svojej vlády sa Ondrej jasne usiloval obmedziť silných oligarchov, ktorých územné domény vo feudálnej anarchii naďalej silneli. Ako náprotivok k nim systematicky podporoval strednú a nižšiu šľachtu a cirkevné inštitúcie. V tomto smere boli najvýznamnejšími aktmi dekréty z rokov 1292 a 1298, ktoré vychádzali zo Zlatej buly. Riešili vzťahy kráľa, šľachty a cirkvi. Mali viesť ku konsolidácii šľachtických stolíc (zlepšenie súdnictva), k upevneniu panovníckej moci a k vráteniu bezprávne obsadených kráľovských území. Pozícia oligarchov bola však už taká silná, že Ondrejove zámery nebolo možné prakticky uplatniť. Okrem zložitej vnútropolitickej situácie sťažovali Ondrejovi vládnutie aj politické machinácie na pretlačenie Karola Róberta z Anjou za protikráľa. V roku 1300 sa Karol Róbert s podporou časti chorvátskej šľachty a pápežskej kúrie dokonca vylodil v Splite. Jeho kroky na získanie uhorskej koruny však zatiaľ neboli úspešné.

Podmienky, za ktorých musel Ondrej III. vládnuť Uhorsku, boli viac ako náročné. Aj napriek systematickým krokom, ktoré za svojej vlády podnikol, nemohol Ondrej svoje panovnícke schopnosti naplno rozvinúť. Začiatkom roka 1301 Uhorské kráľovstvo opäť zasiahla správa o nečakanej a nejasnej (zrejme otrávenie) kráľovej smrti. Tentoraz však zomrel kráľ, za ktorého už podľa domácich nebolo možné nájsť plnohodnotnú náhradu, pretože bol bez syna posledným mužom z rodu zakladateľov Uhorska, Arpádovcov.

Tri korunovácie a žiaden kráľ

Ondrejova smrť bola poslednou kvapkou, ktorá chýbala, aby sa naplno prejavila vnútropolitická anarchia, ktorú za života držal aspoň formálne na uzde posledný kráľ. Smrť posledného Arpádovca priniesla do stredovýchodnej Európy výraznú zmenu. Pretrhla sa uhorská panovnícka tradícia. Domáca uhorská šľachta, ktorá húževnato lipla na pokračovaní vlastnej dynastie, musela prijať cudzorodý prvok. Ponúkalo sa jej viacero možností. Do tejto už aj tak komplikovanej situácie aktívne vstupovali mocní veľmoži, ktorí podľa svojich záujmov podporovali jednotlivých adeptov na trón.

Odchod Václava II. so synom Václavom z Uhorska (Obrázkova kronika)

Obdobie po skone Ondreja III. zvykne história označovať ako medzivládie alebo bezvládie. Paradoxne, v dobe bezvládia, v priebehu štyroch rokov po Ondrejovej smrti zažilo kráľovstvo tri korunovácie. Zo žiadnej z nich však nevyšiel definitívny kráľ. Najvýraznejším pretendentom na trón bol už spomenutý Karol Róbert z neapolských Anjouovcov. Bol korunovaný v máji roku 1301 náhradnou kráľovskou korunou. Mal podporu pápežského dvora Bonifáca VIII. V auguste toho istého roku korunovali pravou korunou Václava, syna českého kráľa Václava II. Václav mal v tom čase podporu časti šľachticov na čele s Matúšom Čákom. Mal sa oženiť s princeznou Alžbetou, Ondrejovou dcérou, čo by istou formou znamenalo zachovanie domácej panovníckej tradície. Medzi Václavom a Karolom dochádzalo k bojom. Postupne sa na stranu Karola pridali aj niektorí oligarchovia, napríklad Omodejovci a Matúš Čák, čím Václav stratil podporu a jeho pozícia sa stala neudržateľná. Vzdal sa nástupníctva a odovzdal ho spolu s korunovačnými klenotmi Otovi III. Bavorskému, ktorý bol v roku 1305 tiež korunovaný. Mal však len veľmi vrtkavú podporu sedmohradského veľmoža Ladislava Kána. Aj Oto sa po niekoľkých mesiacoch nástupníctva vzdal a z krajiny ušiel. Vtedy už korunovačné klenoty zostali v kráľovstve. Karol Róbert nakoniec zasadol na uhorský trón natrvalo. Na trón ho doviedli tri vlastné korunovácie (1301, 1309, 1310), no až pri tretej – v roku 1310 – mu na hlavu položili pravú uhorskú korunu. Jeho boj o kráľovstvo sa však neskončil. Najmä mocní veľmoži Omodejovci a Matúš Čák mu stále ukrajovali z kráľovskej moci.

Koniec Arpádovcov a začiatky oligarchov

Do dejín Uhorska sa tieto dva fenomény zapísali spoločne. S upadajúcou centrálnou panovníckou mocou Arpádovcov vzrastala odstredivá moc vplyvných magnátov. Už od vlády Ondreja II. (1205 – 1235) prechádzali značné majetkové celky z rúk kráľa do rúk veľmožov. Okrem úpadku kráľovskej moci vyvolal tento jav od druhej polovice 13. storočia aj ďalšie problémy. Nižšia šľachta, ktorá bola podriadená panovníkovi, prechádzala spolu s pôdou do tzv. familiarity veľmoža alebo do jeho susedstva. Pri chýbajúcej centrálnej moci dochádzalo k zneužívaniu nadriadeného postavenia veľmoža voči nižšej šľachte a aj k neoprávnenému zaberaniu pozemkov.

Trenčiansky hrad

Podobne nezákonne si magnáti prisvojovali aj kráľovské, cirkevné alebo mestské nehnuteľnosti a práva. Oligarchovia nadobúdali rozsiahle pozemkové vlastníctvo aj s hradmi, čo im dodávalo aj politický potenciál. Organizovali tiež lúpežné nájazdy. Siahali na kráľove príjmy z majetkov a na tridsiatky. Vyberali dane a bránili fungovaniu stoličných súdov. Príznačným je taktiež prisvojovanie významných krajinských hodností (palatín, taverník, krajinský sudca), ktoré udeľoval iba kráľ. Príkladom z prelomu 13. a 14. storočia môže byť Omodej Aba, ktorého panovník menoval za palatína. No aj po skončení menovacieho obdobia Omodej titul s danými právomocami naďalej neoprávnene používal. Týmto spôsobom ochromovali bohatí a politicky mocní magnáti fungovanie centrálnej panovníckej vlády v kráľovstve, ktorá im od konca 13. storočia už nebola schopná vážnejšie konkurovať.

Pán Váhu a Tatier

Najmocnejší z oligarchov – Matúš Čák Trenčiansky

Pre Slovensko je najznámejšou osobnosťou tohto obdobia Matúš Čák Trenčiansky,  romantizmom nazvaný aj Pán Váhu a Tatier. Jeho panstvom bolo západné Slovensko s centrom na Trenčianskom hrade. Do najvyššej politiky sa prepracoval za Ondreja III. Stal sa palatínom a vďaka postaveniu sa mu darilo legálne aj nelegálne získavať stále väčší majetok.

Na sklonku 13. storočia si na Trenčianskom hrade vybudoval dvor podobný kráľovskému. Po smrti Ondreja III. veľmi aktívne miešal karty pri výbere budúceho kráľa podľa toho, aký prospech mu z toho plynul. Václav mu za jeho podporu udelil tri stolice (Trenčiansku, Nitriansku, Komárňanskú).

Po trvalom nástupe Karola Róberta sa medzi ním a Matúšom otvoril zápas, nielen politický, keď Karol zbavil Matúša hodnosti palatína a vojenských funkcií. Matúš razil vlastné mince a vyberal dane. Neskôr zasahoval aj do cirkevných záležitostí na svojom domíniu, čo mu prinieslo spory s biskupom z Nitry, ktorú vyplienil. Z tohto dôvodu ho z cirkvi exkomunikovali. Matúšova moc bola taká silná, že kráľ dokázal získať územie celej jeho dŕžavy až po jeho smrti v roku 1321.

Bitka pri Rozhanovciach

Ďalším významným magnátom na území Slovenska bol Omodej Aba. Svoju moc uplatnil na východnom Slovensku. Zomrel v roku 1311 pri ozbrojenej potýčke s košickými mešťanmi, z čoho sa zrodilo aj víťazstvo Karola Róberta v bitke pri Rozhanovciach v roku 1312. Kráľ vtedy zlomil aj posledné zvyšky odbojných Omodejovcov.

Ďalšími oligarchami boli Ladislav Kán v Sedmohradsku, Borša Holý v Zátisí, Juraj Šubič v Dalmácii a Bosne, páni z Kyseku v Zadunajsku a Slavónsku. Všetci sa vystriedali v najvyšších krajinských hodnostiach a budovali svoje dŕžavy na úkor kráľa.

V takejto situácii opúšťali Arpádovci kráľovskú scénu stredovekého politického javiska, aby ju prenechali novým vládcom. V každom prípade však zanechali etablovaný európsky štát s hlboko zapustenými princípmi jednotného kráľovstva pod ústrednou mocou panovníka, ktorý nezničilo ani obdobie anarchie. Kráľ Karol Róbert definitívne sústredil panovnícku moc vo svojich rukách po smrti Matúša Čáka v roku 1321. Uhorské kráľovstvo sa teda nielenže nerozpadlo, ale práve naopak, našli sa v ňom samoobrodné sily, ktoré viedli po smrti oligarchov, za činorodej vlády Anjouovcov, k zlatému obdobiu našich dejín.

 

Použitá literatúra

  • Mannová, E. (ed.): Krátke dejiny Slovenska. Bratislava 2003.
  • Lukačka, J.: Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. Historický časopis  51/4, 2003, 589 – 603.
  • Dvořák, P. (ed.): Pod vládou anjouovských kráľov. Slovensko po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón. Bratislava 2002.
  • Dvořák, P. (ed.): V kráľovstve sv. Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava 2002.
  • Varsik, B.: K boju medzi košickými mešťanmi a Omodejovcami. In: Zo slovenského stredoveku. Bratislava 1972, 345 – 376.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Absolvovala magisterské štúdium histórie a doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa obdobiu neskorého stredoveku. Zameriava sa na témy z cirkevných dejín, z dejín umenia a na problematiku stredovekých miest, konkrétne Košíc.