Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne.

 

Erb Ondreja II.

Za neúspech sa považuje aj jeho účasť na križiackej výprave, v ktorej sa skutočne nepreslávil ničím, čo by obzvlášť upútalo pozornosť vtedajších kronikárov. Jeho krátke pôsobenie vo Svätej zemi sa javí ako málo významné a v rámci vtedajších udalostí viac menej marginálne. Pri skúmaní tohto ťaženia v širších dobových súvislostiach však môžeme dospieť k mimoriadne zaujímavému paradoxu. Súčasnou rétorikou by sa dalo povedať, že v období vrcholného stredoveku patrila účasť na križiackej výprave k takmer povinným bodom „programového vyhlásenia“ vlády každého európskeho panovníka. Skutočnosť, že len relatívne málo vladárov dokázalo tento cieľ naplniť, poukazuje na mimoriadnu náročnosť jeho realizácie, a to nielen z finančného hľadiska. Veľmi zjednodušene povedané – slabí a neschopní mocnári si na križiacke ťaženia netrúfali. Ako je potom možné, že jediným uhorským kráľom, ktorý sa vypravil do Svätej zeme, bol práve ten, ktorý býva označovaný za jedného z najslabších a najneschopnejších? Odpovedať na túto otázku je možné len po zohľadnení pomerov vo vtedajšej politike v čo možno najširšom kontexte. Vo vrcholnom stredoveku prenikal fenomén krížových výprav do všetkých sfér spoločenského, politického a hospodárskeho života Európanov. Ťaženia pod vlajkou kríža boli od samého začiatku plné vnútorných rozporov, v ktorých sa miešal idealizmus s pragmatizmom, viera s vypočítavosťou, a horlivosť s krvilačnosťou.

Pád Jeruzalema

Smrť Renauda de Châtillon.

Ak by sa bojachtivosť proti moslimom vo Svätej zemi dedila, mal by Ondrej II. (1205 – 1235) vo svojich génoch veľmi zaujímavú výbavu. Jeho matka Agnesa z Antiochie bola dcérou Renauda de Châtillon, ktorý v dejinách križiackych štátov v Palestíne zanechal výraznú, aj keď nie príliš pozitívnu stopu. V roku 1177 síce pomohol zachrániť jeruzalemské kráľovstvo pred inváziou egyptského sultána Saladina, no v nasledujúcich rokoch neustálym porušovaním dohôd a prímerí, ako aj terorizovaním karaván a pútnikov do Mekky, vyprovokoval razantný Saladinov zásah. Bitka pri Hattine, v ktorej Saladin v roku 1187 zdrvujúcim spôsobom porazil vojsko nového jeruzalemského kráľa Guya, sa stala synonymom začiatku konca prítomnosti križiakov vo Svätej zemi. Mladý princ Ondrej mal desať rokov, keď pod Saladinovým mečom padla na hattinskej pláni hlava jeho starého otca.

Balian z Ibelinu predáva Jeruzalem Saladinovi.

Následný pád Jeruzalema neostal v Európe dlho bez odozvy a na opätovné získanie najposvätnejšieho miesta kresťanov sa vydalo hneď niekoľko korunovaných hláv. Hviezdne obsadenie tretej križiackej výpravy však Jeruzalem späť nevydobylo. Nemecký cisár Fridrich Barbarossa zahynul ešte na ceste do Svätej zeme. Francúzsky kráľ Filip II. sa v nej „ohrial“ len niečo vyše dvoch mesiacov, keď vysilený chorobou odišiel riešiť problémy vlastnej krajiny. Anglický kráľ Richard Levie Srdce si nepočínal zle, ale osamotený na dobytie Jeruzalema nemal síl. Vlastne to nie je úplne presné. V boji proti Saladinovým jednotkám sa Richard dokázal viackrát presadiť aj proti početnej presile a jeho zásluhou sa kresťania do značnej miery rehabilitovali z hattinskej traumy. V prípade Jeruzalema však bolo viac než zrejmé, že aj keby sa Richardovi podarilo mesto dobyť, nedokázal by ho udržať.

Poskytnúť účinnejšiu pomoc kresťanom v Palestíne sa rozhodol energický pápež Inocent III. (1198 – 1216), ktorý si plánovanie krížových výprav zaradil medzi svoje priority. Avšak už prvá výprava za jeho pontifikátu (v celkovom poradí štvrtá križiacka výprava) znamenala tvrdú ranu všetkým idealistom v boji za kresťanský Jeruzalem. Namiesto moslimov zaútočili križiaci na kresťanov, keď ani sám pápež nedokázal zabrániť útoku križiakov na prístav Zadar. Ten v tom čase patril uhorskej korune, s ktorou pápež takisto počítal vo svojich plánoch na oslobodenie Svätej zeme.

Inocent III.

Dôvod útoku križiakov na kresťanské mesto bol prostý – nedostatok financií. Križiaci neboli schopní zaplatiť „cestovné lístky“ na benátske lode smerujúce do Svätej zeme. Benátčania však trvali na stanovenej sume a ponúkli križiakom možnosť „odpracovať si“ chýbajúcu čiastku  dobytím Zadaru. Pápežova hrozba exkomunikáciou križiakov veľmi netrápila. Zo súčasného pohľadu je priam absurdné, prečo sa štvrtá krížová výprava vlastne nazýva krížovou. Na jej začiatku i na jej konci bolo vyplienenie kresťanského mesta. Dobytie a vyrabovanie toho druhého − Konštantínopola − pritom znamenalo koniec akýmkoľvek nádejam na opätovné zblíženie západných a východných kresťanov. Križiaci tak sami uštedrili kresťanskému svetu úder, ktorého silu im v tom čase mohli všetci moslimovia len ticho závidieť.

Pápež Inocent III. sa preukázal ako mimoriadne silná osobnosť, a napriek trpkým skúsenostiam zostal neotrasiteľne oddaný myšlienke oslobodenia Jeruzalema. Ešte viac si uvedomoval to, čo bolo už niekoľko desaťročí notoricky známe – bez dostatočného a trvalo udržateľného zabezpečenia po stránke materiálnej a personálnej je každé krížové ťaženie odsúdené na neúspech. Riešenie videl nepochybne v  správnej, ale v danej dobe asi ťažko realizovateľnej koncepcii. Mier v západných krajinách kresťanského sveta zdôrazňoval ako základnú prerekvizitu oslobodenia kresťanského Východu z područia moslimov. Len v mieri prosperujúce krajiny mohli byť schopné vyprodukovať dostatočný objem finančných a ľudských zdrojov, ktoré by stačili nielen na jednorazové dobytie, ale aj na udržanie posvätných území kresťanov. Na prelome apríla a mája 1213 rozposlal do všetkých kútov kresťanského Západu list známy ako Quia maior, ktorým vyzval kresťanov na nové krížové ťaženie do Svätej zeme.

Uhorské prísľuby

Ondrej II. (Obrázková kronika).

Ondrej II. sa k účasti na krížovom ťažení dostal nie tak z celkom vlastnej vôle. Túto povinnosť mu uložil jeho otec Belo III. Ten „prijal kríž“, čo znamená, že sa oficiálne zaviazal vypraviť sa do Svätej zeme. Na tretej križiackej výprave (1189 – 1192) participoval len pripojením pomocného oddielu pod vedením svojho syna Gejzu k vojsku Fridricha Barbarossu, ktoré na ceste do Svätej zeme prechádzalo Uhorskom. Belo III. zložil križiacky sľub pomerne krátko pred svojou smrťou v roku 1196. Zlý zdravotný stav mu zabránil realizovať výpravu, v ktorej by bol inak mal veľmi dobré predpoklady na úspech. Tým základným boli konsolidované pomery v Uhorsku, ktoré zaručovali plnú kráľovskú pokladnicu. Belo III. sa preukázal aj ako veľmi schopný stratég v zahraničnej politike. Dokonale poznal pomery v Byzancii, kde bol istý čas pripravovaný za následníka cisárskeho trónu. Jeho druhá manželka Margita bola dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., ktorý sa zúčastnil druhej križiackej výpravy. Belo III. vedel tiež veľmi dobre vychádzať s pápežskou kúriou.

Belo III. (Obrázková kronika).

Pod hrozbou otcovskej kliatby musel Ondrej prevziať záväzok splnenia križiackeho sľubu umierajúceho kráľa. Po smrti Bela III. sa konsolidované pomery v Uhorsku postupne stali minulosťou. Na trón nastúpil jeho prvorodený syn Imrich (1196 – 1204), ktorý sa hneď od začiatku musel brániť proti nárokom svojho mladšieho brata Ondreja. Ten sa neuspokojil so získaním dalmátsko-chorvátskeho vojvodstva a ďalej intrigoval proti Imrichovi. Krehký mier medzi bratmi sa okolo roku 1200 podarilo sprostredkovať pápežským legátom Inocenta III.

V tom čase už boli naplno rozbehnuté prípravy na štvrtú križiacku výpravu a zdalo sa, že tentoraz by sa mohlo rátať aj s uhorskou účasťou. Kríž prijal aj kráľ Imrich a navyše vyjadril dobrú vôľu pomôcť svojmu bratovi splniť otcov sľub. Pápež sa všemožne snažil, aby tieto priaznivé okolnosti nič nepokazilo. Cirkevným hodnostárom v Uhorsku nariadil zložiť prísahu vernosti Imrichovmu maloletému synovi Ladislavovi a zaviazal sa riešiť prípadné spory v krajine za kráľovej neprítomnosti. Inocent III. vzal pod svoju ochranu aj Ondrejove majetky a poskytol mu garanciu nástupníctva v dalmátsko-chorvátskom vojvodstve. Jeho snaha však nebola korunovaná úspechom. K štvrtej križiackej výprave sa Imrich nepridal s odôvodnením, že musí zabrániť rozširovaniu heretikov (bogomilov), ktorí prenikali na územie Bosny. Okrem toho si sotva možno predstaviť motiváciu kráľa Imricha pripojiť sa k vojsku, ktoré dobylo prístav Zadar. Splnenie otcovho križiackeho sľubu napokon odložil aj Ondrej.

Rok po smrti kráľa Imricha zomrel aj jeho šesťročný syn Ladislav a na uhorský trón nastúpil Ondrej II. Pápež sa po sklamaní z výsledkov štvrtej križiackej výpravy obrnil trpezlivosťou, a v rámci systematického prístupu k príprave nového ťaženia nenaliehal na „cruce signatis“, aby čo najskôr splnili svoj križiacky sľub. Aj uhorskému kráľovi povolil v roku 1212 odklad na tri roky. Práve po uplynutí tejto lehoty zasadal štvrtý lateránsky koncil, a niet pochýb, že pri dôsledne pripravovanej kruciáte, pápež počítal s účasťou uhorského kráľa bez akýchkoľvek výhovoriek.

2. časť článku tu.

Literatúra

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa rôznymi aspektmi sakrálnej kultúry v období stredoveku.