Keď v 60. rokoch minulého storočia archeologické duo Anne Stine Ingstad a Helge Ingstad v kanadskom Newfoundlande odkryli pozostatky vikinského sídliska, potvrdili, že severské ságy neklamali. Škandinávski osadníci pod vedením Leifa Erikssona okolo roku 1000 dosiahli a na krátky čas osídlili americké pobrežie. Zbytky domov odkryté v kanadskom L’Anse aux Meadows definitívne potvrdili, že obyvatelia Škandinávie mali prostriedky a technológiu na to, aby sa plavili do Ameriky vyše 500 rokov pred Krištofom Kolumbom.

Nálezy Ingstadovcov a severské ságy rozpútali dve dôležité debaty. Odborníci sa začali pýtať, či Ameriku mohli ešte pred, prípadne nezávisle na Škandinávcoch, navštíviť aj iní Európania. Táto debata zatiaľ zostáva otvoreným priestorom pre odborníkov, rovnako ako pre špekulácie. Druhá, skromnejšia debata sa týkala Kolumbovho zdroja informácií. Je možné, že sa janovský dobrodruh spoliehal na informácie o záhadnej zemi ležiacej na západ od Grónska pochádzajúcej z čias škandinávskeho osídlenia arktických oblastí? Najnovší objav talianskeho filológa Paola Chiesu (Milánska univerzita) naznačuje, že odpoveď na túto otázku môže byť áno. Podarilo sa mu totiž nájsť možný chýbajúci článok v podobe talianskeho textu spomínajúceho Island, Grónsko a Ameriku – Univerzálnu kroniku Galvana Fiammu.

Chýbajúci článok

Krištof Kolumbus a členovia jeho výpravy pristáli na novom kontinente (Maľba: J. Vanderlyn).

K menu málo známeho talianskeho autora Galvana Fiammu dnes môžeme s určitosťou priradiť len niekoľko faktov. Vieme, že sa narodil na konci 13. storočia v Miláne a že v roku 1298, pravdepodobne ešte ako tínedžer, vstúpil do rádu dominikánov. Tak ako u iných dominikánov, aj jeho osud bolúzko spätý s univerzitným prostredím a vzdelanosťou. Vyučoval teológiu a aristotelovskú prírodnú filozofiu v Pavii a napísal niekoľko vedeckých diel týkajúcich sa alchýmie a filozofie. Od 30. rokov 14. storočia sa v službách bohatej a mocnej milánskej rodiny Viscontiovcov mohol naplno venovať historiografii. Práve v ich službách začal v roku 1339 pracovať na svojom najambicióznejšom projekte nazvanom Cronica universalis (Univerzálna kronika), venovanom svetovým dejinám od začiatku sveta až do jeho čias. Žiaľ, toto dielo nikdy nedokončil, pretože v roku 1344 zomrel.

Až do 21. storočia bola Fiammova Univerzálna kronika neznáma aj odborníkom. Dochoval sa totiž len jeden jej opis z konca 14. storočia. Navyše aj táto unikátna kópia bola v súkromných rukách a vedci tak k dielu nemali prístup. V roku 2013 sa k nej po prvý raz dostal taliansky historik Sante Ambrogio Céngarle Parisi. V posledných dvoch rokoch sa jej venoval významný taliansky filológ Paolo Chiesa, ktorý v tejto chvíli pripravuje tento vzácny dokument na vydanie pre verejnosť.

V jednej z častí kroniky, ktoré Fiamma stihol dokončiť pred svojou smrťou, sa spomínajú dve krajiny ležiace v polárnych oblastiach – GrolandiaMarckalada – takto:

„Ďalej na sever sa rozprestiera Oceán, kde sa nachádzajú mnohé ostrovy. Na týchto ostrovoch sa rodia vo veľkých množstvách bežné sokoly aj sokoly rárohy. Tieto ostrovy ležia tak ďaleko na severe, že Polárka zostáva za vami na južnej strane oblohy. Námorníci skúsení v plavbe vodami Dánska a Nórska tvrdia, že smerom na sever od Nórska leží Yslandia. Ďalej tým smerom leží ostrov menom Grolandia, kde vidieť Polárku vždy za vami na južnej strane oblohy a kde vládne biskup. V Grolandií nerastie žiadne zrno, vinič alebo ovocie, ale ľudia sa tam živia mliekom, mäsom a rybami. Žijú v zemľankách. Tí, ktorí tam žijú, sa neodvážia hlasno kričať či robiť veľký hluk, inak ich začujú divoké zvery a zožerú ich. V tejto zemi žijú obrovské biele medvede, ktoré vedia dobre plávať a stroskotaných námorníkov dokážu vytiahnuť z mora na breh. Rodia sa tu biele sokoly schopné dlhých letov posielané cisárovi Tatárov do Číny. Na západ od tohto miesta leží ďalšia zem zvaná Marckalada obývaná obrami. Nachádzajú sa tu stavby z kamenných blokov takých rozmerov, že ich do týchto stavieb nemohol umiestniť bežný človek, iba ak ozrutní obri. V tejto zemi rastú zelené stromy a žije tu veľké množstvo zveri a vtáctva. No nejestvuje žiaden námorník, ktorý by s istotou vedel niečo o tejto zemi a o podmienkach, ktoré v nej panujú.“

Záhadná Marckalada

Pokiaľ ide o zeme označené Fiammom ako YslandiaGrolandia, je ľahké si z jeho popisu i na základe ich mien domyslieť, že ide o Island a Grónsko. Island bol objavený Európanmi pravdepodobne v 8. storočí, keď sa tu začali usádzať írski pustovníci. Od polovice 9. storočia ho kolonizovali škandinávski obyvatelia dnešného Nórska. Na kontinente kolovali informácie o Islande už od včasného stredoveku. V 11. storočí bol Island pomerne presne vyobrazený aj na tzv. Cottonovej mape sveta (Cotton World Map) a v 12. storočí ho zobrazil moslimský geograf al-Idrísi na mape sveta vyhotovenej pre sicílskeho kráľa Rogera II. Grónsko začali Európania osídľovať z Islandu v 80. rokoch 10. storočia a zotrvali tu najmenej do prvej polovice 15. storočia. Zmieňuje sa o ňom nemecký kronikár Adam z Brém (ktorý tiež spomína Ameriku) a spomína sa aj v dvoch pápežských listinách z rokov 1053 a 1055. Aj tento ostrov mal teda miesto, hoci len okrajové, v povedomí vzdelaných stredovekých Európanov.

Island bol zobrazený už na Cotton World Map z 11. storočia (Maľba: wikipedia.org).

Pokiaľ ide o Fiammovu Marckaladu, toto záhadné meno silne pripomína staronórsky názov Markland („Zem dreva“). Takto nazval jedno z troch území ležiacich na západ od Grónska v Ságe Grónčanov (islandsky Grœnlendinga Saga) Leif Eriksson (tými dvoma ďalšími sú v našich končinách známejší Vinland, „Zem viniča“ a Helluland, „Zem plochých kameňov“). V inom islandskom prameni týkajúcom sa Ameriky, v Ságe Erika Červeného (islandsky Eiríks saga rauða), sa ešte presnejšie uvádza, že Markland leží južne od Hellulandu a severne od Vinlandu. Markland, VinlandHelluland sa spomínajú aj v anonymnom islandskom opise sveta, Heimslýsing, dochovanom zhruba z roku 1300. Markland sa naposledy objavuje v zázname Islandských análov z roku 1347 ako plánovaný cieľ cesty istej grónskej lode, ktorá bola nepriaznivým počasím a podmienkami na mori odklonená k Straumsfjordu (podľa niektorých ide o Straumfjörd na Islande, hoci Straumsfjord bol tiež názov osídlenia založeného na začiatku 11. storočia islandským moreplavcom Thorfinnom Karlsefnim vo Vinlande). Práve posledný zmenený záznam naznačuje, že osadníci z Islandu a Grónska sa mohli vracať, pravidelne či občasne, na americké brehy až do 14. storočia alebo dokonca až do 15. storočia, keď skolabovalo európske osídlenie Grónska. Hlavným dôvodom vracať sa do Marklandu mohlo byť bohatstvo dreva vhodného na stavbu lodí, ktoré v takmer „holom“ Grónsku výrazne chýbalo a nedalo sa pre veľké vzdialenosti efektívne dopravovať zo Škandinávie a z iných častí európskeho kontinentu.

Bol Fiamma Kolumbovým zdrojom informácií alebo Janovčania Fiammovými informátormi?

Vzdelaný Galvano Fiamma čerpal väčšinu svojich informácií o svetovej geografii z autoritatívnych latinských a talianskych prameňov, akými boli encyklopedisti Solínus a Izidor zo Sevilly či cestovatelia a misionári Marco Polo a Odorik z Pordenone. No informácie o GronlandiiMarckalade v jeho texte nepochádzajú zo žiadneho známeho prameňa. Ide jednoznačne o vzácny doklad Galvanových ústnych informátorov, o ktorých sa z času na čas opiera aj v iných častiach svojho diela. Dá sa tušiť, že keď spomína skúsených moreplavcov z Nórska a Dánska, odhaľuje najpôvodnejší zdroj svojich informácií. Je samozrejme nepravdepodobné, že sa s moreplavcami, ktorí sa ešte v jeho dobe plavili do Grónska, a ako to naznačuje záznam z Islandských análov, podnikali aj výpravy do Marklandu, stretol osobne. Ako výrazne reálnejšia možnosť sa javí, že informácie získal cez prostredníkov. Predsa len, islandskí námorníci, ktorí disponovali znalosťami o Grónsku a o Amerike, boli pravdepodobne negramotní, prípadne vedeli v nejakej miere čítať a písať islandsky, no pravdepodobne by sa nedohovorili s niekým v Taliansku, a je tiež vysoko nepravdepodobné, že by mali znalosti latinčiny, v ktorej je písaná Fiammova kronika.

Dominikánsky mních pri práci (Maľba: wikipedia.org).

Kto boli Fiammovi priami informátori v Miláne, v meste bez priameho prístupu k moru a námornému obchodu? Ako podotýka Chiesa, morský prístav najbližší Milánu a jeho hlavný styčný bod pre zámorské plavby bol zhruba 150 km vzdialený Janov, rodisko Krištofa Kolumba. Chiesa tiež poukazuje na to, že Fiamma na inom mieste svojej kroniky venovanej geografii spomína istú janovskú mapu (mappa Ianuensis), z ktorej čerpá informácie o ázijskom kontinente, a jedným z jeho písomných zdrojov je málo známy text Janovčana Jána Carignana.

Keď teda odborníci hovoria o kronike Galvana Fiamma ako o chýbajúcom článku medzi ústne podávaným súborom vedomostí v škandinávskom priestore a Stredomorím, nie je to preto, že by Krištof Kolumbus vychádzal z textu vzdelaného dominikána. Skôr naopak, Fiamma čerpal z informácií námorníkov a obchodníkov z prostredia, z ktorého pochádzal aj Krištof Kolumbus. Fiammova Univerzálna kronika je teda významná predovšetkým tým, že dokladá ohlas informácií podávaných ústne v prvej polovici 14. storočia v Stredomorí, konkrétne v oblasti, kde sa narodil aj Kolumbus. Janovská republika bola od 11. storočia jednou z najvýznamnejších námorných republík Stredomoria s kolóniami a s obchodnými stanicami siahajúcimi od dnešného Libanonu a Krymu po Madeiru a Ghanu. Janovčania obchodovali aj v Atlantiku a mali obchodnú stanicu v anglickom Southamptone, pričom Angličania zasa obchodovali s Islandom a Škandináviou. Práve týmito kanálmi mohli prúdiť informácie o Grónsku a Amerike do Janova a iných stredomorských obchodných republík a nachádzať tu živnú pôdu u moreplavcov a obchodníkov, k akým patril aj Kolumbus.

Pramene

Použitá literatúra

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.