Kovové zvony na pečenie sa používajú aj v súčasnosti.
Kovové zvony na pečenie sa používajú aj v súčasnosti.

Rekonštrukcia jedál, respektíve spôsobov stravovania v minulosti predstavuje pre archeológov veľkú výzvu. Jedlo ako také podlieha skaze. Na náleziskách sa stretávame už len so stopovým množstvom pozostatkov po potrave, ktorá kedysi zaberala v domácnostiach množstvo miesta.

Ktovie, či kuchárky v minulosti mali rovnaký pocit márnosti ako tie dnešné, keď jedlo, s ktorým „sa babrete“ často aj niekoľko hodín, zmizne z tanierov v priebehu niekoľkých minút? Na jednej strane vás určite teší apetít jedákov, no nie je práve toto tá pravá vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť), keď po hodinách práce po nej neostane ani omrvinka?

Čo nachádzame na archeologických náleziskách?

O strave a jej príprave sa dozvedáme v podstate z dvoch zdrojov. Prvý predstavujú zvyšky po jedle, resp. po surovinách, ktoré sa použili na jeho prípravu. Väčšinou ide o substancie, ktoré  sa zachovali v zemi stovky alebo tisícky rokov. Zvyčajne sú to veci, ktoré už nik (ani veľmi hladný človek) nebol schopný zjesť. Najčastejšie sú to zvieracie kosti, ktoré neboli, pochopiteľne, konzumované. Z nich si môžeme urobiť predstavu o tom, aké zvieratá ľudia chovali a lovili. Niekedy nachádzame rôzne druhy semien, zŕn, kôstok, ktoré zasa vypovedajú o rastlinnej zložke potravy.

Avarský bojovník.
Avarský bojovník.

Na analýzy týchto nálezov sa sústreďujú samostatné vedné disciplíny – archeozoológia a archeobotanika –, ktoré s postupne sa rozvíjajúcimi ďalšími vednými odbormi poskytujú stále nové informácie o životnom štýle našich predkov. Takto sme napríklad z ľudských kostí schopní určiť, či v strave človeka prevládalo mäso, morské živočíchy, alebo niečo iné. Z prihorených zvyškov na nádobách vieme zistiť, čo sa v nich skladovalo, respektíve varilo. Z nádoby nájdenej v jaskyni Cigánka pri Handlovej archeológovia a prírodovedci pomocou lipidovej analýzy určili, že sa používala na varenie alebo na skladovanie potravín, hlavne mäsa prežúvavcov. To znamená, že v nej varili či skladovali najmä mäso kozľacie, jahňacie či hovädzie. Aj keď sa to nezdá, úplnou výhrou v lotérii je nález zachovaného koprolitu, teda skameneného ľudského alebo zvieracieho exkrementu, ako sa to napríklad podarilo v rakúskej dedine Hallstatt.

Druhý zdroj informácií predstavujú nádoby samotné, a to nielen preto, že na nich môžeme nájsť zvyšky prihorenej večere. Vo včasnom stredoveku nachádzame v keramických súboroch v drvivej väčšine prípadov hrnce. Naši predkovia boli skôr „tradicionalisti“ a spoliehali sa na staré dobré overené tvary, nepremýšľali nad rôznymi „panskými huncútstvami“, ako napríklad hlinenými taniermi. Teda hlavne v tej dobe ešte nepoznali technológiu ich výroby. Je pravdepodobné, že rôzne misy, taniere, poháre sa vyrábali z dreva. V tomto období sa však predsa len objavujú tvary, ktoré sa vymykajú z tohto marazmu. Ide jednak o pekáče a pražnice, ktoré sú nálezmi charakteristickými pre Slovanov a používali sa pravdepodobne na tepelnú úpravu obilia, jednak o zvony na pečenie, o ktorých napíšem niečo viac.

Čo to vlastne boli zvony na pečenie

Forma na zvon by mala mať potrebnú veľkosť.
Forma na zvon by mala mať potrebnú veľkosť.

Takzvané zvony na pečenie sú u nás známe z lokalít z obdobia avarského kaganátu (približne druhá polovica 6. až začiatok 9. storočia n. l.). No hlavne na Balkáne a v centrálnej časti Karpatskej kotliny sa vyskytovali od praveku do nedávnej minulosti.  Na naše územie sa pravdepodobne dostali ako súčasť kultúrnej výmeny, ktorá prebiehala v čase existencie avarského kaganátu. Hoci zo Slovenska poznáme len fragmenty keramických zvonov, neskôr sa vyrábali aj zo železa, zriedkavo z kameňa, z medi a z bronzu.

Boli to nádoby, ktoré, ako už napovedá názov, mali približne tvar zvona s uškom na vrchu. Ide o hrubostenné nádoby, ktoré vyhotovili nedbalo a nekvalitne. Pravdepodobne si ich vytvárali ľudia sami, nepotrebovali na to špecializovaných remeselníkov. Okrem pečenia sa zvony mohli používať aj na uhasenie ohňa alebo na udržanie teploty pripraveného jedla alebo pitia. Boli akousi stredovekou alternatívou čašníckeho poklopu.

Zvony nemuseli byť pred použitím vypálené.
Zvony nemuseli byť pred použitím vypálené.

Ako sa vyrábal taký zvon? Nebolo to nič komplikované. Mali ste formu v tvare a veľkosti, akú ste potrebovali. Záležalo na tom, čo sa pod zvonom malo piecť. Na formu sa dala napríklad tráva alebo látka, aby sa hlina neprilepila na formu. Svedčia o tom zachované odtlačky tráv a textílií na vnútornej strane nájdených zvonov. Na ňu ste naplácali hlinu tak, aby zodpovedala požadovanému tvaru a na vrch ste pripevnili ucho. Hotový výrobok sa nechal presušiť. Hotovo! Môžete piecť. Zvony sa možno nevypaľovali, čo by vysvetľovalo, prečo sa zachovávajú vo veľmi fragmentárnej podobe. Ak však chcete o niečo podrobnejší návod, v nasledujúcich riadkoch opíšem experiment, ku ktorému prikročili slovenskí bádatelia.

 

Experiment

Výrobu a varenie pod zvonom si zobrali na mušku dvaja známi  slovenskí archeológovia – Jozef Zábojník a Gabriel Fusek. Na výrobu zvona použili spraš, ktorá sa pomerne bežne vyskytuje v podloží na juhozápadnom Slovensku. Tú je potrebné premiešať buď s rastlinnými zvyškami, alebo s drobnými kamienkami či štrkom. Ak sa vám nechce kopať spraš, ako alternatíva poslúži aj hrnčiarska hlina, do ktorej už teoreticky nemusíte pridávať nič.

Archeológovia vyrobili štyri exempláre zvonov. Jeden čisto zo spraše, jeden s rastlinnými prímesami, jeden s drobnými kamienkami a štrkom a posledný s prímesami a s hrnčiarskym ílom. Všetky ingrediencie poriadne premiešali. Už teraz to znie ako recept, a to sme sa ešte nedostali ani k samotnému vareniu.

 Hoci prasknutý zvon splnil svoju úlohu.
Hoci prasknutý zvon splnil svoju úlohu.

Najskôr z hliny vytvorili kopytá, teda formy. Išlo v podstate o kopčeky hliny, ktoré mali potrebnú šírku a výšku. Tie obalili slamou alebo vrecovinou, aby sa budúci zvon neprilepil na formu. Zvon sa im lepšie formoval tak, že postupne hrudu roztláčali údermi rúk na kruhový plát, ten potom vystreli na formu. Na vrch zvona pripevnili ucho. Na kopyte nechali zvony dva dni, potom ich zosňali a nechali ich 20 dní schnúť.

Potom skúsili zvony postupným zohrievaním vypáliť. Tie však v závere popraskali a pri vyberaní sa rozpadli. Práve preto autori rozmýšľali, či sa zvony nepoužívali na pečenie nevypálené. Najhoršie zo všetkých dopadol zvon, ktorý bol vyrobený iba zo spraše – ten popraskal už na kopyte.

Neúspech ich však neodradil. Najlepšie zachovaný exemplár predsa len použili a prikročili k pečeniu. Na experiment si vybrali kurča, ktorého vnútro vyplnili jablkami. Obalili ho v žihľave, aby sa nezašpinilo od hliny a popola a uložili ho do plytkej jamky na mieste pahreby, kde sa predtým vypaľovalo a miesto bolo ešte stále teplé. Kura prikryli zvonom, teda jeho časťami, založili nad ním väčší oheň a nechali ho dohorieť bez ďalšieho prikladania. Kura sa pod ním robilo približne dve hodiny.

Keď kura vybrali, bolo podľa autorov upečené a mäso bolo mäkké a šťavnaté. Akurát trochu prihorelo na mieste, kde bol zvon zlomený. Zjedli nielen kura, ale aj jablko, čo znamená, že pokrm sa isto vydaril. Nechajte sa inšpirovať a dobrú chuť!

Literatúra

  • Fusek, G.: Slovensko vo včasnoslovanskom období. Nitra 1994
  • Fusek, G./Zábojník, J.: Experiment s modelovaním zvonov na pečenie. In: J. Zábojník (zost.): Aevum Medium. Zborník na počesť Jozefa Hošša. Bratislava 2006, 19–22.
  • Horňák, M./Kissová, M./Barta, P.: Využívanie jaskynných priestorov v staršom eneolite na príklade jaskyne Cigánka II pri Ráztočne. Študijné zvesti AÚ SAV 67-1, 2020, 39–52.
  • Zábojník, J.: Nálezy tzv. zvonov na pečenie na lokalitách z obdobia avarského kaganátu na území Slovenska. In: J. Zábojník (zost.): Aevum Medium. Zborník na počesť Jozefa Hošša. Bratislava 2006, 133–147.
  • Zábojník, J.: Slovensko a avarský kaganát. Bratislava 2009.
  • Obrazová príloha: G. Fusek, J. Zábojník, wikipedia.org
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pracuje v Archeologickom ústave SAV. Špecializuje sa na pohrebný rítus, najmä na anomálne hroby v období stredoveku.