Slovania sa začali sťahovať zo svojho pôvodného územia smerom na juh a na západ niekedy v priebehu druhej polovice 5. storočia. Do pozornosti rímskych a byzantských historikov sa však dostávajú až o storočie neskôr, v záverečnej fáze sťahovania národov. Keď si ich všimli, boli už silou, ktorá sa nedala prehliadnuť. A práve vtedy možno zúriaca morová pandémia ovplyvnila výber miesta, kde sa nakoniec usadili.

 

Pojem čierna smrť sa spája s morovou nákazou, ktorá vo vrcholnom stredoveku zabila jednu až dve tretiny obyvateľov Európy. Nebola to však posledná a ani prvá veľká pandémia, ktorá sužovala svet. Mor, resp. skôr jeho baktéria spôsobila tri veľké infekcie. Okrem čiernej smrti to bol ešte pred ňou Justiniánov mor a po nej tzv. bombajský mor.

Prvá morová pandémia

Morom sa nakazil aj cisár Justinián, chorobu však prežil.

Justiniánov mor zúril vo včasnom stredoveku a pomenovaný bol podľa vtedajšieho vládcu Východorímskej ríše. Ide o prvú morovú pandémiu, o ktorej sa zmieňujú aj pramene a vieme bezpečne povedať, že ju spôsobovali práve baktérie rodu Yersinia pestis. Zasiahla Východorímsku ríšu (pre neskoršie obdobia ju označujeme ako Byzantskú) v druhej polovici 6. storočia a mohla prispieť ku kríze, z ktorej sa dostala až v 9. storočí. Ako píše Prokopios, pandémia vypukla v prístave Pelusium v rokoch 541 – 542 po Kr.  a rozšírila sa z Egypta do ostatných častí ríše. Napredovala rýchlo, pozdĺž pobrežia Gazy a cez Alexandriu si našla cestu aj do hlavného mesta.

Následkom choroby sa v uliciach Konštantínopolu hromadili mŕtve telá, ktoré nestíhali pochovávať a normálny život nebol možný. Nasledoval tiež hladomor, pretože z Egypta neboli dodávané potraviny. Nakazil sa dokonca aj samotný cisár, ale podarilo sa mu chorobu prežiť. Mor sa postupne presúval na východ do Perzie a na západ do Galie, v roku 544 po Kr. dosiahol Írsko. Do Východorímskej ríše sa pravidelne vracal približne v desaťročných intervaloch, vtedy však už pravdepodobne išlo o epidémie lokálneho charakteru.

 A čo s tým majú Slovania?

Približne v rovnakom čase ako Východorímsku ríšu sužuje mor, začínajú jej hranice na severe atakovať barbari zo severu. Konkrétne sú to Avari, Sklavíni a Anti. Práve kmene Sklavínov a Antov, spolu s Venetmi, bývajú stotožňované so Slovanmi. V štyridsiatych rokoch 6. storočia postupne ich činorodosť rástla a začali robiť neplechu. Ich aktivita ešte stúpla s príchodom Avarov a ich politickým ovládnutím Slovanov. Ako súčasť avarských oddielov, ale aj samostatne, plienili na Balkáne.

Morová nákaza sa odrazila aj v dielach umelcov.

Po určitej dobe sa na územiach, ktoré pôvodne napádali, začali usádzať. Zlom nastal pri obsadení mesta Sirmium Avarmi v roku 582. Práve pád tohto mesta otvoril Balkán masívnej migrácii zo severu. Slovania sa v nasledujúcich rokoch usadili v Moesii, väčšej časti Trácie, v spodnej časti Ilýrie a v západnom Grécku, pričom pôvodnú populáciu donútili odísť.

Vládcovia si s nimi nevedeli poradiť, pretože rímske armády boli zamestnané vojnami na východe. Až po mieri s Perziou v roku 591 po Kr. mohol cisár Maurikios začať robiť so Slovanmi a Avarmi poriadky. Najskôr porazil Avarov, ktorí obliehali Konštantínopol a potom sa chcel zamerať na Slovanov na Balkáne. Cisár to mal síce našliapnuté dobre, ale v rozlete ho zabrzdila vlastná armáda. Nízka morálka a zredukovaný žold spôsobili revoltu, počas ktorej Maurikia popravili. Novým cisárom sa stal Fokas a impérium stratilo kontrolu nad väčšou časťou Balkánu na takmer dve storočia.

Hypoteticky môže za úpadok rímskej kontroly na Balkáne práve pandémia moru. Slovania pravdepodobne neboli chorobou natoľko postihnutí, a preto početne prevážili pôvodných obyvateľov. Prokopios vyslovene spomína opustené mestá v Ilýrii, keď Slovania prvýkrát rabovali v tejto provincii v štyridsiatych rokoch a tento stav nemohol byť spôsobený len občasnými bojovými stretmi.

Ako to mohlo prebiehať?

Situácia na balkánskych hraniciach Byzantskej ríše pred príchodom Avarov v prvej polovici 6. storočia.

V prvej polovici 6. storočia, teda pred a v priebehu pandémie, bola ekonomika ríše založená hlavne na veľkých statkoch, ktoré vlastnili vysokí úradníci, miestni aristokrati a cirkev. Ich poľnohospodársku pôdu obrábali buď nájomní alebo slobodní roľníci. Existovali tiež nezávislí, samostatne hospodáriaci roľníci, ale tých bolo len málo v dôsledku vysokého daňového zaťaženia, ktorému pôda podliehala. Dôležité boli hlavne dva druhy daní – daň za pôdu a za prácu. Výška dane za pôdu sa určovala podľa miesta a kvality pôdy. Dane však bolo treba platiť aj za zem, ktorá bola opustená a museli ju platiť susedia. Toto pravidlo bolo zavedené ako preventívny prostriedok proti opúšťaniu úrodných oblastí a v záujme zabezpečenia dostatočného príjmu pre administratívu. Väčšina dane z pôdy bol platená v naturáliách. Miestami dosahoval podiel, ktorý bolo treba odovzdať, až 50 % úrody! Obilie bolo skladované v regionálnych obilniciach a používali ho na zásobovanie Konštantínopola a iných veľkých miest. Tiež ním platili armádu. Tento systém bol efektívny, kým sa darilo poľnohospodárstvu a bol dostatok pracovnej sily.

No mor zruinoval tento ekonomický systém. Kleslo množstvo pracovníkov, nemal kto obrábať pôdu a zem sa vyľudnila, ale roľníci museli platiť dane tak či tak. Armáda sa tiež zredukovala jednak v dôsledku moru a tiež v dôsledku nedostatku zásob. O tom, že upadol aj kultúrny a verejný život, ani nehovorím, efekty nákazy na tieto odvetvia vidíme aj dnes. Justinián však aj napriek tomu pokračoval vo svojej expanzívnej politike, čo ďalej zhoršovalo situáciu. Roľníci, neschopní platiť dane, radšej utiekli na barbarské územia. Okrem toho v provinciách aj tak neboli chránení, pretože všetka vojenská sila bola vyčerpaná z ťažení v Taliansku a v Perzii. V regióne vládol chaos.

Na kostrových ostatkoch dvoch ľudí zo 6. storočia v Nemecku bola identifikovaná baktéria moru.

Túto situáciu využili práve Avari, Sklavíni a Antovia, ktorí podnikali výpravy na Balkán. Vracajúce sa epidémie len zhoršovali situáciu. Ekonomika bola v takej kríze, že Justiniánov nástupca Tiberius bol nútený na rok úplne zrušiť platenie daní. Spomínaný Maurikios musel znížiť žold, čo ho v konečnom dôsledku stálo život. Ale Rímska ríša aj tak prišla o veľkú časť svojich území. Do Talianska vpadli Longobardi. Stratila tiež rímsku časť Sýrie a Egypt, a keďže to boli oblasti, ktoré vo veľkom zásobovali ríšu poľnohospodárskymi plodinami, šlo o veľkú stratu. Ríša bojovala o svoje prežitie. V tomto turbulentnom období sa na Balkáne začali usádzať Slovania, s ktorými postupne splynula aj časť miestnej populácie.

V 7. storočí preto nastúpili reformy. Provincie boli ako administratívne jednotky nahradené themami, ktoré boli ovládané miestnou vojenskou a civilnou autoritou. Centralizovaný systém rozdeľovania zdrojov sa postupne rozpadol. Zmeny nastali aj v armáde. Časť stále tvorili profesionálni vojaci, ale väčšia časť bola regrutovaná z radov roľníkov, ktorí za službu získali kus zeme. Síce neboli tak dobre vycvičení, ale boli o to ochotnejší brániť svoje územie. Štát takto ušetril a ekonomika sa pomaly začala spamätávať.

Na Balkáne medzitým v dôsledku neúspešného obliehania Konštantínopola slabla moc Avarov a Slovania si začali vytvárať svoje prvé „štáty“ a teritóriá. Postupne znížili intenzitu rabovania na rímskych územiach. Bez enormného daňového zaťaženia roľníci prestali utekať a  byť byzantským farmárom bolo opäť výhodnejšie. Znovu zaľudnenie oblastí – či už dobrovoľné, alebo násilné formou deportácií – podporovali aj cisári. Medzi takto odvedenými boli aj ďalší Slovania.

Slovanská keramika.

Vrchol presunov obyvateľstva bol dosiahnutý za vlády Nikefora I. na začiatku 9. storočia. Tento cisár začal znovu zaľudňovať Grécko, a to nielen gréckymi utečencami z Talianska, ale aj z iných oblastí. Pokúsil sa tiež získať kontrolu nad nezávislými Sklavínmi presunutím kresťanských populácií z Anatólie na Balkán a Slovanov zasa do Anatólie. Táto politika mala pravdepodobne úspech, v 9. storočí vznikli na Balkáne nové themy, Slovania boli pokresťančení a stali sa byzantskými platcami daní. Tento proces pokračoval, až kým Bazil II. neporazil Bulharsko v roku 1018 a neobnovil hranicu na Dunaji.

Stav populácie sa vrátil k hodnotám pred morovými epidémiami až na konci 9. storočia, teda po viac ako tristo rokoch od vypuknutia Justiniánovho moru. Ekonomika sa tiež spamätala a impérium, teraz Byzantské, začalo opäť prekvitať. Dopomohli k tomu aj Slovania.

Čo hovoria archeologické pramene?

Závery z písomných prameňov môžu byť podporené archeologickými nálezmi z tohto obdobia. Zatiaľ čo pri písomných prameňoch už nie je veľmi pravdepodobné objavenie nových zdrojov, v archeológii tieto možnosti ešte existujú.

Slovania sa počas svojej expanzie rozšírili do celej Európy.

Zníženie počtu obyvateľstva sa prejavilo útlmom stavebných aktivít. Zistilo sa napríklad, že v horských oblastiach Antiochie boli síce niektoré domy obývané aj neskôr, ale ich údržba upadala. V niektorých mestách, napríklad v Aténach alebo v Korinte, sa obývaná plocha znížila o polovicu. Morová epidémia sa prejavuje aj v pohrebnom ríte. Obete boli také početné, že normálne pohrebné zvyky už nebolo možné dodržiavať. Aspoň časť tiel bola pochovaná v spoločných masových hroboch. Okrem toho sa zmenilo aj zloženie pochovaných. Medzi telami sa vo väčšej miere nachádzajú aj staršie deti, mladiství a mladí dospelí, ktorí za normálnych okolností umierajú najmenej. Problematický je len nedostatok osteologických analýz na včasnostredovekých cintorínoch. To je problém napríklad aj na Slovensku a stav sa zlepšuje len pomaly.

Ťažko sa dokazuje aj expanzia Slovanov. Tí síce mali svoje typické prejavy (zosnulých spaľovali, bývali v štvorcových obydliach a mali keramiku tzv. pražského typu), ale tie čoskoro po usadení na novom mieste opúšťali. Musím priznať, že im to nemám za zlé. Keramika tzv. pražského typu nie je práve oku lahodiaca a okrem toho nie je veľmi kvalitná. Nečudujem sa, že len čo sa dalo, vymenili ju za niečo lepšie. To však sťažuje prácu vedcov. Takže archeológia má pred sebou ešte množstvo práce a príležitostí, aby prispela svojím dielom informácií k rekonštrukcii udalostí, ktoré sa odohrávali na Balkáne v týchto temných dobách.

Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020

 

Literatúra:

  • Galuška, L.: Slované. Doteky předkủ. Brno 2004.
  • Sołtysiak, A.: The plague pandemic and Slavic expansion in the 6th – 8th centuries. Archaeologia Polona 44, 2006, 339 – 364.
  • Little, L. K. (ed.): Plague and the End of Antiquity. The Pandemic of 541 – 750. Cambridge  2007.

Obrazová príloha: wikipedia.org, J. Lieferinxe

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti pracuje v Archeologickom ústave SAV. Špecializuje sa na pohrebný rítus, najmä na anomálne hroby v období stredoveku.