Marcus Aemilius Lepidus je oprávnene najmenej známou postavou nielen druhého, ale vlastne oboch triumvirátov. Popri dominantných kolegoch Marcovi Antoniovi a Octavianovi pôsobí ako slabá a nerozhodná postava. Akú úlohu však zohral tento muž  v procese premeny republiky na cisárstvo?

 

Druhý triumvirát – Lepidus vpravo

Marcus Aemilius Lepidus sa narodil v roku 89, respektíve 88 pred Kr. Bol synom rovnomenného konzula roku 78 pred Kr. Lepidus starší bol odporcom Sullu, ktorého štátny pohreb sa za svojho konzulátu snažil neúspešne prekaziť. Následne sa pokúsil o prevrat, ktorý však zlikvidoval Pompeius. Porazený Lepidus starší utiekol na Sardíniu, kde umrel prirodzenou smrťou. Matkou budúceho triumvira bola pravdepodobne dcéra známeho ľudového demagóga Lucia Appuleia Saturnina, zlynčovaného v roku 100 pred Kr. Triumvir mal brata Paulla, ktorý sa stal konzulom v roku 50 pred Kr. tesne pred vypuknutím občianskej vojny.

Budúci triumvir sa oženil s Juniou Secundou, nevlastnou sestrou Caesarovho vraha Marca Junia Bruta. Zaujímavosťou je, že ďalšiu Brutovu nevlastnú sestru (Juniu Tertiu) si zobral Gaius Cassius Longinus, jeden z pôvodcov Caesarovho zavraždenia. Lepidus s manželkou mali minimálne jedného syna, ktorého však, ako uvidíme, triumvir prežil.

Verný Caesarovi

Lepidus začal svoju kariéru ako triumvir, konkrétne ako triumvir monetalis, zodpovedajúci za razenie mincí v rokoch 62 až 58 pred Kr. Následne sa rýchlo stal jedným z najvýznamnejších Caesarových stúpencov. V roku 49 pred Kr., keď Caesar vytiahol do Grécka prenasledovať Pompeia, bol Lepidus prétorom, zodpovedným za pokoj v hlavnom meste. V tejto funkcii zabezpečil, aby bol Caesar vyhlásený za diktátora. Ten to však využil len na to, aby sa stal konzulom, načo sa diktatúry vzal.

Gaius Iulius Caesar – Lepidus patril medzi jeho stúpencov

Lepidus bol za verné služby odmenený správcovstvom provincie Hispania Citerior. Dostal sa tu do konfliktu so správcom susednej Hispanie Ulterior, Cassiovým bratom, respektíve s bratrancom Quintom Cassiom Longinom. Ten proti sebe nenásytnosťou a zdieraním vyvolal veľkú nenávisť a Lepidus ho odmietol podporiť. Pomohol však odvrátiť inváziu mauretánskeho kráľa Boguda, a nakoniec sa s Cassiom dohodol. Hrabivý správca tak opustil Hispániu na lodi, tá však stroskotala a on sa utopil. Tentoraz získal Lepidus od Caesara veľkú odmenu, konkrétne triumf.

V roku 46 pred Kr. sa Lepidus stal konzulom. Caesar, opäť vo funkcii diktátora, ho navyše učinil svojím pobočníkom (magister equitum). Diktátor Lepidovi evidentne dôveroval väčšmi než mladšiemu Marcovi Antoniovi, ktorého spravovanie hlavného mesta v čase, keď bol Caesar v roku 47 pred Kr. v Egypte, dopadlo katastrofálne.

Po vymenovaní Caesara za doživotného diktátora vo februári roku 44 pred Kr. si Lepidus udržal svoje miesto. Večer pred svojím zavraždením hodoval Caesar u Lepida spolu s jedným zo svojich budúcich vrahov Decimom Brutom. Zamyslený diktátor počúval debatu medzi Lepidom a Brutom na tému, aká smrť je najlepšia, a nakoniec vyjadril názor, že najlepšie je zomrieť náhle. Želanie sa mu malo vyplniť skôr, než sa nazdal.

 

Marcové ídy

Nasledujúci deň 15. marca roku 44 pred Kr.  sprisahanci ubodali Caesara v Pompeiovom divadle – v jednej z najslávnejších scén svetových dejín. Diktátor utŕžil spolu 23 rán, hoci pokiaľ bol nažive, ich dostal zrejme len päť, z toho jednu smrteľnú (zdá sa, že väčšina sprisahancov sa odvážila napadnúť povestného Caesara až po smrti).

Vražda Caesara (Maľba: V. Camuccini)

Cassius pôvodne žiadal, aby zabili aj Marca Antonia a Lepida, ale Marcovi Brutovi sa podarilo odvrátiť tento zámer. Ako sa ukázalo, bola to zásadná chyba. Lepidus zareagoval na atentát rýchlo a presunul légiu, ktorá sa nachádzala pri meste, na Martovo pole. Chcel vojensky zasiahnuť proti konšpirátorom, ale Antonius a ďalší prominentný caesarovec Aulus Hirtius ho od toho odhovorili. Na znak „zmierenia“ potom Brutus večeral s Lepidom a Cassius s Marcom Antoniom. Následne došlo v senáte k dohode, podľa ktorej dostali atentátnici amnestiu a všetci si zachovali svoje úrady, ako by sa nič nestalo. Lepidus získal Caesarovou smrťou uvoľnenú prestížnu funkciu pontifica maxima, rímskeho najvyššieho kňaza.

Na Caesarovom pohrebe však Antonius majstrovskou rečou vybičoval emócie davu, ktorý do Caesarovej hranice nahádzal nábytok aj oblečenie a následne sa vybral plieniť domy sprisahancov. Tí pre istotu opustili Rím, niektorí sa odobrali zastávať posty v provinciách. Antonius bol však nemilo prekvapený, že diktátor menoval za dediča svojho prasynovca, mladého Octaviana.

Lepidus bol zatiaľ vyslaný do Hispánie, kde sa mu vyjednávaním podarilo dosiahnuť dohodu so Sextom Pompeiom, ktorý so šťastím prežil občiansku vojnu. Následne sa Lepidus stal správcom Hispánie, ale aj Narbonskej Galie.

Reč Marca Antónia nad smrťou Caesara (Maľba: G. E. Robertson)

Keď došlo v severnej Itálii rok po zavraždení Caesara ku konfliktu medzi Antoniom a Decimom Brutom, Cicero menom senátu vyzval Lepida, aby proti Antoniovi vytiahol. Lepidus sa vykrúcal a váhal, až bol Antonius porazený pri Mutine a donútený stiahnuť sa cez Alpy do Galie. Senát vtedy poslal Lepidovi správu, že jeho asistencia už nebude potrebná. Decimus Brutus Antonia prenasledoval, tomu sa však podarilo uniknúť do Lepidovej provincie. Obaja začali navzájom komunikovať a keď sa ich armády priblížili, veľa vojakov prebehlo k Antoniovi. Lepidus sa potom v máji roku 43 pred Kr. k Antoniovi pridal, v listoch senátu dôvodiac, že nemal na výber. Dodnes s istotou nevieme, či Lepida jeho vojaci donútili spojiť sa, alebo či to takto plánoval od začiatku.

Decima Bruta nepodporil ani správca Galie Comaty Lucius Munatius Plancus a jeho armáda sa začala rozpadať. Decimus sa pokúsil prebiť do Macedónie k Marcovi Brutovi, po ceste ho však zajal a popravil galský náčelník verný Antoniovi.

Druhý triumvirát

Antonius a Lepidus sa teraz s vojskom vrátili do Itálie. Pretože obaja konzuli, umiernení caesarovci Hirtius a Pansa, padli na jar 43 pred Kr. v boji proti Antoniovi, proti útočníkom stál mladý Octavianus, ktorý si medzičasom od senátu vynútil konzulát. Caesarov dedič však nemal najmenší záujem čeliť bývalej Caesarovej pravej ruke a pobočníkovi v boji. Všetci traja sa stretli na ostrove uprostred rieky Pád a v novembri tu vytvorili druhý triumvirát.

Rozdelenie ríše v rokoch 44 – 43 pred Kr.

Na rozdiel od prvého, ktorý bol len neformálnym zoskupením, bol druhý triumvirát oficiálny, posvätený zákonom. Triumviri získali na päť rokov absolútnu moc, vtiahli do Ríma, aby sa zabezpečili a získali dostatok financií, rozpútali proskripcie. Každý z nich pri nich, aby ukázal oddanosť spoločnej veci, obetoval niekoho blízkeho. Octavianus hodil cez palubu Cicerona, Antonius svojho strýka Lucia Iulia Caesara a Lepidus už spomínaného brata, bývalého konzula Paulla. Z týchto troch však zahynul len Cicero a Lepidov brat dožil život v exile v Miléte.

Pri delení území získal Lepidus Hispániu a Narbonskú Galiu. Zároveň však poskytol kolegom sedem svojich légií na vojnu. Spolu s Munatiom Plancom sa stal konzulom roku 42 po Kr. a opäť raz ostal v hlavnom meste, aby dozeral na poriadok, zatiaľ čo jeho kolegovia vytiahli proti Brutovi a Cassiovi. Po víťazstve pri Filippách došlo k prerozdeleniu územia. Lepidovi tentoraz ostala len Afrika a Numídia, plus vplyv v Itálii, kde triumviri pôsobili spoločne.

Počas perusijskej vojny v rokoch 41–40 pred Kr. medzi Octavianom a Antoniovým bratom Luciom (ktorého podporovala Antoniova žena Fulvia) mal Lepidus pre Octaviana brániť Rím. Mesto však neudržal a musel utiecť do kolegovho tábora. Octavianus tento konflikt vyhral, ale jeho konfrontácia s Antoniom, ktorý sa vrátil z východu, sa skončila uzavretím mieru a manželstva medzi Octavianovou sestrou Octaviou a čerstvo ovdoveným Antoniom.

Konflikt sa však len oddialil. Zatiaľ čo sa Antonius na východe chystal na vojnu s Partmi, Octavianus a Lepidus sa snažili znovuzískať Sicíliu, ktorú okupoval Sextus Pompeius.

Pád

Rozdelenie ríše v rokoch 44 – 31 pred Kr.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa Octavianus na útok na Sicíliu dobre pripravil. Postavil flotilu a vymenil 20 000 legionárov (ktorých však nakoniec neposlal) s Antoniom za 120 lodí. K týmto dvom flotilám sa pridala tretia pod vedením Lepida.

Ten zhromaždil v Afrike impozantnú armádu o sile 14 légií, ktoré po ťažkom boji pomohli vyhnať Sexta Pompeia zo Sicílie. Potom však Lepidus urobil osudovú chybu. Dôvodiac, že jeho légie pristáli na Sicílii ako prvé a obsadili kľúčové mestá na ostrove, tvrdil, že Sicíliu by mal získať on, a nie Octavianus. Nepáčilo sa mu, že s ním kolega zaobchádza ako s podriadeným. Pri vyjednávaní ponúkol Lepidus alternatívu: nechá kolegovi Sicíliu aj Afriku, ale chce naspäť Hispániu a Galiu. Lepidus však zle posúdil situáciu. Jeho veľká armáda celá prešla na Octavianovu stranu a Lepidus sa musel vzdať.

V septembri 36 pred Kr. tak bol triumvir zbavený všetkých úradov, s výnimkou titulu pontifica maxima. Octavianus ho poslal do exilu v Circejách, ležiacich južne od Ríma. Triumvirát sa takto zmenil na duumvirát a rovnako ako v predchádzajúcom prípade to znamenalo fakticky nevyhnutnú novú občiansku vojnu.

Krátko po bitke pri Actiu sa Lepidov rovnomenný syn pokúsil o sprisahanie s cieľom Octaviana zavraždiť. To však odhalil ostražitý Gaius Maecenas a Lepidus najmladší bol popravený. Bývalý triumvir sa musel ponížiť a aby zachránil svoju ženu, ktorá bola do sprisahania tiež zapojená, poprosiť o pomoc starého nepriateľa Lucia Saenia, ktorý bol práve konzulom. Tento Lepidov pokus bol úspešný.

Zlá povesť pretrváva aj po smrti

Lepidus prežil zvyšok života v ústraní. Octavianus (teraz už vystupujúci ako Augustus) ho z času na čas povolal späť do Ríma, aby sa zúčastnil zasadnutia senátu. Neodpustil si pritom, aby bývalého kolegu neponížil tým, že sa ho na názor pýtal ako posledného. Lepidus zomrel koncom roku 13, respektíve začiatkom roku 12 pred Kr. Po jeho smrti sa pontificom maximom stal Augustus a tento post následne zastávali cisári po ďalších takmer štyristo rokov (neskôr používal a dodnes používa tento titul pápež).

Lepidus si v priebehu dejín vyslúžil nedobrú povesť slabého, nerozhodného a ovplyvniteľného človeka. Takto vystupuje aj v známych Shakespearových hrách Julius Caesar a Antonius a Kleopatra. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že historické diela vysmievajúce Lepida, boli spísané buď za vlády jeho bývalého kolegu v triumviráte, prípadne za vlády Augustových dedičov, keď už bol prvý cisár oficiálne zbožštený, a teda v podstate nekritizovateľný.

Lepidovi sa nedá uprieť, že je druhým a zároveň posledným zo šiestich triumvirov, ktorému sa podarilo zomrieť vo vysokom veku pokojne doma v posteli. Zvyšní štyria (plus desiatky ďalších významných rímskych politikov) skončili v tomto zlomovom období život násilnou smrťou.

Strieborný denár venovaný Lepidovi

V rímskej histórii sa po triumvirovi objavujú ešte štyria významní príslušníci lepidovského rodu. Prvým bol triumvirov synovec Paullus, konzul roku 34 pred Kr., ktorý bol v roku 22 pred Kr. spolu s cisárom Augustom cenzorom. Druhým je cenzorov starší syn Lucius Aemilius Paulus, ktorý bol konzulom roku 1 po Kr. a manželom Augustovej najstaršej vnučky Vipsanie Iulie. Niekedy v čase medzi svojím konzulátom a Augustovou smrťou sa však Lucius zaplietol do sprisahania proti vládcovi, začo bol popravený. Tretím je cenzorov mladší syn Marcus, ktorý bol konzulom v roku 6 po Kr., prežil bratov pád a zomrel pokojne v roku 33 po Kr. Voči skoro všetkým kritický Tacitus robí u Marca Lepida výnimku a zahŕňa ho chválou, pretože ani za Tiberiovej vlády neprepadol pochlebovačstvu a zachoval si integritu.

Posledným zapamätaniahodným príslušníkom rodu bol cenzorov vnuk a syn Lucia Paula – Marcus Aemilius Lepidus. Ten sa stal napriek otcovmu neslávnemu koncu manželom Caligulovej obľúbenej sestry Drusilly, a tým aj cisárovým neoficiálnym dedičom. Po Drusillinej smrti sa spolu s vládcovými sestrami Agrippinou a Livillou pokúsil Caligulu odstrániť. Sprisahanie sa však prezradilo, sestry skončili vo vyhnanstve a Lepidus na popravisku.

Pramene

  • Appianos: Krize římské republiky. Praha 1989.
  • Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.
  • Suetonius: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava 1974.

Použitá literatúra

  • The Cambridge Ancient History, Volume X: The Augustan Empire, 44 B.C.-A.D. 70. Cambridge 1934.

Obrazová príloha: V. Camuccini, G. E. Robertson wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.