Ríša Alexandra Veľkého, dovtedy najväčšia v dejinách, stratila šancu na pretrvanie pravdepodobne už so smrťou svojho tvorcu. Nikto iný nemal kombináciu pôvodu a schopností, aby dokázal bývalých spolubojovníkov podriadiť vlastnej autorite. Napriek tomu sa o to jeden muž pokúsil.

 

Antigonos sa narodil v roku 382 pred Kr. ako syn macedónskeho šľachtica Filipa z Elimeie. O jeho mladosti nemáme veľa informácií. Predpokladáme však, že ako aristokrat a rovesník kráľa Filipa Macedónskeho tiahol spolu s ním na početné a zväčša víťazné výpravy. Plútarchos spomína, že Antigonos sa zúčastnil na neúspešnom macedónskom obliehaní Perinthu v Trácii v roku 340 pred Kr.. Tu ho zasiahol šíp z katapultu a prišiel o oko. Odvtedy bol všetkým známy ako Antigonos Monophthalmos (Jednooký).

Počas Alexandrovho ťaženia zastával významné postavenie a velil siedmim tisícom spojeneckých gréckych pešiakov. Po víťazstve v bitke pri Graníku ho Alexander menoval za satrapu Frýgie (perzský satrapa padol v bitke). Antigonos tu zohral kľúčovú úlohu, keď sa časť perzskej armády po bitke pri Isse preskupila v Kapadócii a pokúsila sa o protiofenzívu. Antigonos ich však porazil v troch bitkách. Následne sa zameral na dobytie zvyšku Frýgie a na udržanie kľúčových zásobovacích línií smerujúcich k Alexandrovi prenikajúcemu stále ďalej na východ.

Alexandrova smrť

Zobrazenie Antigona vo filme Alexander.

Po Alexandrovej smrti v júni roku 323 pred Kr. v Babylone si Antigonos udržal pozíciu ako satrapa Frýgie, Lykaónie, Pamfýlie, Lýkie a západnej Pisídie. Neskôr sa pripojil k povstaniu proti regentovi Perdikkasovi, ktoré sa skončilo regentovou smrťou. Po smrti nasledujúceho regenta Antipatra sa Antigonos spojil s Antipatrovým synom Kassandrom proti Eumenovi a Polyperchontovi. Antigonovi sa podarilo bývalého Alexandrovho tajomníka poraziť, zajať a popraviť.

Po Eumenovej smrti v roku 316 pred Kr. bol Antigonos najmocnejším vládcom v ázijskej časti ríše. Disponoval obrovskou armádou a zmocnil sa pokladu uloženého v Súzach. Keď vstúpil do Babylonu, miestny správca Seleukos radšej utiekol k Ptolemaiovi do Egypta.

Tretia vojna diadochov

Ostatní diadochovia, konkrétne Ptolemaios v Egypte, Kassandros v Macedónii a Lysimachos v Trácii, sa začali obávať Antigonovej rastúcej moci. V roku 314 pred Kr. ho preto spoločne vyzvali, aby každému z nich prenechal časť územia a aby dovolil Seleukovi vrátiť sa do Babylonu. Zároveň sa mal podeliť aj s pokladom. Antigonovou odpoveďou bolo stručné oznámenie, že sa majú pripraviť na vojnu. Antigonos poslal Aristodéma s 1000 talentmi na Peloponéz, aby tam postavil armádu. Dohodol sa tiež so starým nepriateľom Polyperchontom na spoločnom boji proti Kassandrovi. Poslal armádu k Hellespontu, aby bránila prípadnému útoku z Trácie a sám vytiahol do Fenície proti Ptolemaiovi. Obliehanie Týru mu však zabralo celý rok. Potom vyrazil do Malej Ázie, kde si chcel definitívne podrobiť Lýdiu a Káriu.

Politická situácia pred bitkou pri Ipse (Zdroj: wikipedia.org).

Obranu Fenície pred Ptolemaiom zanechal v rukách syna Demetria. Ten bol ako veliteľ talentovaný, ale príliš mladý a neskúsený. Veterán Ptolemaios rozdrvil Demetria v bitke pri Gaze v roku 312 pred Kr. Po tomto víťazstve sa Seleukos vrátil do Babylonu. Otec so synom vyvinuli veľké úsilie, aby ho vypudili, ale neúspešne. Seleukos sa stal pánom Babylonie, Médie a Elamu. Antigonov sen o tom, že ovládne celú Alexandrovu ríšu sa mu tak v roku 309 pred Kr. opäť vzdialil. Na západe sa mu však darilo a starý veliteľ veril, že v takmer nevyhnutnej nasledujúcej vojne bude ťahať za dlhší koniec.

Nástupcovia sa stávajú kráľmi

Demetrius syn Antigona (Zdroj: wikipedia.org).

Mier skutočne nevydržal dlho. V roku 308 pred Kr. Ptolemaiovo rozširovanie moci v Egejskom mori vyvolalo nový boj. Seleukos bol zaneprázdnený konsolidáciou moci v najvýchodnejších oblastiach a bojom s indickým kráľom a zakladateľom Maurjovskej ríše – Čandraguptom. Antigonos poslal Demetria do Grécka, aby ho vytrhol z Kassadrových rúk. Demetrios „oslobodil“ Atény a následne sa zameral na Cyprus, kde v roku 306 pred Kr. dosiahol veľké víťazstvo nad Ptolemaiovou flotilou a zajal Ptolemaiovho brata Menelaa. Práve toto víťazstvo využil Antigonos, aby sa vyhlásil za kráľa (basileos). Bolo to možné, pretože posledný legitímny potomok macedónskej kráľovskej rodiny, Alexandrov syn Alexander IV., bol spolu so svojou matkou Roxanou na Kassandrov rozkaz okolo roku 309 pred Kr. otrávený (Kassandros, ktorý už skôr v neľútostnom boji zlikvidoval Alexandrovu matku Olympiadu, bol zo všetkých diadochov najviac nepriateľský nielen k členom Alexandrovej rodiny, ale aj k pamiatke mŕtveho dobyvateľa). Otec so synom sa pokúsili nasledovať víťazstvo masívnou inváziou Egypta, ale Ptolemaiovi sa podarilo udržať líniu na Níle a útočníkov odraziť.

Antigonovo vyhlásenie sa za kráľa rýchlo napodobnili Ptolemaios, Seleukos, Lysimachos a nakoniec aj Kassandros. V roku 306 pred Kr. však Antigonos utrpel aj nepríjemnú stratu, keď zomrel jeho najmladší syn Filip. Zostal mu Demetrios, s ktorým mal nezvyčajne dobrý a blízky vzťah. Demetrios v roku 305–304 pred Kr. obliehal Rodos, a vyslúžil si tu prídomok Poliorketés (Obliehateľ miest). Mesto dobyť nedokázal, ale mierovou zmluvou donútil obyvateľov ostrova zaviazať sa, že mu pomôžu v boji proti každému, okrem ich patróna Ptolemaia.

Demetrios sa potom vrátil do Grécka, porazil Kassandra a donútil ho požiadať o mier. Antigonos však trval na bezpodmienečnej kapitulácii a Kassandros radšej poprosil o pomoc ostatných diadochov.

Seleukos, ktorého slony rozhodli bitku pri Ipse (Zdroj: wikipedia.org).

Tí ho radi vypočuli, pretože rastúca Antigonova moc ohrozovala ich všetkých. Ptolemaios s vojskom vyrazil do Sýrie, po falošnej správe o porážke svojich spojencov sa však stiahol späť a rozhodujúceho boja sa nezúčastnil. Lysimachos podporovaný Kassandrom vytiahol z Trácie do Malej Ázie a začal obsadzovať pobrežné mestá. Seleukos medzitým na východe uzatvoril s Čandraguptom mier. Výmenou za vzdanie sa svojich najvýchodnejších provincií získal neoceniteľnú pomoc do nasledujúcich bojov – kontingent 500 bojových slonov.

Ohrozený Antigonos musel povolať späť z Grécka Demetria s časťou armády. Otec a syn sa pokúsili donútiť Lysimacha k boju, kým dorazí Seleukos, čo sa im však nepodarilo. Nepriateľom sa podarilo zjednotiť a všetko tak bolo pripravené na rozhodujúcu konfrontáciu, ktorá mala rozhodnúť o osude Alexandrovho impéria.

 

Rozhodujúci boj

Armády sa stretli v roku 301 pred Kr. vo vnútrozemí Malej Ázie pri frígskom Ipse. Obe strany si konfrontáciu priali. V prípade spojencov bolo nevyhnutné postaviť sa silnému nepriateľovi spolu a čím skôr, kým ich neprítomnosť nespôsobí nepokoje na ich vlastných územiach. Antigonos zasa nepohrdol šancou rozdrviť protivníkov naraz, tým skôr, že sa nepriateľmi nechcel dať odrezať od svojej základne v Sýrii.

Podľa starovekých prameňov boli sily v podstate vyrovnané. Armáda Antigona a Demetria mala 70 000 pešiakov (z toho asi 40 000 vo falange a zvyšok tvorili ľahkí pešiaci), 10 000 jazdcov a 75 bojových slonov. Spojenci pod vedením Seleuka, Lysimacha a Kassandrovho brata Pleistarcha nasadili 64 000 pešiakov (z toho 20 000 seleukovských), zhruba 15 000 jazdcov (12 000 seleukovských), 100 vozov s kosami a kľúčových 400 slonov.

Rozostavenie oboch armád bolo štandardné. V strede falanga, pred ktorou boli rozmiestnení ľahkoodenci a slony. Spojenci si však väčšinu slonov ponechali v zálohe. Obe strany umiestnili tradične svoju najsilnejšiu jazdu na pravé krídlo.

Priebeh bitky pri Ipse (Zdroj: wikipedia.org).

Bitka sa začala bojom slonov v strede. Podľa Plútarcha si boli rovní silou aj odvahou a boj bol nerozhodný. Potom vyrazil na čele jazdy Demetrios a podarilo sa mu zatlačiť nepriateľskú jazdu vedenú Seleukovým synom Antiochom. Demetriovi jazdci následne začali utekajúcich nepriateľov prenasledovať.

V strede bojového poľa sa medzitým zrazili falangy. Demetrios zvolal svojich jazdcov, aby sa vrátili a napadli nepriateľov zozadu, ale do cesty sa mu postavila masa 300 slonov. Kone sa báli ich pachu a nechceli sa k nim priblížiť, slonov bolo zároveň toľko, že vytvorili líniu, ktorú Demetrios nedokázal obísť. Tento manéver rozhodol bitku. Pravé krídlo Antigonovej falangy bolo teraz nechránené a napadli ho ľahkoodenci a Seleukovi jazdní lukostrelci.

Morálka Antigonovej falangy sa po ostreľovaní, na ktoré nedokázali odpovedať, zrútila, časť vojakov začala utekať, ďalší sa vzdávali. Antigonos sa v strede bojovej línie snažil vojakov zadržať, dúfajúc v Demetriov návrat. Postupne ho však obkľúčili a nakoniec padol zasiahnutý vrhnutým oštepom. Smrť vyše osemdesiatročného veliteľa znamenala koniec bitky.

Rozdelenie ríše

Po debakli sa Demetriovi podarilo zhromaždiť 5 000 pešiakov a 4 000 jazdcov. S nimi ustúpil do Efezu a hoci sa miestni občania báli, že im vyplieni mestskú pokladňu, Demetrios okamžite vyplával do Atén. Tam ho však zradili a zavreli pred ním brány. Vidiac, že jeho posádky odvšadiaľ vyháňajú a spojenci ho opúšťajú, Demetrios zanechal ako svojho veliteľa v Grécku Pyrrha z Epiru (ktorého sláva ešte len čakala) a sám vyrazil k Dardanelám.

Bitku rozhodli slony (Zdroj: Osperey/battlesandcampaigns.wordpress.com).

Víťazi si, prirodzene, rozdelili korisť. Ptolemaios získal Kilíkiu a Cyprus, Lysimachos západ Malej Ázie a Seleukos východ Malej Ázie a Sýriu. Navzdory smrti najmocnejšieho z diadochov konflikty neprestali. V roku 297 pred Kr. zomrel na vodnatieľku Kassandros. Nezdolný Demetrios to využil a v roku 294 pred Kr. sa mu podarilo získať vládu nad Macedóniou. Opätovne sa však proti nemu sformovala koalícia, ktorá ho nakoniec dokázala vypudiť a Demetrios sa nakoniec musel vzdať Seleukovi, v ktorého zajatí sa v roku 283 pred Kr. upil na smrť. V rovnakom čase zomrel prirodzenou smrťou aj Ptolemaios.

Spory medzi poslednými žijúcimi diadochmi Seleukom a Lysimachom (ktorému sa napokon podarilo získať vládu nad Macedóniou) vyústili v roku 281 pred Kr. do bitky pri Korupédiu blízko Sárd, v ktorej Lysimachos padol. Údajne zahynul rovnako ako Antigonos, teda prebodnutý oštepom. Víťazný Seleukos vstúpil do Trácie, aby sa zmocnil Macedónie. Tu ho však zavraždil Ptolemaios Keraunos, starší z Ptolemaiových synov, ktorý krátko predtým utiekol pred nevlastným bratom – novým faraónom – k Seleukovi. Nevďačný Keraunos ovládol Macedóniu, dlho sa však z moci netešil. Už v roku 279 pred Kr. ho porazili a zabili útočiaci Gali, ktorí vtrhli do Grécka a vyplienili okrem iného aj veštiareň v Delfách. Galov porazil až Demetriov syn Antigonos Gonatas, ktorého potomkom sa podarilo udržať si vládu nad Macedóniou.

Rozdelenie Alexandrovej ríše po bitke pri Ipse (Zdroj: wikipedia.org).

Obrovská Alexandrova ríša sa tak rozpadla na tri hlavné časti: Macedóniu pod vládou potomkov Antigona, rozsahom najväčšiu Seleukovskú ríšu s centrom v Sýrii a Babylonii a ptolemaiovský Egypt. Tieto štáty medzi sebou v nasledujúcich storočiach sporadicky bojovali, nikdy sa však nedokázali zjednotiť proti spoločnému nepriateľovi prichádzajúcemu spoza Jadranu. Rímska republika tak porazila Alexandrových dedičov jedného po druhom a relatívne ľahko.

Posledný Egypt sa udržal až do roku 30 pred Kr. a zanikol v rovnakom čase, ako sa v Ríme republika transformovala na cisárstvo. Svet sa vtedy zmenil. Namiesto bojov kráľov bude po nasledujúce storočia moc nad celým Stredomorím patriť jedinému mužovi. Legendárny Alexander odpočívajúci v sarkofágu vo svojom meste by to určite ocenil.

Pramene

Použitá literatúra

  • Waterfield, R.: Dividing the Spoils – The War for Alexander the Great’s Empire. New York 2011.

Obrazová príloha: Film Alexander, wikipedia.org, Osperey/battlesandcampaigns.wordpress.com, turningpointsoftheancientworld.com).

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.