Na základných univerzitných prednáškach o dejinách staro­veku sa z časových dôvodov zvykne iba spomenúť, že cisár Cara­calla zanechal v Ríme prekrásne kúpele a vydaním ediktu Constitutio Antoniniana (v roku 212 po Kr.) udelil rímske občianske práva takmer všetkému slobodnému obyvateľstvu v ríši. Na diskusiu o príči­nách a dôsledkoch jeho rozhodnutia však už väčšinou nezostáva priestor…

Každý, kto vie, čo v Rímskej ríši znamenal súbor občianskych práv pre ich nositeľa, sa na prvý pohľad môže domnievať, že edikt Constitutio Antoniniana podstatným spôsobom zasiahol do života obyčajných obyvateľov ríše a musel mať veľký ohlas medzi antic­ký­mi historikmi. Opak je však pravdou a táto predstava nekorešponduje s realitou. Ediktom sa síce ukončil proces postupného rozširovania okruhu rímskych občanov, ale rímske občianstvo v 3. storočí po Kr. už nemalo také výhody a význam, pretože v porovnaní s predchádzajúcim obdobím stratilo svoju hodnotu.

Pri štúdiu príslušných antických prameňov nemá čitateľ vôbec pocit, že za vlády Caracallu prišlo k nejakej udalosti, ktorá by súvisela s rozšírením počtu rímskych občanov. Nezáujem predstaviteľov antickej historiografie o tento edikt zapríčinilo zrejme naznače­né „znehodnotenie“ rímskeho občianstva.

Cisár Caracalla

Z antických literárnych prameňov zanechal o Constitutio Anto­niniana krátku správu iba historik severovského obdobia Cassius Dio. O podobnom opatrení sa zmieňuje ešte Sextus Aurelius Victor (4. storočie po Kr.) vo svojom dielku Liber de Caesaribus, ktorý ho však mylne spája s vládou cisára Marca Aurelia (161 – 180 po Kr.). Pozoru­hodné je, že v Caracallovom životopise, zachovanom v zbierke His­toria Augusta, sa o tomto nariadení nepíše ani slovko!

Príčiny vydania ediktu nie sú úplne zrejmé. Historik Cassius Dio uviedol, že i keď ním Caracalla zdanlivo poctil obyvateľstvo, v skutočnosti tak urobil z finančných dôvodov, pretože chcel získať väčšie príjmy z daní (neobčanov v tých časoch oslobodili od niektorých poplatkov).

Egyptský papyrus

Rímsky denár s Caracallom

V roku 1901 sa v Egypte našiel papyrus (v súčasnosti ozna­čovaný ako Papyrus Gissensis 40 I), ktorý sa datuje do roku 215 po Kr. Podľa viacerých bádateľov obsahuje zrejme grécky opis ediktu. Text je silne poškodený, koniec chýba úplne. V zachovanej, resp. rekonštruovanej časti sa dočítame o druhej verzii možnej príčiny vydania Constitutio Antoniniana. Udelenie občianskych práv všetké­mu slobodnému obyvateľstvu tu cisár odôvodňuje snahou o dôstojné uspokojenie bohov, ku ktorým sa tak v ich svätyniach môže modliť väč­ší okruh ľudí. Tento výklad ani fakt, že ide o text Cara­callovho ediktu, sa však všeobecne neprijíma.

Okrem náboženských príčin sa v modernom bádaní príleži­tostne objavujú aj iné interpretácie; z nich môžeme uviesť napríklad cisárovu snahu zjednotiť právny systém ríše.

Rímska ríša počas vlády Caracallu

Z pravdepodobnej verzie dokumentu na papyruse sa navyše dozvedáme, že občianske práva nezískali všetci slobodní obyvatelia. Výnimku tvorili dediticii. Nie je jasné, ako máme tento termín interpretovať. Ruský historik staroveku N. A. Maškin o tom poznamenáva: „Pojmom dediticii sa pôvodne označovali nepriatelia, ktorí sa vzdali na milosť víťazom. V cisár­skej dobe sa tento názov rozšíril na niektoré skupiny prepustencov, ktorí mali obmedzenú slobodu. V tomto zmysle sa to možno použilo aj v Caracallovom edikte. Nie­ktorí bádatelia sa však domnievajú, že za dediticiov sa považovali obyvatelia pro­vincií, ktorí platili daň z hlavy a žili na územiach mimo mestského obvodu; zastávajú názor, že k nim patrilo veľké množstvo obyvateľstva v Egypte. Väčšina bádateľov sa však domnieva, že ediktom získal občianske práva takmer všetok slobodný ľud Rímskej ríše okrem nedávno podmanených kmeňov a niektorých skupín prepustencov.“ Jeho závery sú akceptovateľné aj v súčasnom stave bádania.

Vydanie ediktu Constitutio Antoniniana, ktorý považujeme za jeden z prejavov krízy Rímskej ríše, neprinieslo žiadne ďalekosiahle zmeny do vtedajšej rímskej spoločnosti a výraznejšie neovplyvnilo jej sociálne štruktúry. Medzi bezprostredné dôsledky môžeme zara­diť iba druhoradé záležitosti, napríklad rozšírenie Caracallovho nomen gentile (Aurelius) po celej ríši alebo oslabenie záujmu rímskych spojencov o službu v pomocných oddieloch (auxilia), ktorá bola pre nich lákavá práve pre udelenie občianskych práv po odslúžení povinných 25 rokov služby.

Použitá literatúra

  • Benario, H. W.: The Dediticii of the Constitutio Antoniniana. In: Transactions and Proceedings of the American Philological Association 85, 1954, 188 − 196.
  • Maškin, N. A.: Dějiny starověkého Říma. Praha 1952.
  • Wolff, H.: Die constitutio Antoniniana und Papyrus Gissensis 40 I. Köln 1976.

Obrazová príloha

www.wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako interný doktorand. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, najmä sociálnymi pomermi v 2. storočí po Kr.