Klinopis sa považuje za najstaršie písmo na našej planéte. Vyvinul sa najneskôr na začiatku 3. tisícročia pred n. l. na území dnešného Iraku. Jeho základom boli staršie piktogramy (tzv. protoklinopis) používané od 4. tisícročia pred n. l. Protoklinopis sa zasa podľa všetkého vyvinul zo starších počítacích žetónov používaných na Blízkom východe na vedenie záznamov aspoň od 8. tisícročia pred n. l.

V staroveku sa z klinopisu stalo rozšírené písmo používané nielen na zachytenie jazyka Sumerov, ale celej spleti nepríbuzných jazykov používaných na Blízkom východe – akkadčiny, elamčiny, eblajčiny, urartčiny, chúrijčiny, chetitčiny a perzštiny. História vzniku tohto písma je jednou z najfascinujúcejších kapitol intelektuálnych dejín ľudského druhu –  preto sme sa o nej učili i na hodinách dejepisu. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sa dnes už klinopis nepoužíva? Napokon, popularitu si udržal vyše 3000 rokov, čiže dlhšie než sa zatiaľ používa naša latinská abeceda. Ako je teda možné, že klinopis nakoniec vymrel? Kedy k tomu došlo a za akých okolností?

Vzostup abecedy

Klinopis sa považuje za najstaršie písmo na našej planéte

Za jeden z vrcholov klinopisnej kultúry možno považovať prvú polovicu 1. tisícročia pred n. l., konkrétnejšie obdobie asýrskeho kráľa Aššurbanipala (669–631 pred n. l.). Za vlády tohto kráľa intelektuála bolo v kráľovskom meste Ninive zhromaždených viac ako 30 000 klinopisných hlinených tabuliek zo všetkých kútov Novoasýrskej ríše, dnes často označovaných ako Aššurbanipalova knižnica. Od svojej staršej podoby v časoch starých Sumerov prešiel klinopis v tomto období podstatným zoštíhlením. Kým ste sa ešte v prvej polovici 3. tisícročia pred n. l. mohli v Uruku stretnúť s lexikónom obsahujúcim viac ako 1 500 znakov, na ninivskom dvore „kráľa štyroch strán sveta“ si aj najučenejší vzdelanci vystačili so zhruba 600 znakmi. Kupec, ktorý chcel poslať list manželke zo svojich obchodných ciest po Anatólii, používal výrazne menší počet znakov. Klinopis bol teda v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. pomerne efektívnym písomným systémom s dlhou históriou a literárnou tradíciou. Používal sa v štátnej sfére, v súkromnej administratíve, medzi učencami a kňazmi, aj na zápis literárnej tvorby a vedeckých poznatkov.

No zhruba v tomto istom historickom období sa na najzápadnejšom okraji Novoasýrskej ríše odohrávala tichá revolúcia. V aramejských kráľovstvách na území dnešnej Sýrie sa od 8. storočia pred n. l. začalo na zápis aramejčiny, západosemitského jazyka príbuzného s akkadskými dialektmi používanými v Mezopotámii, slúžiť abecedné písmo odvodené z fenickej abecedy. Táto aramejská abeceda mala len 22 znakov pre spoluhlásky, podobne ako v dnešnej hebrejčine, arabčine a sýrčine. V tom istom období, keď sa medzi Aramejcami rozšírilo používanie abecedy, boli zároveň ich kráľovstvá dobyté a podrobené Novoasýrskou ríšou. Asýrčania na dobytých územiach uplatňovali politiku subjugácie, opísanú aj v Biblii. Deportovali významnú časť aramejskej populácie, predovšetkým jej sčítané, a preto potenciálne nebezpečné vrstvy, a usádzali ich v nových sídlach rozptýlených po Mezopotámii. Iróniou osudu tým vlastne napomohli šíreniu aramejského jazyka a písma na území svojej ríše.

Za jeden z vrcholov klinopisnej kultúry možno považovať obdobie vlády asýrskeho kráľa Aššurbanipala

Už na reliéfoch z čias asýrskeho kráľa Tiglatpilesara III. (745–727 pred n. l.) vidíme v panovníkových službách popri klinopisných pisároch píšucich na hlinené a drevené tabuľky aj pisárov používajúcich na záznamy na papyruse alebo pergamen aramejskú abecedu. Za vlády Aššurbanipala, zhruba sto rokov po Tigletpilesarovi, sa aramejčina v Novoasýrskej ríši aj za jej hranicami natoľko rozšírila, že slúžila ako lingua franca celého Blízkeho východu. V čase, keď klinopis zažíval jedno zo svojich zlatých období, teda paradoxne stratil svoje dominantné postavenie v Mezopotámii. V Aššurbanipalových časoch panovalo v tomto regióne akési jazykové a písomné dvojvládie: štátny aparát, chrámy, a tradičné vzdelané elity Asýrie a Babylonie naďalej používali dialekty akkadčiny a pestovali klinopisnú kultúru, kým iné vrstvy obyvateľstva, predovšetkým obchodníci, remeselníci, politické elity mimo hlavných centier ríše a obyvatelia deportovaných populácií, si osvojili aramejčinu a aramejskú abecedu.

Prečo sa neprestalo používať znakové písmo v Číne?

Vzostup aramejčiny a abecedy sa môže javiť ako lákavá príčina konca klinopisnej kultúry. Klinopis so svojimi stovkami znakov sa napokon musí dnešnému, na abecede vychovanému obyvateľovi západného sveta javiť ako zbytočne zložitý a nepraktický oproti abecede s 22 znakmi. No vznik alebo dostupnosť jednoduchšieho písomného systému nevedie nevyhnutne k úpadku toho zložitejšieho či menej efektívneho. Dokladá to i história iného významného starovekého systému zápisu jazyka: čínskeho znakového písma. Jeho dejiny majú v skutočnosti mnoho historických podobností s klinopisom. Aj čínske znakové písmo sa vyvinulo zo starších piktogramov najskôr ako systém logogramov (čiže znakov zodpovedajúcich celým slovám) a neskôr ako zmiešaný systém logogramov a fonogramov (čiže znakov zodpovedajúcich zvukom, presnejšie slabikám). Aj keď vzniklo pre potreby čínštiny, bolo možné ho použiť na zachytenie mnohých rôznych nepríbuzných jazykov, akými bola kórejčina, japončina a vietnamčina. Podobne ako klinopis, čínske písmo sa v priebehu vyše troch tisícročí svojej existencie stalo významným médiom elitného jazyka, literárnej tradície a kultúry, a preto sa ho učili príslušníci nečínskych etník snažiaci sa o politickú integráciu, spoločenský vzostup alebo skultúrnenie vlastnej komunity. Vzostup oboch starovekých písomných systémov Ázie mal navyše jasný politický rozmer. Obidva sa rozvíjali ruka v ruke s tým, ako rástla dominancia špecifických štátnych útvarov v Ázii – Číny na východe a rôznych mezopotámskych ríš na západe tohto kontinentu.

Dejiny čínskeho znakového písma majú mnoho historických podobností s klinopisom

Práve politická, kultúrna a jazyková kontinuita vo východnej Ázii vysvetľuje, prečo sa na zápis čínštiny dodnes používa opulentný repertoár takmer 4 000 znakov namiesto abecedy a prečo tomuto písmu v žiadnom prípade nehrozí vyhynutie. Písmo je totiž nielen nástrojom na zápis hovoreného jazyka, ale v prvom rade nosičom politickej príslušnosti, spoločenského statusu, kultúrnej identity a tradície. Nie je teda vôbec náhoda, že zo štyroch nezávislých písomných systémov staroveku, ku ktorým patria okrem čínskeho znakového písma a klinopisu ešte egyptské a mayské hieroglyfy, práve čínske znakové písmo prežilo v najúplnejšej podobe až dodnes. Ostatné tri veľké civilizácie staroveku, ktoré vynašli písmo, totiž v dnešnom svete už nemajú svojich priamych politických a kultúrnych nástupcov tak ako Čína. (Hoci pre úplnosť treba dodať, že z démotickej egyptčiny vznikla koptčina a je z nej čiastočne odvodená aj súčasná koptská abeceda používaná kresťanskou cirkvou v Egypte, a mayskými jazykmi sa dodnes hovorí v južnom Mexiku.) V prípade akkadčiny a klinopisu bol kultúrny a lingvistický predel najzásadnejší. Na území Blízkeho východu dnes neexistujú štáty alebo inštitúcie, ktoré by boli priamymi dedičmi starovekej Asýrie alebo Babylonie, podobne ako tu neexistujú komunity, ktoré by používali akkadčinu (kým aramejčina prežila do modernej doby, pretože sa stala jazykom sýrskych kresťanov).

Prežitie historických písem ešte viac ako pretrvanie štátnych útvarov alebo politických inštitúcií záviselo od prežitia kultúrnych špecialistov primárne zodpovedných za udržiavanie určitej písomnej tradície. Dobre to dokladá prípad hebrejčiny, ktorá prežila aj zničenie Jeruzalema Rimanmi a rozptýlenie židovskej populácie v diaspóre vďaka existencii vzdelanej vrstvy rabínov. Aj klinopisná kultúra mala svojich špecialistov, zvaných v klinopisných prameňoch ṭupšarrū, ktorých môžeme prirovnať k rabínom alebo k čínskym taoistickým kňazom. S poslednými príslušníkmi tejto starobylej profesie kňazov-pisárov sa stretneme v záverečných storočiach staroveku. Za ich vymretím možno hľadať konkrétne politické príčiny uvedené do pohybu v 5. storočí pred n. l.

Dareios Veľký, Xerxes a koniec klinopisných archívov

Pisár klinového písma

Keď v roku 539 pred n. l. perzský kráľ Kýros dobyl Babylon a zosadil posledného babylonského kráľa Nabonida, dal si záležať na tom, aby ho babylonské politické a intelektuálne elity vnímali ako legitímneho vládcu. Kýros chápal, že ak chce zabezpečiť stabilitu bohatej a rozvinutej Babylonie, potrebuje si nakloniť miestnych magnátov, mestské elity, a hlavne babylonské božstvá, čiže veľké a bohaté babylonské chrámy a ich kňazstvo. Aj preto vystupoval ako patrón babylonského náboženstva a klinopisnej vzdelanosti. Dokladá to aj tzv. Kýrov cylinder, asi najvýznamnejší klinopisný dokument z obdobia perzskej nadvlády Babylonu, v ktorom sa Kýros prezentuje ako „miláčik Marduka a Nabua“, dvoch hlavných božstiev kráľovského mesta Babylon, a ako mecenáš ich významných chrámov v tomto meste, známych pod názvami Esagila  a Ezida. Kýrov syn Kambýses pokračoval v otcovej zhovievavej politike, ale jeho nečakaná smrť bez dediča v roku 522 pred n. l. predznamenala zásadný odklon od predošlej podpory a záujmu.

Hlavný podiel na tom mali práve kňazi a učenci, ktorí sa v kritickom období zmätku po Kambýsovej smrti rozhodli postaviť na stranu viacerých babylonských uzurpátorov usilujúcich sa o znovuobnovenie babylonskej nezávislosti. Ich gambit nevyšiel. V Perzskej ríši sa k moci rýchlo dostal iný uzurpátor, ktorý sa do dejín zapísal ako Dareios Veľký. Tomu sa v priebehu roku podarilo nielen rozdrviť svojich politických protivníkov v Perzii a vyhlásiť sa za právoplatného dediča dynastie Achajmenovcov, ale tiež potlačiť snahy o osamostatnenie Babylonskej ríše. Dareiova odveta za vierolomnosť babylonských kňazov a učencov bola rafinovaná. Pre starú perzštinu prikázal vyhotoviť nové abecedné písmo, ktoré malo nahradiť klinopis. V tomto písme (ale tiež v klinopisnej akkadčine a elamčine) nechal vytesať monumentálny trojjazyčný nápis o svojich víťazstvách na skale v Bistúne, na polceste medzi Babylonom a perzským hlavným mestom Ekbatana. Akkadskú verziu tohto triumfálneho textu, detailne popisujúceho porážku a poníženie babylonských rebelov, nechal postaviť priamo v Babylone. Pre túto verziu pritom zámerne nechal použiť klinopisnú formu, ktorá bola na hony vzdialená kultivovanému jazyku súdobých učencov a mohla byť zamýšľaná ako ich zámerná urážka. Išlo o jasný signál, že staré časy sú nenávratne preč. Darieos sa tiež porátal s chrámom Eanna v Uruku, hrdej kolíske klinopisu a intelektuálnom stredisku odporu voči Peržanom počas povstaní. Na dôležité kňazské posty v tejto inštitúcii dosadil perzských lojalistov a zaviedol „administratívne reformy“, ktorých výsledkom bol ekonomický rozklad tejto významnej inštitúcie a jej politická imobilizácia.

Za jeho nástupcu Xerxa sa vzťahy medzi ṭupšarrū a perzskými kráľmi ešte vyostrili. Dva roky po jeho nástupe na trón, v roku 484 pred n. l., vypukli v severnej Babylonii s požehnaním kňazov a vzdelancov ďalšie povstania. Xerxes ich však potlačil a začal sa neúprosne mstiť. Nechal odstrániť posvätnú sochu boha Marduka z chrámu Esagila a zničiť schodisko Mardukovho zikkuratu Etemenanki, čím siahol na najvýznamnejší kult v Babylonii. Išlo o bezprecedentný akt bezbožnosti voči inštitúcii, ktorá ešte pred pár desaťročiami rozhodovala o tom, kto sa stane novým kráľom Babylonie. Xerxes podobne znefunkčnil aj chrámy veľkých babylonských božstiev v Borsippe, Sippare, Dilbate a Kiši. Príslušníci najvýznamnejších tradičných aristokraticko-kňazských rodín z týchto miest boli odstránení zo svojich významných kňazských a administratívnych úradov. To, že niektoré rodiny sa po storočiach existencie v tomto momente strácajú z dejín, naznačuje, že mnohí vzdelanci boli popravení a celé klany intelektuálnych oponentov mohli byť vyhladené.

Mohutný trojjazyčný nápis o Dareiových víťazstvách na skale v BistúneOLYMPUS DIGITAL CAMERA

Asyriologička Caroline Waerzeggers ukázala, že osudný rok 484 pred n. l. bol zlomovým momentom pre klinopisnú kultúru v Mezopotámii. V spojitosti s týmto dátumom dokonca používa termín „koniec klinopisných archívov“, pretože v lete tohto roku sa náhle končí datovanie viacerých významných klinopisných kolekcií odkrytých archeológmi na historických lokalitách Babylonu, Borsippy, Sipparu, Dilbatu a Kiša. Ide o predel naznačujúci, že na mnohých miestach Babylonie v tom istom momente ustala tradičná aktivita vzdelancov napojených na babylonské chrámy. Archív chrámu Ebabbar v Sippare, pozostávajúci zhruba z 30 000 tabuliek, bol, napríklad, kontinuálne udržiavaný od čias panovania asýrskeho kráľa Asarhaddona (681–669 pred n. l.), ale po roku 484 pred n. l. doň už nepribudla žiadna tabuľka. Tento dokumentárny šok sa pritom nijako neodráža vo viacerých súkromných archívoch z tohto obdobia, patriacich miestnym obchodníkom a agentom pracujúcim pre perzských vládcov. Dramatický „koniec archívov“ ukazuje, ako drasticky zakročil Xerxes voči tradičným aristokraticko-kňazským rodinám, ktoré v očiach perzského kráľa disponovali príliš veľkou mierou nezávislosti a vplyvu a príliš nízkou mierou vernosti perzskému režimu. Hoci jeho zámerom bolo zbaviť sa v prvom rade politickej opozície, pretože práve z tejto spoločenskej vrstvy pochádzali ṭupšarrū pestujúci tradičnú mezopotámsku vzdelanosť, Xerxove čistky mali zdrvujúci dopad na používanie klinopisu a akkadčiny.

Súmrak klinopisnej kultúry

Niekoľko nešťastných politických spojenectiev teda naštartovalo úpadok klinopisu. Napriek tomu, že aj po „konci archívov“ máme doloženú produkciu nových tabuliek, a niektoré komunity zasiahnuté perzskou politikou, napríklad v Uruku, sa do istej miery spamätali z tvrdých represií, nikto už nedokázal vrátiť klinopisu slávu a prestíž. Za vlády Xerxových nástupcov a neskôr počas vlády Alexandra Veľkého a dynastie Seleukovcov sa klinopisní vzdelanci pokúšali o obnovenie starej prestíže a moci tým, že sa uchádzali o priazeň nových vládcov. Podľa gréckeho historika Diodóra Sicílskeho napríklad kňazi z chrámu Esagila zorganizovali pre Alexandra Veľkého rituál chrániaci ho pred nebezpečnými efektmi zatmenia Slnka, ale Alexander ho na radu svojich gréckych filozofov nechal prerušiť a zomrel krátko nato v Babylone (istotne nejde o pravdivý príbeh, ale o babylonskú legendu ukazujúcu, čo sa stane, ak panovník pohŕda múdrosťou domácich špecialistov). Kňazi v Uruku v 3. storočí pred n. l. zriadili a „kŕmili“ kultové sochy vládcov z dynastie Seleukovcov, zatiaľ čo babylonská Esagila v roku 205 pred n. l. zorganizovala pre Antiocha III. novoročný festival akitu, ktorým boh Marduk potvrdil jeho vládu. Nádeje starých vzdelaných elít však zostali väčšinou nevyplnené. Dokladom je aj to, že archeológovia objavili babylonský zikkurat Etemenanki v stave, v akom ho zanechal Xerxes.

Práve v období Seleukovcov sa z akkadčiny stal mŕtvy jazyk. Grécko-akkadské tabuľky nájdené na historickej lokalite Uruk naznačujú, že v tomto čase aj tradičné rodiny používali na bežnú komunikáciu aramejčinu a gréčtinu. Akkadčinu a klinopis sa učili podobne ako my dnes latinčinu. Bez kráľovskej podpory a po rozvrátení systému štedrých kňazských prebend sa v tomto období poslední ṭupšarrū museli spoliehať na súkromnú klientelu, ktorá ich stále vyhľadávala ako lekárov, astrológov, exorcistov, zariekavačov a vykladačov znamení. Helenizácia Blízkeho východu však ohrozovala aj takúto existenciu. Znamenala, že sa v Babylonii usádzali grécki kolonisti, ktorí žili oddelene od pôvodného obyvateľstva a nepreberali jeho jazyk či kultúru. Lokálne obyvateľstvo navyše inklinovalo ku kultúre nových vládcov ako k zdroju postavenia a prestíže. Helenizácia teda znamenala, že klinopisní špecialisti museli súťažiť o stále zmenšujúcu sa klientelu a ich služby a znalosti boli vnímané stále väčšmi ako zastaralé alebo prekonané.

Staroperzská abeceda v klinovom písme

Po dobytí Mezopotámie Partmi miznú posledné známky kráľovského záujmu o klinopis a o tradičnú mezopotámsku vzdelanosť. Z partského obdobia pochádza tiež posledná známa klinopisná tabuľka obsahujúca astronomické pozorovanie z roku 75 n. l. Znalosť klinopisu a akkadčiny mohla prežiť v obmedzenej forme v odľahlých oblastiach až do 3. storočia bez produkcie nových tabuliek. S poslednými stopami náboženskej tradície pochádzajúcej z mezopotámskej klinopisnej kultúry, hoci už nie so živou znalosťou klinopisu, sa stretneme v 9. storočí n. l. v sýrskom Harrane. Podľa islamských historikov tu ešte v dobe kalifov žili pohania uctievajúci hviezdy a planéty, vzývajúci božstvá s grécky a akkadsky znejúcimi menami.

Klinopis ako písmo teda vymrel v dôsledku viacerých nezávislých kultúrnych a politických faktorov, ktoré v druhej polovici 1. tisícročia pred n. l. dosiahli v Mezopotámii ideálnu konšteláciu. Bez rozšírenia aramejčiny a abecedy na Blízkom východe v 8. storočí pred n. l. by široké vrstvy obyvateľstva na Blízkom východe nemali k dispozícii komunikačný prostriedok, ktorým sa oslobodili zo závislosti na uzavretom okruhu politicky a ekonomicky dominantných klinopisných špecialistov. Politický konflikt medzi tradičnými babylonskými elitami a perzskými kráľmi a následné represie voči babylonským chrámom zas otvorili cestu pre vzostup nových politických a ekonomických elít z tohto aramejsky hovoriaceho a píšuceho prostredia. Klinopis nebol len písmom, ale tiež symbolom určitého politického usporiadania, spoločenských hierarchií a metafyzickej tradície, z ktorých sa jedni chceli vymaniť a druhí sa ich snažili obnoviť. Pretože tí druhí nakoniec zlyhali, klinopis bol odsúdený na zánik.

Znalosti zhromažďované po tisícročia klinopisnou kultúrou sa však našťastie úplne nestratili, keď zomrel posledný učenec schopný prečítať klinopisnú tabuľku. Odborníci sa dnes zhodnú, že starovekí Gréci napriek veľkým kultúrnym bariéram predsa len čerpali z dedičstva klinopisnej kultúry, hoci nie je jasné, aký významný bol tento medzikultúrny prenos. Ak sa prikloníme k minimalistom, boli výmeny medzi gréckymi vzdelancami a ich mezopotámskymi predchodcami len okrajovou záležitosťou, ktorá príliš neovplyvnila samostatný vývoj gréckej vedy a literatúry. No ak dáme za pravdu maximalistom, významné časti určitých antických disciplín, akými boli astronómia, matematika, medicína a epická poézia, mohli vo veľkej miere závisieť na babylonských zdrojoch. Klinopis tu s nami dnes už nie je, ale používanie šesťdesiatkovej sústavy pri meraní času, delenie kruhu na 360 stupňov i mená súhvezdí zvieratníka sme zdedili prostredníctvom starovekých Grékov z klinopisnej kultúry starovekej Mezopotámie.

Použitá literatúra

  • Clancier, P.: Cuneiform Culture’s Last Guardians: The Old Urban Notability of Hellenistic Uruk. In: K. Radner/E. Robson (eds.): The Oxford Handbook of Cuneiform Culture . Oxford 2011.
  • Finkel, I./Taylor, J.: Cuneiform. London 2015.
  • Robson, E.: Ancient Knowledge Networks: A Social Geography of Cuneiform Scholarship in First-Millenium Assyria and Babylonia. London 2019. Dostupné na: https://library.oapen.org/handle/20.500.12657/23632.
  • Tadmor, H.: On the Role of Aramaic in the Assyrian Empire. The Jewish Quarterly Review 76, 1985, 51–54.
  • Waerzeggers, C.: The Babylonian Revolts Against Xerxes and the ‘End of the Archives. Archiv für Orientforschung 50, 2003/2004, 150–173.
  • Woods, Ch./Teeter, E./Emberling, G.: Visible Language. Inventions of Writing in the Ancient Middle East and Beyond. Chicago 2010.
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.