Príbeh aristokrata Publia Claudia, ktorý sa pre politický zisk vydal nebezpečnou cestou agresívneho populizmu, rozhodne stojí za pozornosť. Ukazuje totiž presne, aká hlboká bola kríza v politickom zriadení štátu, ktorý bol len nedávno všemocným diktátorom Sullom reštaurovaný.

 

Romantická predstava výzoru Publia Clodia

Publius Claudius Pulcher (meno si zmenil na ľudovejšie Clodius až po adopcii do plebejského rodu) sa narodil v roku 93 pred Kr. Jeho otec Appius Claudius Pulcher bol konzulom roku 79 pred Kr. Meno matky, žiaľ, nepoznáme, bola možno dcérou Quinta Servilia Caepiona, ktorý zavinil strašnú porážku pri Arausiu, alebo bola sestrou Quinta Caecilia Metella Celera, teda z významného plebejského rodu.

Publius mal dvoch starších bratov: Appia, ktorý bol v roku 54 pred Kr. konzulom, a Gaia, ktorý sa stal prétorom. Mal tiež tri sestry, jedna sa stala ženou už spomínaného Celera (ktorý bol v roku 60 pred Kr. konzulom), manželom druhej bol preslávený labužník Lucullus. Ako vidíme, Clodius bol už narodením situovaný do centra rímskej politickej elity.

 

Začiatok politickej kariéry

Clodius začal svoju politickú kariéru rázne tým, že v roku 73 pred Kr. obvinil Catilinu z hrdelného zločinu – zvedenia vestálky. Catilina sa však obhájil a na popud Catóna mladšieho musel Clodius opustiť Rím. Pridal sa k švagrovi Lucullovi, vedúcemu na východe úspešnú vojnu. Clodius však proti príbuznému zburcoval nevôľu vojakov a následne ho opustil. Vydal sa na Cyprus za druhým švagrom Marciom, prokonzulom Kilíkie. Stal sa tu veliteľom časti flotily, ale čoskoro ho zajali piráti.

Dúfajúc v rýchle prepustenie, Clodius sľúbil veľké výkupné, ktoré mal zaplatiť cyperský kráľ Ptolemaios (mladší brat egyptského faraóna a Kleopatrinho otca, Ptolemaia Auleta), spojenec Rimanov. Kráľ však ponúkol tak málo,   až bolo jasné, že zajatec precenil svoju dôležitosť. „Pobavení“ piráti ho nakoniec prepustili aj bez výkupného. Toto poníženie však Clodius kráľovi nikdy nezabudol. Vybral sa do Sýrie, kde ho  skoro zabili pri vojenskej vzbure, ktorú sa údajne pokúšal osnovať.

Catilinovo sprisahanie

Cicero v senáte proti Catilinovi (Maľba: C. Maccari)

Clodius sa vrátil do Ríma v roku 66 pred Kr. Najskôr musel vyriešiť problém so švagrom Lucullom, ktorý mu vyčítal nielen to, že proti nemu poštval armádu, ale obvinil ho, že udržuje incestný vzťah so sestrou. Lucullus sa s Claudiou rozviedol, ale vzťahy sa nakoniec podarilo urovnať. Clodius dokonca získal dôveru Lucullovho príbuzného Lucia Licinia Murenu. Clodius a Murena sa dali podplatiť Catilinom, a pomocou korupcie sa im podarilo dosiahnuť jeho oslobodenie spod obžaloby z vydieračstva v provincii Africa, kde bol správcom.

V roku 64 pred Kr. bol Murena správcom Narbonskej Galie a Clodius šiel s ním. Podarilo sa mu tu zbohatnúť mimoriadne špinavým spôsobom, zahŕňajúcim falošné zmeny v závetoch a likvidáciu dedičov. V roku 63 pred Kr. sa obaja vrátili do Ríma. Murena následne kandidoval za konzula a s podporou Lucullových veteránov a konzula Cicerona voľby vyhral. Porazený protikandidát Catilina odpovedal tým, že začal organizovať sprisahanie. Konšpirátori plánovali povraždiť väčšinu senátu a vládnuť ako malá, oligarchická klika. Clodius sa však k sprisahancom nepridal a ostal verný Murenovi. V tomto čase bol Clodius pravdepodobne súčasťou neformálnej telesnej stráže, ktorá sa okolo Ciceróna vytvorila.

Marcus Tullius Cicero

Konzulovi sa podarilo sprisahanie zlikvidovať drsnými metódami, keď zatkol päť popredných sprisahancov a v senáte ich dal odsúdiť na smrť. Caesar sa prihováral len za ich uväznenie, ale Cato mladší mu oponoval a získal väčšinu. Cicero dal následne odsúdencov, vrátane bývalého konzula Suru, odviesť do väzenia v Tuliane a okamžite uškrtiť. Catilina utiekol na sever, kde však bola jeho narýchlo pozbieraná armáda porazená silami senátu, pričom sám vodca sprisahania v boji padol.

Krátko po potlačení sprisahania Clodiova sestra a bývalá Lucullova žena Claudia naliehala na Ciceróna, aby sa rozviedol so svojou manželkou a zobral si ju. Exkonzul však rázne odmietol a záležitosť znamenala koniec Clodiovho spojenectva s Cicerónom. Po potlačení sprisahania sa Clodius oženil, hoci nevieme, či to bolo po prvý raz. Jeho ženou sa stala Fulvia, ktorá mala v dejinách konca republiky ešte zohrať zaujímavú úlohu.

 

Aféra Dobrej bohyne

V decembri roku 62 pred Kr. sa v Regii, oficiálnom sídle pontifica maxima Caesara, konala slávnosť na počesť Dobrej bohyne. Z tejto slávnosti boli vylúčení všetci muži, vrátane najvyššieho kňaza. Organizátorkami boli, pod dozorom vestálok, Caesarova manželka Pompeia a matka Aurelia. Prezlečený za ženu sa Clodius votrel na slávnosť. Údajne mal v úmysle zviesť Pompeiu, ale bol odhalený. Vstup muža na túto slávnosť, zvlášť s natoľko hanebným úmyslom, bol strašnou svätokrádežou.

Následný proces sa stal veľkou udalosťou. Lucullus chcel využiť príležitosť a pomstiť sa bývalému švagrovi . Obvinil ho teda z incestu, čo bol hrdelný zločin. Obžalobu vzniesli traja príslušníci aristokratického rodu Lentulovcov. Clodia obhajoval talentovaný rečník a bývalý konzul Gaius Scribonius Curio. Proces sa naťahoval mesiace aj vďaka tomu, že slávny návrat Pompeia z východu odložil všetky verejné záležitosti. Proti Clodiovi svedčila Aurelia a jej dcéra. Svedectvo niekoľkých otrokov tiež potvrdzovalo obvinenie z incestu. Caesar sa vyjadril, že o záležitosti nič nevie, ale napriek tomu sa s Pompeiou rozviedol. Nie preto, že by žene neveril, ale ako sám vyhlásil: „Caesarova žena musí byť nad všetky podozrenia.“

Clodius chcel zviesť Caesarovu ženu Pompeiu

Clodius krivo prisahal, že v deň slávnosti sa nachádzal mimo Ríma. Cicero po dlhom váhaní jeho prísahu vyvrátil, dúfajúc, že takto prispeje k zmiereniu medzi Pompeiom a Lucullom. Prípad však napriek svedectvám rozhodol Crassus, ktorý podplatil celú porotu a tak zabezpečil Clodiovo oslobodenie.

Crassus sa teraz stal Clodiovým novým patrónom. Clodius bol vďačný Caesarovi za jeho zhovievavý postoj a príliš sa nehneval ani na žalobcov, uvedomujúc si, že mu len vrátili, čo im sám v minulosti spôsobil. Veľmi sa však rozhneval na Ciceróna, a tiež na Pompeia, v ktorého prospech kedysi zburcoval Lucullovu armádu, pričom teraz mu Pompeius vôbec nepomohol.

 

Adopcia

Po návrate zo Sicílie, kde pôsobil ako kvestor, sa Clodius rozhodol získať moc ako tribún ľudu. Ako patricij však potreboval zmeniť svoj rodinný status a rozhodol sa pre adopciu plebejcom. Adopcie sa v rímskom politickom svete používali často, väčšinou išlo o adopciu muža minimálne v strednom veku, u ktorého sa nečakalo, že by mohol splodiť dediča. Clodius bol však mladý, bol otcom malého syna (ktorý to neskôr dotiahol na prétora) a o pár rokov sa mu narodila aj dcéra.

Adoptívny otec Publius Fonteius bol mladší než sám Clodius. Adoptovaný sa zriekol svojho patricijského statusu a dal sa oslovovať už nie ako Claudius, ale Clodius. Jeho sestra urobila to isté.  Podivná adopcia bola umožnená aj vďaka vplyvu Caesara, ktorý práve zastával konzulát.  „Čerstvý“ plebejec bol následne koncom roka 59 pred Kr. poľahky zvolený za tribúna ľudu.

 

Tribunát

Clodiove ciele vo funkcii boli jasné: presadiť svoj populistický program a pomstiť sa Cicerónovi za jeho zradu. Aby získal priazeň ľudu, navrhol tribún rôzne zákony, z ktorých bola najvýznamnejšou zmena prísunu lacného dotovaného obilia (presadeného ešte Gaiom Gracchom) na prídel obilia pre chudobných zadarmo. Ďalšie zákony sa týkali obmedzenia právomocí niektorých úradníkov – napríklad zákaz zneužívať nepriaznivé znamenia na odročenie ľudových zhromaždení. Obmedzil tiež právomoci cenzora pri rozhodovaní o tom, kto sa stane členom senátu.

V rámci týchto zákonov bol jeden špecifický, ktorý trestal vyhnanstvom každého, kto by dal bez súdu popraviť občana. Tento zákon bol ušitý na Ciceróna za smrť Catilinových sprisahancov. Cicero sa bránil, že senatus consultum ultimum, prijaté pri danej príležitosti mu dalo dostatočnú právomoc. Atmosféra v meste zhustla a Clodiove gangy začali Ciceróna fyzicky ohrozovať. Keď zistil, že ho nik významný nepodporí, odišiel Cicero do Thessaloník (dnes Solún). V rovnaký deň predložil Clodius nový zákon, ktorým zakázal priblížiť sa vyhnancovi na 400 míľ (približne 644 km) k Itálii a skonfiškoval mu majetok. Cicerónov dom na Palatíne, rovnako ako jeho vily na vidieku boli zbúrané. Na mieste zbúraného domu dal tribún ľudu postaviť chrám zasvätený Slobode, nepodarilo sa mu však nájsť kupca  na ostatné nehnuteľnosti.

Clodius začal raziť mimoriadne bezohľadnú podobu nátlakovej politiky. Obnovením predtým zakázanej slávnosti Compitálií získal podporu rôznych obchodníckych združení, ako aj pouličných gangov. Vytvoril si tak súkromnú armádu pouličných bitkárov, ktorú neváhal použiť proti protivníkom. 

 

Spory s triumvirátom

Predstavy neviazaného života Ríme

Podporovaný veľkou časťou nižších vrstiev a  po zastrašení mnohých protivníkov získal Clodius veľkú moc. Ako Crassov chránenec a Caesarov dlžník mal pôvodne s triumvirátom dobré vzťahy. Ako službu Caesarovi napríklad vetoval reč Caesarovho spolukonzula Bibulla.

Clodius poslúžil triumvirátu aj v prípade cyperského kráľa Ptolemaia, s ktorým mal nevybavené účty z mladosti. Tribún navrhol zákon, ktorým kráľovstvo zrušil a územie pričlenil k republike. Triumviri navrhli, aby sa proprétorom, ktorý mal zariadiť pripojenie Cypru ku Kilíkii, stal Cato mladší. Clodius rád súhlasil, spokojný, že nebezpečný súper bude aspoň načas odprataný z cesty. Cato, vediac, čo majú jeho protivníci za lubom, pôvodne nechcel ísť, nakoniec sa však podriadil. Cyperský kráľ Ptolemaios vedel, že vojensky nemá šancu, preto spáchal samovraždu a územie bolo bez boja anektované.

Clodiovo telo náhodne objavil okoloidúci senátor

Clodiove vzťahy s triumvirátom sa však pokazili, keď Pompeius začal kritizovať tribúnovu politiku a prihováral sa za návrat Ciceróna. S Crassovým tajným súhlasom zamerali Clodiove bandy svoju pozornosť na Pompeia. Pokúsili sa ho dokonca zavraždiť, a nakoniec obliehali jeho dom. Tribún sa obrátil aj proti Caesarovi a vyhlásil zákony prijaté počas jeho konzulátu za neplatné. Výsledkom týchto snáh však bolo len to, že Caesar výmenou za zachovanie svojich zákonov tiež podporil Cicerónov návrat. Pompeius sa rozhodol oplatiť Clodiovi rovnakou mincou a pod vedením tribúna ľudu Tita Annia Milóna a s výcvikom skúsených gladiátorov vznikla konkurenčná skupina. V uliciach vypukli boje a situácia sa stále zhoršovala.

Cicero sa nakoniec na Milónov návrh a s podporou Pompeia v lete roku 57 pred Kr. triumfálne vrátil. Padlo rozhodnutie, že jeho dom bude opravený na verejné náklady. Clodius však na robotníkov útočil, napadol Ciceróna na ulici a zapálil dom jeho bratovi Quintovi. V roku 56 pred Kr. bol Clodius kurulským edilom a pokúsil sa priviesť rivala Milóna k súdu, čo sa mu však v dôsledku pouličného násilia nepodarilo.

Smrť a dozvuky

Vo voľbách na rok 52 pred Kr. kandidoval Milo za konzula a Clodius za prétora. Pouličné násilie pokračovalo a 18. januára roku 52 pred Kr. sa Clodius, netypicky cestujúci bez manželky, vracal po Appiovej ceste späť do mesta. Jeho družina ozbrojených otrokov po ceste náhodu narazila na rivala, cestujúceho so ženou a so skupinou gladiátorov. Obidve skupiny sa v pokoji minuli, až na konci oboch sprievodov vznikla šarvátka. Clodius sa vrátil a v zmätku bol zranený hodeným oštepom. Odniesli ho do blízkeho hostinca a jeho otroci sa rozpŕchli, alebo boli gladiátormi pobití. Milo nariadil gladiátorom Clodia doraziť a následne sa vrátil do Ríma.

Clodiovo telo náhodne objavil okoloidúci senátor. Keď sa správa rozšírila, vypuklo peklo. Podnecovaný Clodiovou vdovou a dvoma tribúnmi použil rozzúrený dav ako hranicu pre svojho hrdinu Hostiliovu kúriu, sídlo senátu. V zúfalej snahe zabrániť úplnej anarchii podnikol senát bezprecedentný krok a menoval Pompeia za jediného konzula. Pompeiovi legionári vstúpili do mesta a konkurenčné gangy rozohnali.

Fulvia dostala svoju pomstu (hlava Cicera, maľba: F. M. Montaner)

Nasledoval proces s Milónom. Cicero si pripravil výrečnú obhajobu, ale podľa niektorých svedectiev bol mrazivou atmosférou a ulicami lemovanými vojakmi natoľko znervóznený, že sa sotva zmohol na slovo. Milo bol odsúdený a poslaný do vyhnanstva do Massilie. Pobudol tu pár rokov, ale po začiatku občianskej vojny sa postavil proti Caesarovi a v roku 48 pred Kr. bol v Itálii pri obliehaní mesta zabitý vymršteným kameňom.

Fulvia nezostala vdovou dlho. Zobrala si Gaia Scribonia Curiona, syna muža, ktorý obhajoval Clodia pri škandále Dobrej bohyne. Curio sa postavil na Caesarovu stranu, ale už v roku 49 pred Kr. bol pri invázii do severnej Afriky pompeiovcami a Numiďanmi porazený a zabitý. Fulvia sa potom v roku 47 alebo 46  pred Kr. vydala po tretí raz, a to za Marca Antonia. V čase proskripcií údajne prepichla Cicerónov jazyk svojou ihlicou do vlasov, ešte predtým než dal jej manžel pribiť hlavu a ruky slávneho rečníka na rostru. Fulvia stála aj za perusijskou vojnou, v ktorej sa v roku 41 pred Kr. Antoniov brat Lucius postavil proti Octavianovi. Fulviina následná prirodzená smrť v roku 40 pred Kr. umožnila dočasné zmierenie a manželské spojenie medzi oboma vodcami caesarovskej frakcie.

Kariéra Publia Clodia bola v istom zmysle vyvrcholením pohybu, ktorý začal pred niekoľkými generáciami pôsobením bratov Gracchovcov. Clodius si trúfol otvorene sa postaviť proti senátu a napadnúť dokonca extrémne populárneho Pompeia. Nakoniec však narazil a skončil zbraňou, ktorou bojoval. Ukázalo sa, že skutočnou hrozbou pre vládnucu senátorskú oligarchiu navzdory svojej hrozivosti nie sú organizované pouličné gangy, ale mocní muži z ich vlastného stredu, opierajúci sa o ozbrojenú moc.

V rámci mocenského systému cisárstva tak hrala podpora nižších vrstiev, ktoré mali v ideálnom prípade vidieť v principovi svojho ochrancu pred oligarchiou, len vedľajšiu, hoci dôležitú úlohu. Ich voličská právomoc sa stratila, ale Clodiovo „obilie zadarmo“ ostalo pevnou súčasťou imperiálnej politiky.

 

 

Pramene:

  • Plútarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Preklad Daniel Škoviera a Peter Kuklica. Bratislava 2008.
  • Appianos: Zrod římského impéria. Preklad Jan Burian a Bohumila Mouchová. Praha 1986.
  • Marcus Tullius Cicero: Rečník, Reči proti Catilinovi, Filipiky a iné. Preklad Daniel Škoviera, Martin Vozák, Adriana Oravcová, Jana Rovenská. Bratislava 1982.
  •  

Použitá literatúra:

  • Lintott, A.: Publius Clodius Pulcher – Felix Catilina? Greece and Rome 14, 1967, 157–169.

 

Obrazová príloha: C. Maccari, M. Harrsch, F. M. Montaner, wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.