Milan Rastislav Štefánik sa po svojej smrti stal témou oficiálnej propagandy, legitimizačným nástrojom a prostredníctvom obsadzovania verejného priestoru sa vytváral jeho posmrtný kult. Nová kniha Petra Macha vysvetľuje proces vytvárania národného hrdinu prvej veľkosti.

„Pestrosť ľudového odevu, rozliata na svahoch Bradla, vytvárala ilúziu rozkvitnutej lúky, nezabudnuteľnú atmosféru májových dní dotvárali aj rozkvitnuté čerešňové stromy na ceste z Brezovej na Košariská. Generálovi bolo dopriate vrátiť sa do svojho kraja v najkrajšom mesiaci roka“. (str. 28)

Peter Macho: Milan Rastislav Štefánik ako symbol

Máloktorý obdivovateľ postavy M. R. Štefánika by si bol pomyslel, že najosviežujúcejšia publikácia za posledné obdobie k jeho osobe, bude začínať práve jeho pohrebom. Jej autor Peter Macho, ktorý sa špecializuje na výskum historickej pamäti a kolektívnych identít a dejiny evanjelickej cirkvi na prelome 19. a 20.storočia, na základe dlhoročného výskumu predostiera nový pohľad na život a dielo Milana Rastislava Štefánika v postave ktorého sa tieto čiastkové výskumy spájajú.

Počas tzv. roka M. R. Štefánika, ktorý sa začal 4. mája 100. výročím smrti Štefánika a skončí 21. júla tohto roku 140. výročím Štefánikovho narodenia, bolo v médiách k jeho osobe veľa napísané a povedané. Popri článkoch a rozhovoroch, vznikol životopisný film Štefánik: Dobrodružný život legendy, dokumentárny film Štefánikove vlny mapujúci jeho život na Tahiti a spolu s mnohými regionálnymi výstavami si jeho pamiatku uctilo aj Slovenské národné múzeum. Kniha Petra Macha je akoby rozšíreným komentárom k vstupnej časti tejto výstavy s názvom „Život po živote“. Ako vznikla legenda Štefánik? Ako si túto legendu prispôsobovali rôzne politické strany a tábory vlastným politickým cieľom? To sú otázky, na ktoré Peter Macho odpovedá vo svojej publikácii.

Posmrtný kult národného hrdinu

Pri hodnotení určitej významnej osobnosti záleží na tom, aký biografický model si daná spoločnosť vyberie, prípadne akú naratívnu rovinu určí za dominantnú. Štefánikova obdivovaná všestrannosť, jeho pôvod, viera, názory a pôsobenie umožnili vytvoriť v kolektívnej pamäti Slovákov takýchto rovín hneď niekoľko a Štefánika ako národného hrdinu sú si schopní privlastniť či už demokrati alebo aj polo-fašistické organizácie. Vznik týchto interpretačných rámcov, ako ukazuje Machova kniha, nebol o nič menej turbulentný a dobrodružný než samotný Štefánikov život.

M. R. Štefánik
M. R. Štefánik

V šiestich kapitolách sa čitateľ dozvie o neobyčajnej histórii Štefánikovej pozostalosti, o vytváraní jeho posmrtného kultu prostredníctvom obsadzovania verejného priestoru, slovanskom fenoméne v rodine Štefánikovcov, a ako sa v roku 1968 symbol Štefánik vrátil späť do verejného diskurzu. Tieto (a mnohé iné) témy autor pretkáva demonštráciou vytvárania národných mýtov a spôsobov kolektívneho pripomínania, čo pôsobí na čitateľov ucelenejším dojmom. Vďaka zameraniu sa na určité fenomény sa čitateľ nedozvedá len nové informácie o osobe Štefánika, ale práve o politických a ideologických premenách a súbojoch v slovenskej spoločnosti v celom 20. storočí. Sám autor v úvode píše, že: „Publikácia teda oveľa viac vypovedá o spoločnosti, jej jednotlivých aktéroch, či skupinách, ktoré sa so Štefánikom ako pozitívnym symbolom identifikujú, ako s ním narábajú  využívajú ho.“ (str. 14).

Autor sa ako prvému venuje obdobiu bezprostredne po jeho smrti. Ako bolo vyššie spomenuté, kniha začína detailným popisom smútočných obradov a veľkolepého pohrebu Štefánika a troch talianskych letcov, na ktorom sa zúčastnili desaťtisícové zástupy a množstvo rečníkov. V hlavách ľudí sa stal hrdinom prvej veľkosti, a ako stúpenec T.G. Masaryka a idey čechoslovakizmu, jeho posmrtná idealizácia nadobudla v slovenskom prostredí bezprecedentné rozmery. Zároveň, existovala spoločenská požiadavka na to, aby sa Štefánik stal súčasťou aj verejného priestoru slovenských miest a to prostredníctvom zakladania múzeí, stavania sôch alebo pomenovávaní ulíc. Inštitucionalizácii Štefánika národným hrdinom nahrával aj fakt, že tieto procesy súviseli nielen s veľkými politickými zlomami, ale aj s celkovou modernizáciou, sekularizáciou, urbanizáciou a vytváraním občianskej spoločnosti novej republiky/spoločnosti.

Ideálny symbol

Sochu Štefánika v Spišskej Belej odhalili v roku 1939. Odstránili ju v 50. rokoch
Sochu Štefánika v Spišskej Belej odhalili v roku 1939. Odstránili ju v 50. rokoch

Štefánik v tomto prípade slúžil ideálnym nástupníckym (a už slovenským) symbolom pri vytváraní kolektívnej identity slovenského obyvateľstva, čo môžeme podrobnejšie sledovať najmä v štvrtej kapitole. Názvy verejných priestranstiev zohrávali v procese urbanizácie spoločnosti významnú ideologicko-výchovnú úlohu pri utváraní moderného politického národa. Tak sa napríklad z Kossuth Lajos útca stala Štefánikova ulica, pretože „v historickej pamäti Slovákov funguje Štefánik podobným spôsobom ako Kossuth v historickej pamäti Maďarov“. (str. 114). Na desiatke podobných príkladov autor predkladá svoje teoretické východiská, a to že národný hrdina ako symbol danej spoločnosti vo verejnom priestore je univerzálnou súčasťou každého nacionalizmu, nielen toho slovenského.

Pre čitateľa nie príliš zbehlého v odbornej historickej terminológii môže toto teoretické pozadie v kombinácii s množstvom faktografických údajov pôsobiť spočiatku mätúco, no vďaka vyššie spomenutým príkladom sa čitateľ rýchlo „chytí“. Navyše autor každú podkapitolu doplňuje o zaujímavosti, prípadne o krátke vtipné epizódy. Takto sa čitateľ dozvedá, či zabudli Štefánikov mozog medzi preparátmi králikov, čo má spoločné Gaugin a moderná slovenská grafika alebo s kým viedli bývalí legionári žabomyšie vojny na Bradle koncom 60.rokov. Jednou z takýchto príhod je aj epizóda z natáčania prvého filmu o Štefánikovi z roku 1935 od Jana Svitáka. Okrem toho, že komparz z obyvateľov Košarísk zbil hercov hrajúcich maďarských žandárov, sa českí filmoví pracovníci v okolí Myjavy naučili od slovenských kolegov aj správne si „hrknúť dobrej slovenskej nefalšovanej“. Keď išlo do tuhého a jeden starší kolega českých filmárov upozornil, aby si nerobili hanbu, scenárista Martin Frič mu odvetil „A jaký by to byl československý film, kdyby z něho nebyla vostuda!“ (str. 96).

Propaganda

Rôzne spôsoby politickej inštrumentalizácie Štefánika ako symbolu, prostredníctvom ktorej jednotlivé politické tábory používali Štefánika ako nástroj politickej a mediálnej propagandy sú hlavnou témou tretej kapitoly.

Socha M. R. Štefánika v Bratislave
Socha M. R. Štefánika v Bratislave

Štefánik ako symbol plnil počas existencie ČSR úlohu legitimizačného nástroja jednotlivých politických strán a táborov, a to aj vrátane ľudákov. Takto sa sformovali  dve základné identity – proti sebe stál Štefánik ako slovenský národovec a Štefánik ako čechoslovakista. Už v roku 1922 sa Štefánikov starší brat Igor Branislav Štefánik na stránkach denníka Slovák verejne zastal Andreja Hlinku a písal o istom sprisahaní „sorganizované mafie“, ktorá chce potupiť odkaz jeho brata. Pre potreby autonomistického hnutia bolo nevyhnutné Štefánika a jeho odkaz takpovediac  „odčeskoslovenčiť“. Zo Štefánika sa stal protičeský politik, obeť politicky motivovanej vraždy. Ako píše autor, ľudáci sa dopúšťali mnohých interpretačných „kotrmelcov“ na to, aby Štefánik, francúzsky generál a aktívny bojovník proti Nemecku počas 1. svetovej vojny, „zapadol“ do nového príbehu národných dejín HSĽS. Neprekvapia nás ani interpretačné zvraty z úst Alexandra Macha v roku 1941: “Štefánik by dnes kráčal za Adolfom Hitlerom, áno, bol by slovenským Hitlerom“.

Nakoľko Štefánik, národný hrdina prvej veľkosti, bol témou nielen pre oficiálnu propagandu, novinárov a vedcov, ale aj pre básnikov, glosátorov a rečníkov, autor pracuje s množstvom typov prameňov. Od Janka Jesenského, básnika a bývalého legionára, autor vybral báseň, ktorá reaguje na vyššie spomenutý Machov citát.

„Sohnali čiernu čeliadku

a slávia tvoju pamiatku

slovami hádžuc kamennými,

že kebys žil, bys kráčal s tými,

ichž vedie k smrti známy Vrah

jak Tiso, Tuka, Čatloš, Mach,

nie s Benešom a bratom Viestom

tou starou známou cestou…“ (str. 205)

Mohyla Milana Rastislava Štefánik na vrchu Bradlo v Myjavskej pahorkatine
Mohyla Milana Rastislava Štefánik na vrchu Bradlo v Myjavskej pahorkatine

Posledné dve kapitoly na seba chronologicky nadväzujú a skúmajú Štefánikove oslavy na Bradle v kontexte dobových identifikačných, ale aj politických a ideologických procesov do roku 1969. Síce sa po roku 1945 sa zdalo, že sa vrátilo k medzivojnovej symbolickej politike, v roku 1947 sa Štefánikovských osláv na Bradle zúčastnilo dokonca 50 000 ľudí, no po roku 1948 Štefánik nezapadal do žiadaného panteónu komunistických hrdinov – v marxistickej interpretácii vzniku ČSR zohrala významnejšiu úlohu „Veľká októbrová revolúcia“ a nie „buržoázne prvky“. K čiastočnému návratu Štefánika do verejného diskurzu sa pristúpilo počas „odmäku“ v roku 1968. Spolu s ním sa do diskurzu vracajú aj niekdajší legionári, menovite postavy F. Čatloš, M. Gacek a J. Tvarožek a s ich ne/úlohou na Štefánikovských oslavách. Nanešťastie, kniha epizódami týchto troch legionárov v roku 1969 končí, žiadalo by sa „potiahnuť“ ju stručne do 90.rokov. Bolo by napríklad zaujímavé sledovať, prečo sa začalo s opravou Bradla v roku 1989 alebo ako v roku 1990 došlo k prijatiu zákona o zásluhách M.R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že sa zaslúžil o vznik Československa.  Možno by to však bolo príliš veľké sústo na rozsah jednej monografie.

Macho píše, že v národnej mytológii Štefánik často figuruje ako „prvolezec“ (prvý Slovák generálom prvý Slovák minister, prvý Slovák na Mont Blancu) a toto prvolezectvo mu zostáva aj po smrti. Prvá hudba k umeleckému hranému filmu, ktorej autorom bol slovenský hudobný skladateľ Alexander Moyzes práve k filmu Štefánik (1935) alebo prvý svetský „národný“ pomník bol postavený práve evanjelikovi Štefánikovi a to dokonca katolíckou Trnavou.

Poštová známka z roku 2003
Poštová známka z roku 2003

Jedným z najväčších prínosov publikácie je uvedomenie si, že podobného prvolezca má každý národ a proces ich vytvárania je najmä pre stredoeurópsky priestor veľmi podobný. Rovnako, vidieť ako sa naprieč storočím vytvárali symbolické hranice rozdeľujúce, kto sme „my“ a kto „oni“, pôsobí aj pre dnešného čitateľa prínosne. Historizácia a aplikácia teoretických prístupov, pochopenie kontextu v akom vznikali jeho interpretačné roviny, nám rozpovie viac než akokoľvek senzačné odhalenia „ako to skutočne bolo“. Pravda je taká, že Štefánikov bolo viac. Je možné tvrdiť, že tri generácie by si pamätali Štefánika inak – prvá ako Čechoslováka, druhá ako autonomistu a tretia ako buržoázny živel, prípadne vôbec.

Peter Macho: Milan Rastislav Štefánik ako symbol. Bratislava: VEDA, 2019. 288 strán, pevná väzba. ISBN 9788022417853

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.