Kniha Norberga-Schulza bola podľa mojich starších kolegov nedoceneným dielom, ktoré, keď sa v roku 1994 dostalo na pulty českých kníhkupectiev, zapadlo, žiaľ, prachom. Druhé vydanie v roku 2010 výrazne zlepšilo svoju reputáciu. Pravdepodobne to spôsobil fakt, že aj v prostredí strednej Európy si ľudia našli čas a priestor na zamýšľanie nad časom a priestorom. Vydavateľstvo Dokořán oživilo Genia Loci a kniha sa oneskorene stala bestsellerom.

Autor uvádza, že kniha nadväzuje na jeho staršie práce (Intence v architektuře, 1965; Existence, prostor a architektura, 1971, a Význam v europské architektuře, 1974) a jej hlavnou myšlienkou je názor, že architektúra je prostriedok, ktorý človeku poskytuje existenciálnu oporu. Vyjadruje prianie pochopiť architektúru ako konkrétny fenomén, napr. za pomoci Heideggerových esejí o jazyku a estetike. Podľa Schulza človek „býva“, pokiaľ sa môže orientovať vo svojom prostredí a identifikovať sa s ním alebo, inak povedané, ak zažíva svoje prostredie ako zmysluplné.

Takmer každý človek má tieto náročne vyjadrené myšlienky zakorenené hlboko v podvedomí a nemusí sa ich učiť. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti bývať pekne a dobre, v príjemnom prostredí. Christian Norbertg-Schulz túto črtu ľudskej osobnosti ilustruje v každej kapitole svojej publikácie. Okrem toho poukazuje na problém mesta, ktoré už nie je späté s prírodou a s prostredím tak ako vidiecke sídla. V dôsledku týchto vývojových trendov v architektúre sa človek nevie orientovať v prostredí. To môže viesť k tomu, že človek sa nechce identifikovať s miestom, kde žije, a hľadá únik do iného prostredia. Text knihy je plný architektonických náčrtov a hlbokého pochopenia ľudského indivídua. Nechýba mu ani dávka poetickosti.

Na príkladoch troch krásnych, starobylých a veľkých miest sa autor snaží opísať základné kategórie architektúry, ktorá ovplyvňuje každodenný život i historický vývoj ľudstva. Charakterizuje štrukúru miest v kategóriách otvorenosti a uzavretosti. Načrtáva charakter krajiny v súvislosti s hrou svetla či s vertikálou a horizontálou stavieb a vykresľuje duch miesta ako niečo, čo dáva ľuďom a miestam. Genius podľa L. Kahna označuje, čo vec je, alebo čím chce byť.

Palombara Sabina, Lazio, Taliansko

Kniha sa delí na osem kapitol, z ktorých prvé tri sa zaoberajú teóriou architektúry. Christian Schulz prirodzeným a jasným spôsobom objasňuje človekom vytvorené prostredie a to, ako formuje ľudskú osobnosť. Podľa jeho citácie Rilkeho: „…sme tu snáď len nato, aby sme povedali: dom, most, studňa, brána, džbán, ovocný strom, okno, dokonca stĺp a veža…” Pri vysvetľovaní citátu autor poznamenáva, že žitý svet sa skladá z konkrétnych vecí, ktoré majú svoj význam a v tom prípade zjavujú pravdu.

Ďalšie tri kapitoly, ktoré sú jadrom diela, opisujú praktické zistenia v architektonickej a životnej dráhe troch miest – Prahy, Chartúmu a Ríma. Ľahkosť, s akou sa čitateľ prenesie do týchto miest, dokazuje autorovho génia. Vytvára obrazy nielen pomocu slov a fotografií, ale aj pomocou spomienok a zážitkov každého, kto zmienené miesta navštívil. Praha so svojím vábivým prekliatím túžby po návrate, Chartúm s nádychom africko-koloniálnej nostalgie a Rím so svojou veselou večnosťou sú miesta ako stvorené pre literárne a architektonické vyžitie. Zvýraznenie lokálnych vplyvov v týchto veľkomestách vypovedá o zmysle architektúry ako prostriedku vyjadrenia toho-ktorého miesta. V tejto časti publikácie autor zjavne nesúhlasí s vývojom architektúry 20. storočia. Myšlienkové prúdy storočia stavali do popredia výhody internacionálneho charakteru architektúry a snažili sa potláčať vplyvy prostredia.

Posledné dve kapitoly rozoberajú zmeny v modernej architektúre. Abstrakcia, ktorú priniesol architektonický smer internacionalizmus (medzi inými funkcionalizmus, konštruktivizmus, purizmus, kubizmus), nevnímala zem a nebo ako dôležité prvky prostredia. Namiesto toho vytvorila vlastný neosobný svet, ktorý budovami narušil rovnováhu krajiny a schopnosť človeka orientovať sa v priestore. Podľa Ch. Norberga-Schulza je moderná architektúra natoľko ochudobnená o podnety, že pri jej stavbách dochádza k tzv. strate genia loci. Budovy tu síce sú, ale logicky nezapadajú do prostredia, či už prírodného alebo obývaného človekom. Stoja akoby mimo reálneho, prežívaného sveta a strácajú svoj významový zmysel.

Kapitola Místo dnes sa zaoberá filozofickými a praktickými dilemami architektúry  na začiatku 20. storočia. Autor vykresľuje obraz obdobia pomocou diel slávnych architektov (Corbusiera, Aalta, Kahna a Wrighta a Miesa van der Rohe). Svojou prácou sa snažili obnoviť zmysluplný odkaz architektúry ako výrazoveho prostriedku.

Palác, Chartúm

Kniha, napísaná pred tridsiatimi piatimi rokmi ako revízia moderných urbanistických klišé, môže v našich architektonických podmienkach poslúžiť ako učebnica o poetike architektúry v česko-slovenskom prostredí. Po zásahu funkcionalizmu v 80. rokoch  20. storočia obnažili mnohé mestá svoje telá a zaodeli sa do nič nehovoriach figúr a šedosti internacionálneho štýlu. Stalo sa tak na úkor starých budov, ktoré napĺňali ducha miesta, nie však ducha funkčnosti.

Hlavnou úlohou publikácie bolo a je otriasť abstraktnou architektúrou ľudí, pretože „účel architektúry prekračuje definíciu, ktorú jej dal raný funkcionalizmus“. Ostáva dúfať, že Genius Loci môže primäť architektov, aby sa vo svojej práci k duchu miesta vrátili.

Christian Norberg-Schulz: Genius Loci. Krajina, místo, architektura. Preložil Petr Kratochvíl a Pavel Halík. Druhé vydanie. Praha: Dokořán 2010. 223 s. ISBN 978-80-7363-303-5.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Absolventka magisterského štúdia v odbore história Filozofickej fakulte Univerzity Komenského so zameraním na dejiny rímskeho cisárstva. Momentálne pracuje ako operatívec námornej prepravy a vo voľnom čase sa venuje popularizovaniu histórie článkami a recenziami kníh o histórii.