Vyše dvoch rokov spolupracovali špičkoví slovenskí a českí historici v rámci spoločného projektu. Výsledkom je zaujímavá kniha o fenoméne čechoslovakizmu.

Čecho/slovakismus

Koncom minulého roka vydal český Ústav pro soudobé dějiny vo vydavateľstve Lidové noviny kolektívnu monografiu Čechoslovakismus, ktorá je výsledkom vyše dvojročnej spolupráce českých a slovenských historikov. Projekt pripomína publikačný počin z počiatku milénia – Pohľady na slovenskú politiku, ktorý vydal vtedajší Politologický kabinet SAV. Rovnako spojil českých a slovenských historikov a časť knihy venoval téme čechoslovakizmu, s cieľom uchopiť tento fenomén „ucelenejšie“, „plastickejšie“ a „bez zbytočných emócií“. Naskytuje sa preto otázka, či je vôbec potrebné a prínosné zaoberať sa fenoménom čechoslovakizmu opätovne.

Vhodná doba na nové prístupy

Michal Kopeček, jeden z editorov publikácie, verí, že po viac než štvrťstoročí od rozdelenia Československa nastala vhodná doba nato, aby sa k téme čechoslovakizmu pristúpilo novým spôsobom. Zámerom autorov nebolo podať súhrnné dejiny čechoslovakizmu, ale pristupovať k nemu ako k sociálnej praxi. To im umožnilo uchopiť čechoslovakizmus na širšej bádateľskej báze ako mnohostranný historický fenomén. Výzvou tiež bolo nájsť cestu k skúmaniu čechoslovakizmu povojnovej éry, v ktorej väčšina doterajších bádateľov vyhlasovala čechoslovakizmus za „mŕtvy“. Autori však konštatujú, že vyhlásená „smrť“ bola len zdanlivá a výskum povojnového čechoslovakizmu stojí za to obnoviť.

Tomáš Garrigue Masaryk
Tomáš Garrigue Masaryk

Publikácia je chronologicky rozdelená do troch celkov. Prvá časť zachytáva obdobie pred vznikom prvej Československej republiky. Počas „dlhého“ 19. storočia sa kultúrno-jazyková blízkosť českej a slovenskej spoločnosti prejavovala v rôznych intenzitách. Síce mala svoj integračný potenciál, no ten sa napriek snahám nepretavil do politickej roviny a nechával česko-slovenskú blízkosť v akomsi potlačenom režime, ktorý Vratislav Doubek, autor prvej kapitoly, nazýva „latentným“ čechoslovakizmom. Karol Hollý následne analyzuje čechoslovakizmus ako nacionalistický projekt, ktorý na prelome storočí súperil o prevahu s inými nacionalistickými predstavami, okrem iného aj so stanoviskami slovenských národných predstaviteľov. Hollý, podobne ako Doubek, narúša všeobecne prijímanú premisu o tom, že predvojnový čechoslovakizmus nemal politické ambície, a poukazuje na jeho implicitné presahovanie aj do politickej dimenzie.

Text Lászlóa Vörösa zasadzuje problematiku československej predvojnovej spolupráce do kontextu uhorskej štátnej moci. Vzájomné kontakty Čechov a Slovákov boli uhorskou vládou monitorované a kategoricky vyhodnocované ako „dezintegračné snahy česko-slovenských panslávov“, ktoré mali byť potlačené represiou a propagandou. Vörös však predstavuje aj ojedinelý návrh riešenia, ktorý ako ochranu pred dezintegráciou odporúčal uhorskej vláde, naopak, posilňovať možnosti rozvoja slovenského národného povedomia. Miloslav Szabó sa zaoberá pre čechoslovakizmus často opomínaným javom, konkrétne jeho protižidovským aspektom. Nacionalistickému vnímaniu Židov ako symbolu „germanizácie“ a „maďarizácie“ sa totiž nevyhli ani predstavitelia českého slovakofilstva, ani slovenskí čechoslovakisti. A hoci antisemitizmus počas prvej ČSR oficiálne ustúpil do úzadia, Szabó dokazuje, ako „tlel pod povrchom“ aj v priebehu celých 20. rokov.

Medzivojnové obdobie

Menšiny v Československu
Menšiny v Československu

Druhá časť publikácie sa časovo posúva do medzivojnového obdobia. Kapitola Milana Ducháčka sa venuje prostrediu rodiacej sa „československej vedy“ a skúma, ako sa jednotlivé vedné disciplíny snažili odborne a kriticky preformulovať dovtedajšie romantické predstavy o česko-slovenskej vzájomnosti. Napriek rôznym pokusom o novú vedeckú argumentáciu čechoslovakizmu sa však bádateľom zväčša nepodarilo nájsť iné ideové východiská. Postoje vybraných slovenských politických subjektov k čechoslovakizmu analyzuje dvojica autorov Róbert Arpáš a Matej Hanula. Čechoslovakizmus predstavoval hlavnú štiepnu líniu slovenskej politickej scény v medzivojnovom období. Tradičnými centralistickými aktérmi boli agrárnici a sociálni demokrati, oproti nim v autonomistickom bloku stáli ľudáci a národniari. Spoločenská situácia 30. rokov a nástup mladej slovenskej generácie naprieč ideovo-politickým spektrom však priniesli oveľa kritickejšie nazeranie na československé pomery a narušili zaužívané delenie politickej scény.

Hodža na dobovej karikatúre
Hodža na dobovej karikatúre

Sondu do pomerov armády pri uplatňovaní československého konceptu uskutočnil Zdenko Maršálek. Zahrnutím všetkých občanov do vojenskej služby bez rozdielu národnosti štát navonok deklaroval prednosť občianskeho princípu pred národným. Armáda preto mala ideálne východisko pre vytvorenie vedomia rovnoprávnosti medzi jednotlivými národnosťami. Reálne však vo vojsku pretrvávala nedôvera k národnostným menšinám a problematicky sa v armáde vyvíjal vzťah aj medzi samotnými Čechmi a Slovákmi. Na legitimizovaní založenia československého štátu sa popri vojenskej či diplomatickej činnosti podieľala aj, možno zdanlivo nedôležitá, symbolická rovina v podobe oficiálnych štátnych osláv a sviatkov. Kapitola Miroslava Michelu ukazuje, ako oficiálne oslavy štátnych sviatkov prenikali celou spoločnosťou a aké polemiky sa pri kreovaní sviatkového kalendára viedli z politického i konfesionálneho hľadiska. (Koniec koncov, postoj k sláveniu 28. októbra, resp. 30. októbra ako štátneho sviatku rozdeľuje slovenskú verejnosť dodnes.)

Dana Šmajstrlová analyzuje, ako sa idea čechoslovakizmu pretavila do učebných textov dejepisu a občianskej náuky v českých školách. Zároveň však pracuje aj s doterajším výskumom slovenských učebníc. Občianska náuka bola oproti dejepisu úplne novou témou výučby. U oboch predmetov Šmajstrlová konštatuje, že zdôrazňovanie jednoty Čechov a Slovákov nebolo v učebniciach prítomné v takej miere, ako by sme možno očakávali. Text Mileny Bartlovej rozširuje pole výskumu čechoslovakizmu o oblasť výtvarného umenia. Umelecká vizualizácia popri svojej estetickej funkcii vždy slúžila i na mocenskú reprezentáciu a pre nový štát mohla mať osobitý význam pri znázorňovaní národných tém. Na rozdiel napr. od kultúrnej spolupráce tu však neexistovala československá umelecká tradícia, na ktorú by bolo možné nadviazať, a navzdory pokusom o formulovanie kategórie československého umenia sa české a slovenské výtvarné umenie vyvíjali samostatne.

Čechoslovakizmus v povojnovej ére

Karikatúra o rozdelení ČSR
Karikatúra o rozdelení ČSR

Tretia časť knihy sa začína kapitolou od dvojice autorov Juraja Benka a Adama Hudeka, ktorá prehľadne reflektuje vnímanie čechoslovakizmu slovenským komunistickým hnutím od medzivojnového obdobia až po normalizáciu. Táto pasáž  zároveň akoby „pripravovala pôdu“ pre nasledujúce kapitoly zaoberajúce sa špecifickejšími výskumnými otázkami. Autori v texte ukazujú, že národnostná otázka a otázka vzťahu Čechov a Slovákov bola pre komunistickú ideológiu v Československu takpovediac večnou témou. A tak ako sa menili spoločenské, štátoprávne či geopolitické podmienky Československa v 20. storočí, tak sa menila aj stratégia a forma boja tzv. slovenských národných komunistov proti čechoslovakizmu.

V 60. rokoch prebiehajúca tzv. destalinizácia spoločnosti dávala okrem iného podnet k prehodnocovaniu dovtedajšieho dogmatického výkladu českých a slovenských dejín. Otvorili sa otázky prístupu k vojnovému slovenskému štátu a k ľudáckemu hnutiu, pričom sa vyskytli aj hlasy, ktoré dávali čechoslovakizmus a ľudáctvo do priamej súvislosti. Ako sa vyvíjala masívna diskusia o previazanosti čechoslovakizmu s ľudáctvom na stránkach periodík a ako pokračovala na Ústave dejín KSS, opisuje Zdeněk Doskočil. Tento spor odkryl nielen odlišné nazeranie českých a slovenských historikov, ale najmä názorovú diferenciáciu vnútri slovenskej komunistickej inteligencie. Kapitola Jana Mervarta je tiež zasadená do obdobia poststalinizmu. Autor skúma, ako sa konštruovalo stranícke ponímanie národa a vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi a poukazuje na zaujímavé čiastkové paralely medzi socialistickým konceptom národnostnej otázky a konceptom medzivojnového čechoslovakizmu.

Alexander Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia v roku 1990
Alexander Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia v roku 1990

Diskusie o obsahu pojmu čechoslovakizmus a o ďalšom osude československého štátu nabrali novú dynamiku po roku 1989. Tomáš Zahradníček orientuje pozornosť na posledné roky československej federácie. Kým českí predstavitelia nanovo vzhliadali k idealizovanej prvej republike, slovenská strana ich obviňovala z čechoslovakistických tendencií a pejoratívne zafarbené označenie „nový čechoslovakizmus“ sa v slovenčine stalo súčasťou živého politického i žurnalistického jazyka. Podobne text Norberta Kmeťa poukazuje na to, že pojem čechoslovakizmus bol na Slovensku vnímaný a používaný ako „univerzálne negatívum“ aj po roku 1993 a ako argument zaznieva v politických či spoločenských debatách dodnes. Posun nastal len v tom, že protičeská argumentácia sa premenila na vnútornú „slovensko-slovenskú“ polemiku.

Záverečná kapitola publikácie od trojice balkanistov Ondřej Vojtěchovský, Boris Moskovič a Jan Pelikán sa venuje podobnému fenoménu – juhoslavizmu. Autori sprevádzajú čitateľa zhusteným, no prehľadným exkurzom histórie idey juhoslavizmu od jej vzniku ako regionálnej verzie myšlienky slovanskej vzájomnosti v 19. storočí po pokusy a podoby jej praktického uplatňovania v 20. storočí. Poukazujú pritom na spoločné znaky a zásadné rozdiely medzi juhoslavizmom a čechoslovakizmom. Tie vyplývajú predovšetkým z polycentrickej podstaty juhoslavizmu, ktorá predurčovala komplikovanejšiu a, žiaľ, i agresívnejšiu dynamiku vývoja vnútorných vzťahov v Juhoslávii.

Symbolické zobrazenie "kmeňov" Juhoslávie
Symbolické zobrazenie „kmeňov“ Juhoslávie

Úsilie autorov recenzovanej publikácie o nový prístup k skúmaniu čechoslovakizmu sa jednoznačne vyplatilo. Podarilo sa im rozšíriť ťažisko problematiky zo sféry teoretického, ideologického výskumu či výskumu politickej praxe aj na ďalšie súčasti života československej spoločnosti. Rovnako sa im podarilo kontextualizovať diskusiu aj do povojnového a ponovembrového obdobia a záverečná kapitola o juhoslavizme tento zámer unikátne dopĺňa. Otázkou zostáva, či na nový, objektívny a neemočný prístup k čechoslovakizmu dozrel čas aj v širokej (predovšetkým slovenskej) spoločnosti. Predkladaná publikácia by mohla byť prvým krokom. I keď odborná koncepcia niektorých textov môže byť pre laika náročnejším čítaním, oplatí sa objavovať mnohovrstevnatosť tohto fenoménu, ktorý dal vzniknúť našej spoločnej československej politickej i sociálnej realite a kultúrnemu dedičstvu.

Adam Hudek/Michal Kopeček/Jan Mervart (eds.): Čechoslovakizmus. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2020. 408 strán, pevná väzba. ISBN 9788074226793.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone