Obľúbená edícia Historica z produkcie českého vydavateľstva Vyšehrad získala minulý rok nový lákavý prírastok. Preklad popularizačnej knihy nemeckej autorky Claudie Banckovej nesie lakonický názov Vikingové, a už samotnou témou automaticky púta pozornosť medzi záujemcami o staršie a – ako sa zvykne hovoriť – temnejšie obdobia európskych dejín.

Vzhľadom na nesmiernu popularitu natoľko rozšíreného historického fenoménu, akým sú dávni Vikingovia, môže celkom prekvapiť, že česko-slovenský knižný trh k téme neposkytuje priveľmi bohatú ponuku náučných titulov. Kým anglicky čítajúce publikum býva so železnou pravidelnosťou zásobované stále novými a originálnymi prácami o vikinskom období, česko-slovenský čitateľ sa môže cítiť značne ochudobnený.

Napriek tomuto deficitu sa však aj u nás dá dostať k niekoľkým českým prekladom odborne poctivo spracovaných prehľadových publikácií, určených pre širšiu čitateľskú obec. Takými sú predovšetkým bohato ilustrovaný Svět Vikingů : Kulturní atlas, či o čosi tematicky užšie zameraná práca Charlesa Haskinsa Normani v evropských dějinách. Český dlh voči historiografickému spracovaniu Vikingov splatila iba nedávno profesorka Jarmila Bednaříková svojím ďalším pokračovaním z radu titulov o „Stěhování národů“, v tomto prípade o severe Európy s podtitulom Vikingové na mořích i na pevnine. Zdá sa však, že prinajmenšom ohlasy Vikingov v popkultúre priaznivo obracajú vetry vydavateľskej politiky, o čom svedčí napríklad tohtoročné vydanie bestselleru Bergsveinna Birgissona, stojaceho na žánrovom pomedzí historickej monografie a pútavej beletrie.

Vydavateľstvo Vyšehrad sa snáď aj v reakcii na sčasti módnu „vikingomániu“ podujalo na preklad titulu, ktorý by mohol plniť úlohu prístupného úvodu do problematiky vikinského obdobia. Do akej miery relatívne nová a aktuálna kniha Claudie Banckovej spĺňa takýto cieľ?

„Najnapínavejšia epocha“

Kniha Vikingové (Die Wikinger, 2015) je písaná ľahkým, akademickou argumentáciou nezaťaženým perom, čo autorke umožňuje na necelých 184 stranách stručne predstaviť obdobie, spoločnosť a aktérov takzvanej vikinskej doby (Wikingerzeit). V historiografii a archeológii sa tento termín ustálil pre chronologické vyčlenenie epochy, keď dianie (nielen) v severnej a západnej časti európskeho kontinentu začali výrazne ovplyvňovať nájazdníci, dobrodruhovia a obchodníci zo škandinávskych oblastí, ktorých paušálne označujeme ako Vikingov. Vikinská doba sa v odbornej literatúre časovo vymedzuje zhruba koncom 8. storočia až poslednou tretinou 11. storočia. Určujúcim momentom nástupu Vikingov je vyplienenie northumbrijskeho kláštora Lindisfarne v roku 793, pričom epochu symbolicky uzatvára bitka pri Hastingse z roku 1066.

Rozsah osídlenia Škandinávcov počas vikinského obdobia (8/9. – 11. stor.)

Claudia Bancková popisuje toto obdobie necelých 300 rokov ako dynamickú dobu spoločenských, politických a kultúrnych zmien. Vydavateľ dokonca neváha uviesť, že išlo o „najnapínavejšiu epochu svetových dejín“, ostáva však otázne, do akej miery je v silách jednej autorky na pomerne krátkej ploche predstaviť danú problematiku komplexne a fundovane, bez zjednodušovania a skratkovitého výkladu. Nie vždy sa to celkom darí.

Aj keď kniha Vikingové nie je syntézou vedeckého poznania o včasnostredovekých Škandinávcoch od odborníčky pôsobiacej v odbore, mnohé z uvedených poznatkov ponúka prinajmenšom zrozumiteľne a zhustene. Ide tak o celkovo jadrný, aj keď tézovitý súhrn toho, čo v súčasnosti historické vedy vedia povedať o Vikingoch. Na druhej strane treba dodať, že u zasvätenejšieho čitateľa môže vyvolať určité rozčarovanie z toho, prečo vydavateľ nezvolil pre preklad niektorý z množstva dôslednejších a koncíznejších prehľadov vikinského obdobia, napr. známu a populárnu knihu archeologičky Else Roesdahlovej s totožným názvom.

 

Mýtus verzus realita

Jedným z hlavných zámerov knihy Claudie Banckovej je u odborníkov veľmi obľúbené „vyvracanie mýtov“. Vikingovia sú očisťovaní od nánosov mýtotvorby a stereotypných predstáv už dlhodobo a asi budú aj naďalej. Stačí uviesť jeden príklad za všetky – často sa verí, že Vikingovia boli divokí, militantní, prevažne kvôli koristi žijúci násilníci, v princípe odlišní od usadenejších a mierumilovnejších obyvateľov kontinentálnej Európy. Ako konštatuje aj autorka, dnes už bezpečne vieme, že Severania, ktorých nazývame Vikingami, neboli iba moreplavci, večne plieniaci a vypaľujúci kláštory. Bancková ich démonizáciu hodnotí celkom lapidárne: „Byli lepší než jejich pověst a nebyli horší nebo chtivější než jejich křesťanští současníci“ (s. 12).

Rekonštrukcia vikinskej lode.

Dôvodom vzniku stereotypného obrazu ukrutného Vikinga sa nemožno priveľmi čudovať, a to najmä pre spôsoby, akými boli spisované pramene vypovedajúce o obyvateľoch vikinskej Škandinávie. Negatívne hodnotenia vychádzali predovšetkým z neblahých skúsenosti s námorníckymi nájazdmi a z tradovaných príbehov kontinentálnych autorov o neraz krutých bojovníckych skupinách. Treba si tiež uvedomiť, že včasnostredovekí Dáni, Nóri, Švédi a Islanďania si až do 12. storočia nevytvorili domácu literárnu tradíciu a kronikársku tvorbu, kde by zachytili autentickejší obraz predkresťanského vikinského sveta a ich spoločenského systému. Drvivú väčšinu informácií o vikinskej dobe, spôsobe života, politickej a spoločenskej organizácii či o náboženských predstavách a úkonoch čerpáme práve z neskorších literárnych diel Škandinávcov, alebo zo súdobých, no nepriamych správ, ktorých hodnovernosť treba posudzovať kriticky.

Interpretácia textov od súdobých kresťanských autorov, akými boli napr. Rimbert, Thietmar z Merseburgu či Adam Brémsky, ktorí písali o Vikingoch medzi 9. – 11. storočím, je preto veľmi náročná a nimi poskytované údaje nie sú vždy spoľahlivé. Dovedna tu máme dočinenia s prameňmi, ktorých pisatelia boli kresťanskí duchovní, a nemali prílišné pochopenie ani sympatie pre „barbarských“, čiže odlišných pohanov. Získavanie údajov z týchto textov pre historika prináša mnohé úskalia a limity poznania, preto treba kvitovať, že autorka venuje týmto skutočnostiam hneď na začiatku svojej knihy aspoň krátku pozornosť.

O niečo neistejším dojmom pôsobí záver publikácie, v ktorom sa (veľmi stručne) dozvedáme o okolnostiach spísania najstarších historických diel zo škandinávskeho prostredia. Autorka síce už v úvode čitateľa aspoň zbežne oboznámi s existenciou vybraných špecifických severských naratívnych textov (Kniha Islanďanov Ariho Thorgilssona, Staršia a Mladšia Edda, ságy a skaldská poézia), ale ich výpočet zostáva selektívny a neprehľadne členený. To je zjavné práve v prípade záverečnej podkapitoly celej knihy nazvanej Nový svět, starý svět – zrod vikinského mýtu. Čitateľ tak môže z kratších zmienok o iba niektorých vybraných súboroch ság, ako takzvané Súčasné ságy (Samtíðarsögur) či Ságy o Islanďanoch (Íslendinga sögur), ostať pomerne zmätený ohľadne obdobia, v ktorom boli vytvorené, a informácií, ktoré poskytujú. Autorka okrajovo uvádza príklady vybraných ság, ale ďalšie – ako napr. Legendárne ságy (Fornaldarsögur) či tzv. Ságy svätcov (Heilagra manna sögur) – necháva bez povšimnutia. Je možné, že sa tak rozhodla aj v dôsledku prevažne legendistického a fiktívneho obsahu týchto textov? Vzhľadom na skromný rozsah publikácie je to asi aj pochopiteľné, ale po prečítaní aj tak môže zostať mierna pachuť po nedopovedanom a dostatočne nevysvetlenom obsahu. Nehovoriac o tom, že kniha vlastne ani nedisponuje zmysluplným záverom a končí akoby uprostred výkladu bez toho, že by bolo ozrejmené v čom spočíva proklamovaný „zrod vikinského mýtu“.

Múdrosť starých Severanov

Kolorovaná replika runového kameňa z Jellingu s podobou Krista.

Bolo by asi neopodstatnené vyčítať popularizačnej a na prvé prelistovanie heslovitej prehľadovej knihe obsahovú strohosť – je zrejme dôležitejšie, že publikácia dokáže nepoučenému čitateľovi podať vcelku stráviteľný, aj keď miestami neprehľadne štruktúrovaný sumár poznania. Zjednodušenia v knihe (dočítame sa o „národných štátoch“ či o „národných hraniciach“ na konci 11. storočia) neprechádzajú do dezinterpretácií. Naopak, Bancková sa zjavne výborne orientuje v problematike vikinského obdobia a čitateľovi na konci knihy poskytuje pre ďalšie štúdium zoznam niektorých pramenných edícií a solídne spracovaný zoznam primárnej literatúry, členený podľa jednotlivých tém.

Pri čítaní tiež môžeme nadobudnúť dojem, že autorka zrejme mala snahu vyjadriť sa aspoň okrajovo k takmer každej sfére a fenoménu vikinského obdobia, čo však často ústi iba do strohých a náznakových popisov. Preto v časti knihy Dynamická doba – 300 let vikingů, varjagů a Normanů, kde je okrem iného načrtnutý politický vývoj jednotlivých severských mocenských útvarov, nájdeme napríklad o dejinách včasnostredovekých Dánov, ktorí v danom období zohrali kľúčovú úlohu, iba úsečný text o rozsahu jednej A4. Skromný objem textu však pomerne vhodne dopĺňajú mnohé obrazové čiernobiele reprodukcie.

V konečnom dôsledku kniha poslúži svojmu účelu – zrozumiteľne a briskne prevedie čitateľa obdobím, ktoré dostalo prívlastok vikinské. Ani autor tohto textu by nebol úprimný, ak by tvrdil, že sa z knihy nedozvedel nič nové a že ho obsah nezaujal natoľko, aby neraz hľadal doplňujúce informácie o viacerých skutočnostiach, ako napríklad o archeologicky objavenom kúpeli islandského barda Snorriho Sturlusona či o fascinujúcich runových kameňoch s ich lakonickými posolstvami. Čitateľ tiež na viacerých miestach knihy nájde hneď niekoľko autentických citátov starých Severanov, zachytených prevažne na runových nápisoch, ktoré plasticky dopĺňajú obraz o ideovom svete Vikingov.

Dlhá vikinská loď na runovom kameni z Tjängvide (Švédsko, 9. – 11. storočie).

Runy nám tak aj po tisícročí približujú osudy charakteristických vikinských moreplavcov: „Dostali se hluboko do studeného ledu, do neobydlené země, potřebovali sa osušit a najíst. Neštestí může odjemout štestí, (takže se) časně umírá“ (s. 76). Alebo prostredníctvom Výrokov Vysokého (Hávamál) o potrebe cestovať („hloupému jen doma je dobře“) a o tom, že obmedzené obzory obmedzujú aj človeka: „Na malých březích /u malých vod/ jsou lidi malé mysli…“ (s. 49).

Vcelku poučné čítanie môže človeku narušiť ešte tlačiarenská chyba, vďaka ktorej mnohé strany nenadväzujú na predchádzajúce. Za to už ale Vikingovia naozaj nemôžu.

Claudia Banck: Vikingové. Praha : Vyšehrad, 2018. 184 strán, tvrdá väzba s prebalom. EAN 9788074299797.

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, doktorandské štúdium absolvoval na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zameriava sa na raný stredovek v stredoeurópskom priestore, najmä na 8. – 10. storočie a transformačné procesy v strednom Podunajsku s osobitným zreteľom na veľkomoravskú problematiku. V súčasnosti pracuje v Centre vedecko-technických informácií SR na agende Otvorenej vedy.