Matteo Strukul vstúpil do povedomia slovenských čitateľov historických románov trilógiou o známom rode z Apeninského polostrova – Mediciovcoch. Tento rok vyšiel vo vydavateľstve Slovart slovenský preklad jeho ďalšieho románu. V ňom sa Strukul rozhodol venovať jednému z najslávnejších renesančných umelcov – Michelangelovi.

Vo svojom diele si vybral neskoršie obdobie umelcovho života, čas, keď Michelangelo prekračuje sedemdesiatku. Zobrazuje v ňom roky 1542 až 1547. Román nám ukazuje sochárovu a maliarovu nespokojnú, pochybujúcu osobnosť. Michelangelo na poli svojich umeleckých zručností dosiahol už mnoho, v službe pápežom vytvoril bezpočet diel na slávu Boha a cirkvi, teraz však pochybuje. Vidí okolo seba pompéznosť, vypočítavosť, všadeprítomnú túžbu po moci a intrigy. On však túži nájsť pokoj, zmieriť sa s Bohom, objaviť čistú vieru.

„Čas, ktorý mu ešte zostával, chcel využiť na skúmanie svojho srdca, jeho tlkotu, a na modlitby. A potom vytesať tieto úvahy do mramoru. Viac než doteraz“ (s. 11).

Nádej mu svitne, keď ho blízka priateľka Vittoria Colonna, markíza z Pescary, zoznámi s kardinálom Reginaldom Poleom a jeho spolkom Ecclesia Viterbiensis, nazývaným aj Spirituáli. A hoci je Michelangelo na staré kolená pripravený čeliť hnevu Ríma, netuší, že rímska inkvizícia sleduje Vittoriu bedlivejšie, než by si ktokoľvek z nich myslel.

Vrstevnatosť príbehu

Na pozadí príbehu umelcovho hľadania Boha sa odvíjajú aj ďalšie línie: snahy inkvizície potlačiť kacírstvo protestantizmu, vzájomné prepojenia vedľajších postáv, komplikovaný vzťah Michelangela s pápežom, pohľad na jednotlivé umelecké zákazky, ku ktorým pristupuje veľmi rôzne. Matteo Strukul využíva bohatosť jazyka na vyjadrenie Michelangelovej nechuti k dokončeniu náhrobku pápeža Júliusa II., a zároveň dokáže veľmi živo a plasticky čitateľovi predostrieť umelcovu vášeň pri tvorbe iných diel, v ktorých vidí na svojej súčasnej neistej ceste zmysel. Kapitola o prerobení Mojžišovej sochy určenej na hrob pápeža tak dostáva nádych tichého triumfu umelca nad zámermi zadávateľa v prospech úprimnej viery.

„No vedel, že naľavo od sochy, od miesta, kam ju chceli umiestniť, je okno, ktoré malo osvetľovať prorokov pohľad: čisté, jasné svetlo bez akejkoľvek pominuteľnej, pozemskej nedokonalosti.
Takže musel urobiť všetko preto, aby Mojžiš odvrátil pohľad: od oltára k zdroju svetla“
(s. 139).

Okrem postáv z dejín a známych udalostí, ktoré má autor naštudované veľmi dobre, tu vystupujú pre dosiahnutie pútavosti príbehu aj vymyslené postavy. Najlepšie vykreslenou je postavička Malasorte, dievčaťa, ktorého meno znamená smola. V službách známej kurtizány so stykmi po celom Ríme sa Malasorte, bývalá zlodejka, stáva špiónkou s dôležitým poslaním. Prirodzene sa tak jej osud prepletie nielen so životom markízy z Pescary, ale aj s tým Michelangelovým. Bude však jej bystrá myseľ stačiť na to, aby unikla nástrahám rímskych intríg?

„Hneď ako vošiel, Malasorte si všimla, že je zvláštny: bol chudý, pomerne vysoký a mocný, ale predovšetkým mal v sebe aj napriek starobe zjavnú, ba až násilnú, bezočivú energiu. A to svetlo v očiach! Oslepilo každého, kto by sa mu odvážil pozrieť do tváre. Niekto by tam možno zachytil aj náznak šialenstva, ale Malasorte veľmi dobre vedela, že nech bol ten muž hocijako bizarný, nebol blázon, to ani náhodou“ (s. 67).

 

Rozmanité postavy renesančného Ríma

Hrobka pápeža Júliusa II., do ktorej stredu dal Michelangelo sochu Mojžiša

Strukul vykresľuje dej z pohľadu viacerých postáv vystupujúcich v príbehu, a tak, aj keď je Michelangelo hlavnou postavou, mnoho priestoru dostávajú aj tie ostatné. Kardinál Carafa, hlava rímskej inkvizície so svojou túžbou vymiesť kacírstvo nielen z Ríma, ale aj z celého kresťanského sveta, robí všetko preto, aby eliminoval akékoľvek hrozby. Využíva na to okrem iného aj veliteľa stráží inkvizície Corsiniho, ktorý sám nežije práve príkladným životom, alebo bývalú vplyvnú kurtizánu Imperiu s jej bohatými kontaktmi po celom Ríme i v jeho podsvetí.

Osobitné miesto medzi postavami zaujíma už vyššie spomínaná Vittoria Colonna, priateľka, verná spoločníčka, v istom zmysle múza a platonická láska veľkého umelca. Ich vzťah je jednou z hlavných línií príbehu, ich rozhovory sú plné hlbokých myšlienok.

„Michelangelo bol unesený touto zádumčivou, kultivovanou krásou, viac duchovnou než fyzickou. Keď s ňou trávil čas, mal pocit úžasnej vnútornej sily, sálal z nej plameň, ktorý pri bližšom kontakte mohol zapáliť srdce ktoréhokoľvek spolubesedníka.
Už nejaký čas sa s ňou pravidelne stretával, pretože ich spoločné rozhovory boli preňho potešením, ktoré si nechcel odoprieť“
(s. 17).

Kacír je rozdelený do krátkych kapitol, na necelých tristo strán sa ich zmestilo sedemdesiatdva. Príbeh plynie rýchlo, postavy sa striedajú, každá kapitola je zvyčajne písaná z pohľadu jednej z nich. Čitateľ tak sleduje celý príbeh, vždy vie viac ako jednotlivé charaktery, ale v štýle, ktorý používa Strukul, to vôbec neprekáža, práve naopak.

Historické pozadie

Autor na záver v Poznámke autora uvádza bohatý zoznam literatúry, z ktorej čerpal. Jeho pripravenosť sa odzrkadlila na samotnom texte, umne spája skutočné postavy s vymyslenými, reálne udalosti s tými potrebnými pre príbeh. To všetko na pozadí dobre vykresleného renesančného Ríma od jednotlivých ulíc cez oblečenie, spôsob cestovania až po zbrane a boj s nimi. Prípadné drobné nezrovnalosti alebo nejasnosti čitateľa určite nevyrušia. Tým, ktorí život Michelangela nepoznajú úplne podrobne, odporúčam vyhľadávať detaily na internete až po dočítaní knihy, aby ich reálna časť konca mohla prekvapiť. Aj keď v prípade Strukulovho Kacíra sa mi záver nezdal byť taký dôležitý ako celý príbeh, ktorého plynutie a opisy vnútorného sveta veľkého Michelangela boli pre mňa hodnotnejšie než to, že napokon zistíme, ako to dopadlo.

Matteo Strukul: Kacír Michelangelo. Preložila Mária Štefánková. Slovart : Bratislava, 2020. 296 strán, pevná väzba. ISBN 978-80-556-4144-7.

Obrazová príloha

Slovart, Matteo Strukul, Wikipedia

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone