Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Asi nikto nepoprie, že ide o tému veľmi citlivú, ale tiež komplikovanú, či už z právneho, morálneho, alebo z psychologického hľadiska.

Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939–1945. Diskusie o interrupciách nie sú žiadnou novinkou. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínaných historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Historik Szabó sa pri výskume a vytváraní tejto knihy zaoberal predovšetkým otázkami, ako argumentovali odporcovia interrupcií v prvej polovici 20. storočia, a zvlášť v období prvej Slovenskej republiky, na čo sa pri svojich vyjadreniach odvolávali a či im skutočne išlo ochranu ľudských práv.

Ľudáci odmietali nacistickú výstavu

Kniha obsahuje 21 rozsahovo skromných, ale zaujímavých a výstižných textov. Hneď prvý z nich čitateľa vtiahne do obdobia slovenského štátu. Vypovedá o výstave Človek – zázrak života, ktorá na Slovensko doputovala z nacistického Nemecka a rozprúdila dianie. Výstava narazila na komplikácie zo strany doktora Ladislava Straku – referenta pre zdravotníctvo na ministerstve vnútra. Jej súčasťou bol totiž sklenený človek, v ktorom mohli návštevníci vidieť vypreparované ľudské orgány. Straka jednak nesúhlasil, aby sa žiaci, ktorým bola výstava tiež určená, chodili pozerať na obnažené genitálie, ktoré boli súčasťou skleneného človeka, ale tiež odmietal text sprievodnej brožúrky, kde sa písalo, že nevieme, odkiaľ život prichádza. Straka sa vyhováral aj na biskupov, ktorí podľa neho takú výstavu nedovolia. V konečnom dôsledku došlo k pozmeneniu textov v brožúrach podľa predstáv cirkevných predstaviteľov – „Pôvod a cieľ života nám jasne určuje náš kresťanský svetonázor a jeho zásady“. No samotná výstava aj s „poburujúcim“ skleneným človekom bola úspešná a bola inštalovaná aj v ďalších slovenských mestách. V roku 1941 vzniklo dokonca na nemecké náklady Slovenské múzeum hygieny.

V poradí druhá kapitola osvetľujúca korene kultúrnych vojen mohla byť síce umiestnená hneď za úvodom, no celkovo to knihe nijako neuberá na hodnote, skôr každý čitateľ ocení, že autor našiel priestor aj pre priblíženie tejto problematiky. Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia. Uhorsko – mnohonárodnostný a multikonfesionálny štát so stavovskou spoločnosťou – sa v rámci „svojich“ kultúrnych vojen obmedzil na otázky o občianskom sobáši, konfesionálne zmiešaných manželstvách či o konfesionálnej príslušnosti detí z týchto manželstiev. Pred 1. svetovou vojnou zaznamenávame rozdelenie Slovenska na národno-katolícke a masarykovsko-progresívne Slovensko. Postupne šiel do úzadia aj problém uzatvárania manželstva a väčšmi vystúpila otázka interrupcií.

Mnohodetné matky u prezidenta republiky Jozefa Tisa, 1943.

Pre lepšie pochopenie neľahkej témy umelého prerušenia tehotenstva Szabó obsiahol aj krátke, no postačujúce zovšeobecnené dejiny interrupcií. Od staroveku, rímskeho práva, cez obdobie stredoveku, keď za vykonanie potratu hrozil hrdelný trest, až po osvietenstvo, keď sa zrodila populačná politika. V prípade územia Slovenska zaznamenávame snahy o regulovanie pôrodnosti v 19. storočí. Nástrojom na reguláciu pôrodnosti bola tzv. magická antikoncepcia (čary a zaklínadlá) či ľudové liečiteľstvo (odvary, sedacie kúpele). Autor spomenul aj ženy, ktoré neodborne vykonávali interrupcie, tzv. anjeličkárky. Habsburská monarchia pristúpila k uzákoneniu interrupcií zákonom č. 117 z roku 1852, ktorým bolo tzv. vyhnanie plodu kriminalizované. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Uhorsko schválilo vlastný zákon s cieľom dosiahnuť populačný rast. Zaujímavé však je, že daný zákon stanovil miernejšie tresty.

Konšpiračný stereotyp židovského lekára ako vykonávateľa potratov

V ďalšom zo svojich textov Szabó neopomenul ani političku Československej sociálno-demokratickej strany a priekopníčku za legalizáciu interrupcií Boženu „Betty“ Karpíškovú. Karpíšková otvorene agitovala za návrhy na zmiernenie postihov za umelé prerušenie tehotenstva, ktoré ustanovovali ešte rakúske a uhorské zákony a ČSR ich recipovala. Zastupovala predovšetkým práva pracujúcich žien. Rozlišovala medzi zúfalstvom chudobných matiek a rozmarom majetných. Jej snaženiam však nenahrávala vtedajšia populačná situácia, keď sa Československo po poklese obyvateľstva v dôsledku 1. svetovej vojny nedočkalo vytúženého populačného rastu. V roku 1932 prišiel minister spravodlivosti Alfréd Meissner s návrhom zákona o čiastočnej legalizácii interrupcií. Principiálny zákaz interrupcií mal byť síce zachovaný, ale mali byť stanovené i výnimky – napríklad v prípade ohrozenia života matky, vážneho poškodenia plodu, tehotenstva v dôsledku znásilnenia, či keď matka dokázateľne nebola schopná dieťa uživiť. Samotná Karpíšková nebola návrhom úplne nadšená, no oceňovala úmysel pomôcť chudobným ženám v núdzi. Otvorene a nesúhlasne ako jediné reagovali katolícke politické strany a organizácie. Kriticky sa k návrhu postavil aj bratislavský Spolok československých lekárov. Meissnerov návrh neprešiel ministerskou radou, a tak ani nevstúpil do legislatívneho procesu.

Karpíšková bola z pohľadu ľudákov svojimi názormi nepohodlnou a nežiaducou osobou. Vystúpila aj na bratislavskom podujatí za revíziu tzv. potratového zákona. Jej vyjadrenia, prirodzene, nezostali bez ohlasu – a to ani u ľudákov. Szabó upozornil na formu „reprodukcie“ Karpíškovej vyjadrení na stránkach novín Slovák. Ľudácky reportér konšpiroval a podsúval čitateľom Karpíškovej prirovnávanie embrya ku kuriemu oku či nazývanie plodu „mizerný kúsok tela“ matky. Do tejto témy boli v duchu ľudáckeho antisemitizmu v Slovákovi zapojení aj Židia obviňovaní z rozvracania rodín. Reportér Slováka dával úmyselne do kontrastu „židovskú“ potratovú demonštráciu s demonštráciou šťastných matiek s deťmi, prechádzajúcimi sa pri Dunaji. V danom období bol aktuálny aj stereotyp židovského lekára ako vykonávateľa potratov. Po vzniku slovenského štátu, keď došlo k výraznému zníženiu počtu židovských lekárov, bolo toto obmedzenie obhajované aj tým, že práve židovskí lekári vykonávali korupčné potratové praktiky, čím sa previnili proti kresťanskému slovenskému národu.

Pri téme interrupcií nemožno obísť ani pediatra a predsedu Krajinského ústredia starostlivosti o mládež Alojza J. Churu, ktorý bol a je známy knihami Slovensko bez dorastu? (1. a 2. diel, druhý diel napísal s právnikom Karolom Kizlinkom). Pokles pôrodnosti dal do súvislosti s rastúcim blahobytom, za ktorým podľa neho stál kapitalizmus a liberálna ideológia. Chura kritizoval aj emancipáciu žien, keďže ženská emancipácia bola podľa neho „emancipáciou od materských povinností“. Ako konzervatívec a nacionalista vnímal pokles pôrodnosti nielen ako problém rodín, ale ako problém celého národa, ako otázku fyzického prežitia národa. Presadzoval mnohodetné rodiny, ktorých deti boli podľa neho priebojnejšie a podnikavejšie. Kritizoval veľkomestá, ktorých opakom bol „neskazený vidiek“, kde nebola pôrodnosť nijako regulovaná. Skloňovanou bola aj regulácia sexuálneho života. Podľa profesora katolíckej teologickej fakulty v Bratislave Štefana Faitha bolo povinnosťou mladých ľudí premáhať svoje pudy a žiadostivosť, až kým nebudú schopní založiť „zdravé manželstvo“.

Miloslav Szabó.

Nemožno zabúdať ani na výsostné postavenie rodiny v rámci sociálnej politiky a samotnej ideológie slovenského štátu. Rodina sa považovala za základnú bunku národa a štátu. Aj ústava Slovenskej republiky dala rodinu, materstvo a manželstvo pod zvýšenú ochranu právneho poriadku. Bol pestovaný kult matky a kult slovenskej rodiny, o čom svedčia usporadúvané slávnosti – Deň matiek, ktorý od roku 1940 vystriedal Deň slovenskej rodiny. Oslavované boli predovšetkým mnohodetné matky. Niektoré z matiek, ktoré mali viac ako 10 detí, dokonca ocenil samotný prezident Jozef Tiso. Úloha ženy teda bola v rodine, čoho dôkazom je aj neslávny zákaz vykonávať povolanie učiteľky a opatrovateľky, namierený proti vydatým ženám. Historik Szabó neopomenul ani smutné vyjadrenia žien, ktoré tak prišli o svoje milované zamestnanie. Kľúčovou úlohou bolo vrátiť ženu rodine. K rodinnému životu a materstvu boli dievčatá vychovávané už od malička.

Názory „padnuté na hlavu“

V roku 1941 sa interrupcie opäť dostali ako téma výraznejšie na povrch, rokovalo sa o návrhu zákona o ochrane plodu. Tu Szabó upozornil na vskutku zaujímavú prednášku biológa, zoológa a zároveň referenta Spolku svätej rodiny v Bratislave Jozefa Floriána Babora. Ten označil interrupciu za ťažký hriech, za vec nemorálnu a zločinnú. Babor bol inšpirovaný pápežskou encyklikou Casti connubii, kde bolo umelé prerušenie tehotenstva definované ako útok na nevinný život. Úlohu nezohrávalo ani to, keď bolo tehotenstvo dôsledkom znásilnenia. Aktívny sexuálny život Babor nepokladal za nutnosť, pričom ako vhodný príklad uviedol celibát. Babor tiež hovoril o akejsi „prirodzenej antikoncepcii“, keď mužove (manželove) spermie po čase manželského zväzku strácajú schopnosť oplodniť ženu – manželku. Na druhej strane však pripomínal, že kým táto antikoncepcia začne účinkovať, manželský pár už má dostatočné potomstvo. Z dnešného pohľadu sú to skutočne tvrdenia „padnuté na hlavu“. Pre Babora neexistovali žiadne, ani lekárske, indikácie pre interrupcie. V roku 1941 nakoniec došlo k sprísneniu ochrany plodu. Babor jasal: „Na Slovensku bolo v novom zákonodarstve zachránené jediné správne stanovisko katolícke.“

Zákon o ochrane plodu z roku 1941 mal odozvu aj v spoločnosti a medzi ženami. Szabó vybral jednu ostrú, úprimnú, miestami až vulgárnu reakciu trnavských robotníčok, ktorá však dobre vystihuje rozhorčenosť a dotknutosť žien. Podobne ako sa stalo aj v súčasnosti, keď v debate o interrupciách debatovali výlučne muži, aj trnavské robotníčky kritizovali zákon ako produkt mužov, „ktorí chcú matky a ženy ešte viac k zúfalstvu pohnať (…). Je to teror, násilie, nie kresťanská vláda, ale mučenie žien.“ Pracujúce ženy tak chceli upozorniť predovšetkým na svoje neutešené sociálne pomery. List dotknutých žien adresovaný slovenskému snemu zostal, prirodzene, nepodpísaný.

Vojnová matka.

Szabó sa ešte retrospektívne vrátil aj k predloženému návrhu zákona o „trestných činoch proti životu a jeho vzniku“, ktorý bol predložený v decembri 1940. Mal upraviť legislatívu platnú z čias ČSR, ktorá nešpecifikovala prípady, pri ktorých mohla byť interrupcia povolená. Nakoniec však bolo navrhnuté úplne nové znenie zákona. Stála za ním komisia zložená z profesorov Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity, ktorej členom bol popri iných lekároch i Chura. Tá sa zhodla na tom, že už samotný plod je ľudským životom a odmietla usmrtenie plodu bez akejkoľvek výnimky. Povolený bol len predčasný pôrod v pokročilom štádiu gravidity. Szabó nevynechal ani názory Alojza Churu či Alexandra Spesza z katolíckej teologickej fakulty v Bratislave, ktorého názory boli radikálne (opieral sa napríklad o talianskeho sociológa Ferdinanda Loffreda, ktorý odmietal duchovnú nezávislosť žien). Spomenul aj vyhranený názor ružomberského farára Jána Ferenčíka, ktorý zásadne odmietal možnosť vykonať interrupciu v prípade ohrozenia života matky, pretože „dieťa neohrožuje život matkin ani v prípade najhroznejšej choroby“. Skrátka, matka mala prinášať obeť aj v tej najkrajnejšej situácii. Z návrhu zákona tak boli vypustené state o možnostiach prerušenia tehotenstva. Zákon bol slovenským snemom prijatý a ako napísal Miloslav Szabó – „táto obeť nebola iba imperatívom cirkvi, ale taktiež militantného nacionalizmu a totalitného štátu“.

Interrupcie v socialistickom Československu a dnes

Čitateľ Szabóovej knihy o potratoch postupne prechádza od obdobia slovenského štátu k socialistickému Československu, čoraz bližšie k súčasnosti, a tak aj k ďalším interrupčným zákonom. Szabó prepojil tému potratov s ďalšou praktikou súvisiacou s reprodukciou žien. Konkrétne upozornil na smutný osud Rómok za socializmu, keď sa režim snažil regulovať ich reprodukčný život sterilizáciou. V roku 2003 boli pod názvom Telo i duša zverejnené práve osudy rómskych žien, ktoré podstúpili sterilizáciu alebo u nich bolo také podozrenie. Praktiky násilnej sterilizácie z obdobia (možno nielen) spred roka 1989 však doposiaľ neboli komplexne prešetrené. Čitateľa knihy rozhodne zaujme a prinúti k zamysleniu aj text s príznačným názvom Dejiny v koši, ktorý už väčšmi hovorí o súčasnom Slovensku a o osobách vyjadrujúcich sa (aj) k téme interrupcií. Z konzervatívnej sféry mladšej generácie publicistov Szabó spomenul agilného Martina Hanusa, odporcu interrupcií, ktorý sa dostával do polemík napríklad aj s Martinom M. Šimečkom, či Antona Chromíka z Aliancie za rodinu. Autor vo svojom texte neopomenul ani návrh zákona na obmedzenie interrupcií z dielne Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko, ktorý podporil aj spomínaný Chromík. Szabó upozornil na skutočne nevhodné analógie dôsledkov interrupcií s genocídou Židov počas 2. svetovej vojny, ktoré sú podľa neho výrazným príkladom ignorovania histórie. Ich neprípustnosť stojí predovšetkým na skutočnosti, že kultúrne vojny v prvej polovici 20. storočia mali často práve antisemitský charakter.

Generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR Gustáv Husák prijíma 250 člennú delegáciu československých žien, 1980.

Publikácia je doplnená aj o výstižné fotografie, na ktorých nájdete osoby od Andreja Hlinku cez Betty Karpíškovú až po Milana Mazureka počas Národného pochodu za život v roku 2019 či Mariána Kuffu počas demonštrácie Tichý výkrik na podporu spomínaného návrhu ĽSNS. Veľmi výstižná je samotná obálka knihy, ktorú zdobí plagát k sviatku slovenskej rodiny z obdobia slovenského štátu. Nielenže tvorcovia knihy využili emotívny obraz dojčiacej matky s oklieštenou mapou Slovenska v pozadí na jednej strane a s Madonou na strane druhej, ale nevystrihli ani známe heslo odrážajúce rodinnú politiku slovenského štátu ako takú: „Zdravé dieťa v rodine, zdravý občan v dedine, zdravý občan v krajine, taký národ nezhynie!“

Miloslav Szabó sa ako skúsený historik nezľakol analýzy postojov a prístupov k interrupciám v minulosti a dnes. Upozornil nielen na dôležitosť poznania dejinného vývoja, ale aj na niekoľko historických prienikov, nepoučení a na „prežívanie“ desaťročia starých názorov i konfliktov. Je jedno, či ste, alebo nie ste zástankyňou, zástancom interrupcií, prípadne či na ne ešte nemáte vytvorený názor, kniha Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu rozhodne stojí za prečítanie. Čo je však najdôležitejšie, autor sa tejto náročnej témy chopil odborne a s citom, čo môže byť príkladom pre všetkých politikov, diskutérov a ľudí všeobecne.

Miloslav Szabó: Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. N Press :  Bratislava, 2020, 127 strán, mäkká väzba. ISBN  978-80-999-2528-2.

Obrazová príloha: Denník N, T. Benedikovič, G. Agyal, NBS-Múzeum mincí a medailí Kremica, L. Roller, Slovenský národný archív, K. Mevald, ČTK

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

 
Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Mgr. Viktória Rigová (1995) – v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojom výskume sa zameriava na sociálnu starostlivosť o deti a mládež na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, taktiež na fenomén problémovej mládeže a jej ústavnú prevýchovu. V minulosti pracovala ako lektorka na Nitrianskom hrade a v detskom múzeu Severka. Je autorkou viacerých vedeckých článkov a spoluriešiteľkou viacerých projektov KEGA a APVV, medzi ktoré patrí aj projekt „Dejiny Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v domácich a európskych dimenziách (1905 – 1945)“. Jej hlas môžete poznať z podcastov „História pre zaneprázdnených“.