Močiare sa v praveku často stávali miestami náboženských rituálov, sprevádzaných násilím a ľudskými obeťami. Prírodné prostredie močiarov často telá obetí zakonzervovalo. Pre archeológov sa tak zavraždení ľudia po tisícročiach stali zdrojom informácií o živote v minulosti. Jednou z takých obetí bol aj mladý muž z rašeliniska v Lindow Moss, ktorého pravdepodobne zavraždili keltskí kňazi – druidi.

 

V roku 1984 sa pri ťažbe rašeliny v Lindow Moss 15 km južne od Manchestru v kraji Chesire našlo dobre zachované nahé telo. Na miesto nálezu bola najskôr zavolaná polícia, ktorá začala vyšetrovať vraždu. Až rádiokarbónová analýza potvrdila, že možná vražda sa odohrala už o dvetisíc rokov skôr. Objavený jedinec dostal názov Lindow Man (takisto Lindow Man II, pretože na lokalite sa nachádzajú podobné nálezy z iných období) a prezývku Pete Marsh (do slovenčiny by sa prezývka dala preložiť ako Peťo Močiarny alebo Peťo z močiara).

Lindow man sa stal vedeckou senzáciou, pretože neprítomnosť vzduchu v močiari znamenala, že sa zachovali okrem jeho mäkkých ľudských tkanív aj vlasy a nechty. Archeológovia nemajú často príležitosť skúmať podobné nálezy. Už po prvom vedeckom výskume bolo zrejmé, že muž zomrel násilnou smrťou niekedy v 1. storočí po Kr. (respektíve na začiatku 2. storočia), v čase, keď na Britských ostrovoch sídlili Kelti, niekedy označovaní aj ako Britóni. Na území dnešného Anglicka, Walesu a časti Škótska vtedy existovala rímska provincia Británia. Podobné nálezy ako z Lindow Moss poznáme aj z močiarov v Dánsku, v Nemecku a v Írsku.

Ako obetovaný muž vyzeral?

Vedcom sa podarilo pomerne dobre rekonštruovať výzor muža z močiara. Analýza kostí a zubov ukázala, že išlo o dobre živeného mladého muža, ktorý zomrel približne vo veku 25 rokov. Spodná časť tela bola čiastočne zničená pri ťažbe rašeliny.

Rekonštrukcia tváre muža z močiara

Muž nosil bradu a telo mal pravdepodobne pomaľované. V močiari sa našiel nahý – okrem pásika líščej kože okolo ľavého ramena a povrazu okolo jeho hrdla. Pomocou elektrónového mikroskopu sa zistilo, že mal kvalitnú manikúru. Rovnako vedci postrehli, že vlasy muža z močiara boli zastrihávané nožnicami. Na základe výskumu tela je zrejmé, že muž sa určite neživil ťažkou prácou, napríklad v poľnohospodárstve. Na tele obete z Lindow Moss sa nenašli stopy po starších zraneniach a chorobách, okrem črevných červov, ktoré sa však výrazne neprejavovali v jeho živote.

Muž pravdepodobne vážil okolo 60 kg, vysoký bol 168 až 173 cm. Dnes by to bol výškový priemer, ale vo svojej dobe patril skôr medzi vyšších jedincov. Mal krvnú skupinu 0.

 

Ako zomrel?

Muž z močiara zomrel určite krutou smrťou. Dva až tri razy ho udreli hlavy sekerou s rovným ostrím. Po úderoch pravdepodobne stratil vedomie. Nezomrel však hneď, pretože sa zistilo, že rana na hlave opuchla, čo indikuje, že srdce ďalej pracovalo. Potom mu okolo hrdla uviazali povraz, do ktorého zastrčili palicu – jej otáčaním sa povraz sťahoval, až nastalo udusenie a následne zlomenie väzov.

Na základe získaných informácií sa dá uvažovať, že nešlo o obyčajnú vraždu, ale o prepracovaný spôsob popravy. Motív je však neznámy, ale môžeme sa domnievať, že súvisel s nejakým rituálom. Vedci predpokladajú, že muž po prvom údere už nič necítil, čiže vrah (alebo vrahovia) sa asi nesnažil spôsobiť mu bolesť.

Imelo bolo posvätnou rastlinou druidov

Nevieme povedať, či išlo o dobrovoľníka, ktorý sa chcel svojou vlastnou obetou zapáčiť bohom, alebo o zajatca. Lákavá stopa pre interpretáciu príčin vraždy sa našla v mužovom žalúdku. Pred smrťou jedol upečený chlieb. Okrem toho mal v žalúdku zvyšky zrniek peľu z imela. Práve fakt, že sa tu objavili len zrnká peľu a nie ostatné časti rastliny, by mohlo indikovať, že vetvička imela sa mohla nachádzať v poslednom nápoji, alebo sa s ňou „zametalo“ posledné jedlo mŕtveho.

Imelo sa považuje za posvätnú keltskú rastlinu, najmä také, ktoré rástlo na dube. Čokoľvek rástlo na duboch, pochádzalo podľa keltských kňazov druidov z neba. Ak našli imelo na dube, obetovali dva biele býky, ktoré neboli nikdy zapriahnuté. Potom sa vyšplhali v bielych róbach na strom, kde odrezali imelo zlatým kosákom a uložili ho do bieleho plátna.

Podľa antického autora Plínia bol účinok imela väčší, keď sa odtrhlo prvý deň v mesiaci, bez použitia železa a bez dotyku so zemou. Imelo sa aplikovalo ako všeliek pre ľudí a zvieratá.

Ľudské obete

Kelti v rámci svojho náboženstva pomerne často praktizovali aj ľudské obete. Poznáme viacero archeologických nálezov a lokalít, ktoré potvrdzujú tento krutý zvyk. Častý bol napríklad kult ľudskej hlavy. Bojovníci odrezávali hlavy mŕtvych nepriateľov, pripevňovali si ich k sedlám koní, alebo pribíjali na svoje príbytky.

Ľudia sa obetovali hlavne trom hlavným bohom z keltského panteónu. Antický spisovateľ Lucanus spomína troch najvýznamnejších bohov – Taranida, Teutata a Esusa.

Romantická predstava druidov

Taranis bol pánom nebies. Jeho symbolom bolo koleso. Na zobrazeniach môže namiesto kolesa držať v rukách kladivo alebo mlat, niekedy dokonca blesk. Koleso je však i symbolom Slnka. Lucanus ho prirovnáva k rímskemu Jovovi. Neskôr sa spájal tiež s rímskym Plutom − bohom podsvetia. Jeho kult si vyžadoval, aby sa obeť upálila. Podľa rímskeho vojvodcu Gaia I. Caesara stavali Kelti obrovské prútené postavy, ktoré vyplnili živými ľuďmi a následne zapálili.

Teutates bol podľa Caesara bohom vojny. Môžeme ho porovnávať s rímskym Martom alebo Merkúrom. Druidi na jeho počesť zbierali imelo z posvätných dubov. Teutates bol uzmierovaný nosením darov vrátane ľudských obetí, vyžadoval rituálnu popravu utopením. Doklad jeho uctievania poznáme aj z územia kmeňa Eraviskov na území dnešnej Budapešti.

Esus, boh stromov, je podobne ako Taranis porovnávaný s rímskym Martom alebo Merkúrom. Jeho obete boli obesené na strome.

Možno tri údery do hlavy mŕtveho nemuseli byť náhodné a mohli sa spájať práve s tromi hlavnými keltskými bohmi. Prítomnosť vo vodnom prostredí močiara a imelo v žalúdku by mohli naznačovať, že išlo o obetu Tetutatovi, bohovi vojny. Samozrejme, ide len o vedecké hypotézy, ktoré musí potvrdiť ďalšie bádanie.

V močiari sa našli viacerí pochovaní (obetovaní) z rôznych historických období. Možno poloha miesta bola viac ako vhodná pre kruté náboženské rituály. Muž z Lindow Moss možno ešte neodhalil všetky tajomstvá.

 

 

Použitá literatúra

  • Holden, T. G.: The Last Meals of the Lindow Bog Men. In: Bog Bodies: New Discoveries and New Perspectives. London 1995, 76–82.
  • Joy, J. : Lindow Man. London 2009.
  • James, S.: Exploring the World of the Celts.
  • Kovár, B.: Viera legendárnych druidov. História 9–10, 2004, 2–4.
  • Pieta, K.: Keltské osídlenie Slovenska. Nitra 2008.
  • Podborský, V.: Náboženství našich prapředků. Brno 1993.
  • https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/aki-boli-bohovia-starych-keltov-1-cast
  • https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/aki-boli-bohovia-starych-keltov-2-cast

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených a Epidémie v dejinách. Najnovšie mu vyšla kniha Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.