Na juhu stredného Slovenska našli archeológovia vyše 3000 rokov staré hroby malých detí, v ktorých sa nachádzali veľmi netypické milodary.

Ako žilo obyvateľstvo územia dnešného Slovenska počas zašlých tisícročí? Pravda je taká, že nevieme, prinajmenšom nie presne. Môžeme len predpokladať, tušiť či domýšľať si. Napríklad na základe toho, ako sa každodenný život odrazil na kostrových zvyškoch dávnych ľudí, alebo na základe toho, akým spôsobom ich pochovali.

Samotný pohrebný rituál pre nás zostane asi navždy neznámy. Skúmať dokážeme len jeho výsledok: konštrukciu hrobu, spôsob uloženia tela a výber milodarov. U mužov sa často nachádzali zbrane, u žien šperky. U oboch pohlaví sa našla keramika, nezriedka špeciálna a bohato zdobená. Niekedy ju do hrobov uložili s jedlom a s nápojmi, ako naznačujú zachované zvieracie kosti či chemické rezíduá nápojov v nádobách. Azda sa tieto pokrmy vnímali ako posilnenie na cestu na druhý svet, alebo ako pohostenie pre tých na druhej strane, či už dávnych predkov alebo väčších či menších bohov. Niekedy však v hroboch z praveku nachádzame mimoriadne neobvyklé milodary.

Krištáľ pre mŕtve dieťa 

Jeden taký upútal v roku 2008 Vladimíra Mitáša z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Pri výskume približne 3000 rokov starého pohrebiska v Cinobani (okres Poltár) našiel v jednom z hrobov čosi nevídané – kryštál ušľachtilého, číreho kremeňa, takzvaného horského krištáľu.

Horský krištáľ z Cinobane
Horský krištáľ z Cinobane

Na pohrebisku pochovávali nositelia pilinskej, a neskôr „dcérskej“ kyjatickej kultúry. V obidvoch prípadoch ide o miestny variant veľkého kultúrneho komplexu juhovýchodných popolnicových polí (približne 15. až 8. storočie pred n. l.). V rokoch 2007 až 2014 tu profesor Václav Furmánek s Vladimírom Mitášom a s ďalšími kolegami preskúmali 314 žiarových hrobov. Geofyzikálnym prieskumom sa však dokázalo, že na lokalite sa hrobov nachádza ešte prinajmenšom raz toľko.

Antropologickým výskumom spálených kostí v hrobe s horským krištáľom sa zistilo, že doň uložili malé dieťa, nie staršie ako sedemročné. V hrobe sa tiež našli zvieracie kosti ovce alebo kozy, azda zvyškov jedla určeného na cestu na „druhý svet“. Išlo na vtedajšie pomery o honosný hrob – pomocou veľkých kameňov ho skonštruovali na spôsob kamennej skrinky a obložili ďalšími, do venca usporiadanými kameňmi. Spálené zvyšky mnohých súčasníkov nebohého dieťaťa pritom umiestnili len do jednoduchých jamiek v zemi. Žeby išlo o dieťa vychýreného remeselníka a remeselníčky?

„Predpokladám, že minerál v hrobe môže odzrkadľovať prospektorstvo alebo baníctvo skúmanej komunity, čomu neodporuje ani poloha cinobanskej osady s pohrebiskom, ktoré sa nachádzajú na juhozápadných svahoch Slovenského rudohoria,“ uvažuje Vladimír Mitáš.

Unikátny lokálny zvyk? 

Kremeň v skaliskách na hradisku Strieborná, Cinobaňa
Kremeň v skaliskách na hradisku Strieborná, Cinobaňa

Na pohrebisku v Cinobani sa podarilo objaviť viacero ďalších exemplárov kremeňa. „Kusy mliečneho kremeňa používalo obyvateľstvo tak pilinskej kultúry, ako aj kyjatickej kultúry,“ hovorí Vladimír Mitáš. „V rámci pohrebného rítu slúžili na budovanie a zrejme aj zvýrazňovanie hrobových konštrukcií, čiže skriniek, vencov a príkrovov. Vkladali ich tiež do urien a k hrobovému inventáru do skriniek.“

Slovenský archeológ pripomína, že kremene možno pozorovať tiež v skaliskách súvekého hradiska na vrchu Strieborná v nadmorskej výške 719 m. Niektoré z nich, no najmä „oko kremeňa“ na vrchole majestátnej skaly homoľovitého tvaru pod tzv. akropolou, resp. nad tamojšou pseudokrasovou jaskyňou s nálezmi kyjatickej kultúry, pôsobia podľa Mitáša „na vnímavého človeka mysteriózne aj v 21. storočí“.

Inšpirovalo azda „oko kremeňa“ pravekých obyvateľov okolia k akejsi posvätnej úcte k tomuto minerálu, v dôsledku čoho sa s kremeňom stretávame na miestnom pohrebisku oveľa častejšie než na akýchkoľvek iných súdobých pohrebiskách? Nie je to vylúčené, spojenie vtedajšej populácie s prírodou bolo veľmi úzke,“ vysvetľuje Vladimír Mitáš. Do rituálnej sféry z tohto dôvodu možno zahrnúť aj také javy ako osídlenie dominantných polôh, jaskýň, kult kopcov a hôr, studničiek, prameňov, riek, posvätných stromov a hájov atď.

Miesta archeologických nálezov horského krištáľu z doby popolnicových polí na Slovensku. 1 – Cinobaňa, 2 – Rybník, 3 – Tisovec
Miesta archeologických nálezov horského krištáľu z doby popolnicových polí na Slovensku. 1 – Cinobaňa, 2 – Rybník, 3 – Tisovec

Krajina bola teda v očiach ľudí doby bronzovej plná posvätných či magických miest (môžeme hovoriť o tzv. rituálnej krajine) – a taký istý význam mohli projektovať aj mimoriadnym prírodninám svojho okolia. Napokon, plný posvätna bol podľa všetkého aj ich každodenný život. Ako naznačili etnologické pozorovania „archaických spoločností“, odlišovanie posvätného od svetského je niečo, čo bolo populáciám dávnych tisícročí s najväčšou pravdepodobnosťou cudzie.

Nech to bolo akokoľvek, z rovnakého obdobia, približne z rovnakého regiónu a z tej istejkultúry poznáme niekoľko ďalších podobných nálezov. V jaskyni Praslen neďaleko obce Rybník (okres Revúca) sa napríklad vo vrstve s nálezmi kyjatickej kultúry našiel trojcentimetrový krištáľový úštep. V Tisovci (okres Rimavská Sobota) sa na ťažko dostupnom temene vápencového masívu Hradová našli až štyri kusy kremeňa: dva priehľadné kusy vysoké štyri centimetre a dva menšie mliečne kremene. Aj tie pochádzali z vrstvy, v ktorej dominovali nálezy kyjatickej kultúry.

Učaroval azda kremeň nielen obyvateľom „pravekej Cinobane“, ale aj ďalším komunitám kyjatickej kultúry? Kontakt ľudí doby bronzovej s „vrstvami i jednotlivosťami“ rituálnej krajiny podľa Vladimíra Mitáša zrejme nebol náhodný či krátkodobý. „Pretrvával celé generácie naprieč kultúrami a vytváral príslušný duchovný rozmer krajiny s kúzlom istých miest, ktoré aj dnes nazývame termínom genius loci,“ hovorí archeológ. „Práve k takýmto miestam, obývaným kultúrami popolnicových polí, mohla patriť aj Hradová nad súčasným Tisovcom alebo Strieborná nad dnešnou Cinobaňou.“

Žralok z hrobu  

Žiarový hrob z Cinobane
Žiarový hrob z Cinobane

Iný, rovnako pozoruhodný, netypický nález z prostredia vznikajúcej kyjatickej kultúry sa našiel v Radzovciach v okrese Lučenec. Pred približne 3000 rokmi tu stála dlhoveká, takmer sedem storočí osídlená osada roľníkov a remeselníkov. Archeológovia podrobne preskúmali skoro celé priľahlé žiarové pohrebisko, z ktorého sa do dnešných čias zachovalo 1334 hrobov. Podľa odhadov Václava Furmánka ich pôvodne obsahovalo okolo 2000.

V jednom z hrobov sa podarilo objaviť zvláštnu prílohu. Žiarový hrob obsahoval džbán slúžiaci ako urna, zakrytý šálkou, otočenou hore dnom, a keramickú šálku, v ktorej ležala skamenelina – neopracovaný, dvaapolcentimetrový zub žraloka. Podľa antropológa v urne spočinuli spálené zvyšky malého dieťaťa – presne tak isto ako v prípade hrobu s horským krištáľom v Cinobani. Len tentoraz asi nešlo o potomka zámožnej rodiny. Vladimír Mitáš uvažuje o potomkovi prospektora či kamenára, ktorý vyhľadával a pripravoval kamene na budovanie hrobových skriniek a ktorý túto prírodninu náhodou objavil. „Aj tu však nález môže odzrkadľovať aktivity spojené s prospektorstvom a exploatáciou pieskovcových kvádrov, ktoré sa na okolí dodnes dajú ťažiť z treťohorných usadenín,“ hovorí. „Nejeden takýto kváder v pravekých Radzovciach poslúžil na vybudovanie hrobovej skrinky alebo aspoň na vypodloženie urny so spálenými kosťami nebožtíka v hrobe.“

Jedinečný milodar 

Fosílny žraločí zub zo žiarového hrobu preskúmaného pri Radzovciach
Fosílny žraločí zub zo žiarového hrobu preskúmaného pri Radzovciach

Žraločí zub podľa Vladimíra Mitáša zrejme pochádza z niektorej z viacerých blízkych lokalít s fosíliami treťohornej fauny. Napriek tomu zo širokého okolia tých čias ani z iných období nič podobné nepoznáme.

Jedným z mála obdobných objavov je približne rovnako starý nález zubu žraloka z bohato vybaveného skrinkového hrobu na nemeckej lokalite Mannheim-Seckenheim. Zub sa spolu s rôznymi drobnými bronzovými a kamennými predmetmi pôvodne nachádzal vo vrecku či v taštičke z organického materiálu. „Je možné, že to bol amulet, alebo išlo o medicínsku substanciu, v zhode s nemeckými bádateľmi konštatuje Vladimír Mitáš.

Prečo práve deti? 

Podľa slovenského archeológa nie je náhoda, že sa prírodné „kurióza“, ako je žraločí zub alebo kryštál číreho kremeňa vkladali aj do hrobov malých detí.

Žraločie zuby si našli cestu do detského hrobu z doby bronzovej.
Žraločie zuby si našli cestu do detského hrobu z doby bronzovej.

Je možné, uvažuje výskumník, že drobná fosília, ako aj krištáľ „evokujú magické poslanie“ a mohli slúžiť ako amulet či talizman alebo iný predmet s predpokladanou magickou schopnosťou a ochranným účinkom. „Prírodniny tohto typu sa v archaických spoločnostiach bežne používali na záštitu detí a mladistvých, ktorí i v dobe popolnicových polí patrili k najzraniteľnejším článkom spoločnosti,“ upozorňuje. Potvrdzujú to podľa neho výsledky paleodemografických analýz z Cinobane, z Radzoviec a z iných súvekých pohrebísk na Slovensku – takmer polovica vtedajšej populácie sa nedožila veku 14 rokov.

Výskumník na záver pripomína, že treťohorné žraločie zuby sú v našich končinách známe z ojedinelých nálezov mladého paleolitu Moravy. Iné druhy fosílií morských živočíchov sa vyskytli v žiarových hroboch knovízskej kultúry, približne súčasnej a kultúrne príbuznej obyvateľstvu pravekých osád v Cinobani a Radzovciach. „V rámci uvedenej kultúry nejde o solitérne nálezy, pretože populácia mladšej doby bronzovej zo stredných Čiech zbierala a hromadila skameneliny aj na sídlisku v Prahe-Hostivaři,“ podotýka Vladimír Mitáš.

Fosílie a mytológia 

Ako ľudia dávnych tisícročí vnímali skameneliny? Pohľad do antickej mytológie naznačuje, že ich s najväčšou pravdepodobnosťou zasadili do legendárno-mytologického kontextu.

Napríklad mýtus o gigantomachii, akejsi kozmickej vojne olympských bohov s Titanmi a Gigantmi, podľa folkloristov, ako je Adrienne Mayorová, inšpirovali náleziská fosílnych zvyškov obrovských treťohorných cicavcov. „Starovekí ľudia identifikovali viaceré náleziská obrovských kostí ako hlavné bojiská gigantomachie,“ píše odborníčka.

Hrob s milodarmi z Cinobane
Hrob s milodarmi z Cinobane

Azda najznámejším príkladom, keď skameneliny našli odozvu v mýtoch, sú kyklopovia. Rakúsky paleontológ Othenio Abel ešte v roku 1914 navrhol, že tieto bájne bytosti boli inšpirované nálezmi kostí vymretých trpasličích slonov a mamutov, ktoré pred tisícročiami obývali ostrovy Stredomoria. Ich pozostatky sa tu miestami dodnes povaľujú na povrchu. Predstava o jednookých kyklopoch podľa Abela vznikla na základe lebiek týchto zvierat: majú len malé, nenápadné očnice, no veľký nosný otvor v strede, čiže na mieste, kde zvieratám rástol chobot. Otvor pre chobot si mohli ľudia staroveku ľahko pomýliť s otvorom pre jediné, obrovité oko.

Iný populárny príklad fosílneho pôvodu mýtickej bytosti, gryf, je podľa všetkého nesprávny. Inšpiráciou pre túto mýtickú bytosť s telom leva (alebo býka či iného zvieraťa) a s hlavou dravého vtáka boli podľa Adrienne Mayorovej skameneliny protoceratopsa. Protoceratops bol štvornohý bylinožravý dinosaurus veľký asi ako ovca. Charakterizoval ho výrazný zahnutý zobák a z temena lebky vyrastajúci „krídlovitý“ kostený golier. Podľa folkloristky si jeho skameneliny všimli Skýti ťažiaci zlato v ťanšanských a altajských horách. Keď so Skýtmi v 7. storočí pred n. l. nadviazali kontakt Gréci, podľa Mayorovej sa dozvedeli aj o gryfovi.

Hypotézu nedávno spochybnil paleontológ Mark Witton. „Skutočnosť, že najstaršie vyobrazenia gryfov z Blízkeho východu sú výrazne staršie než akékoľvek vyobrazenia z centrálnej Ázie je jasným argumentom proti spájaniu protoceratopsa s gryfom,“ píše Witton. Výskumník pripomína, že telo gryfov často pripomína telá mačkovitých šeliem, pričom vyobrazenia sú príliš rozmanité nato, aby sme im prisúdili jednu konkrétnu inšpiráciu. „Vysvetlenie, že gryfovia predstavujú jednoduché chiméry rôznych žijúcich zvierat, je oveľa pravdepodobnejšie.“ Anglický paleontológ dodáva, že zobrazenia gryfov sa v Grécku rozšírili v takzvanom orientalizujúcom období, keď starogrécku kultúru výrazne ovplyvnili civilizácie Blízkeho východu, kde sa gryfovia zobrazovali už počas minulých tisícročí.

Literatúra 

  • Mayor, A.: The first Fossil Hunters. Dinosaurs, Mammoths, and Myth in Greek and Roman Times. Princeton – Oxford 2000.
  • Mitáš, V.: K výskytu a symbolike fosílií v dobe bronzovej (S dôrazom na nálezy žraločích zubov). In: J. Bátora et al. (eds.): Anton Točík legenda slovenskej archeológie. Nitra 2018, 93–104.
  • Mitáš, V./Furmánek, V.: Kuriozity a rarity z doby bronzovej: príklady z pohrebísk v Cinobani a Radzovciach. In: M. Šesták (ed.): Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie. Hradište 2017, 16–25.
  • Mitáš, V./Štubňa, J.: Horský krištáľ v archeologických nálezoch z doby popolnicových polí na Slovensku. In: V. Mitáš/O. Ožďáni: Doba popolnicových polí a doba halštatská.  Zborník príspevkov z XV. medzinárodnej konferencie Smolenice 15.–19. október 2018. Nitra 2020, 21–132.
  • Witton, M.: Why Protoceratops almost certainly wasn’t the inspiration for the griffin legend.  April 4 2016. Dostupné na internete:  http://markwitton-com.blogspot.com/2016/04/why-protoceratops-almost-certainly.html.

Obrazová príloha: V. Mitáš, Archeologický ústav SAV v Nitre,  Pixnio

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je autorom popularizačného projektu Ľudia, mýty & dejiny a vedeckým redaktorom portálu Zive.sk.