Prvá britská bojovníčka za práva žien alebo „bláznivá ženská“ – prvé označenie sa Mary Wollstonecraftovej prisudzuje dnes, druhým ju nazývali za jej života. Ako sa žena samoživiteľka v Británii 18. storočia pretĺkala životom bez toho, aby sa vrhla do manželstva z rozumu?

Mary Wollstonecraftová (1759–1797) sa narodila v Spitalfields neďaleko Londýna, ako druhé dieťa zo siedmich, v rodine neúspešného obchodníka Edwarda Wollstonecrafta. Otcovi sa nedarilo rodinu natrvalo zabezpečiť, a tak sa Wollstonecraftovci v snahe vyhnúť sa veriteľom sťahovali z miesta na miesto. Prvorodený syn Ned dostal napriek zlej finančnej situácii rodiny slušné formálne vzdelanie, kým mladšej Mary bolo ako dievčaťu odopreté. Tento nedostatok sa jej podarilo nahradiť tým, že sa nechala viesť inteligentnými ľuďmi vo svojom okolí a venovala sa samoštúdiu.

„Je málo spôsobov, ako si žena môže zarobiť…“

„…a aj tie sú veľmi ponižujúce.“ Tieto slová Wollstonecraftová napísala vo svojej prvej knihe Thoughts on the Education of Daughters. Vedela, o čom hovorí, keďže v tom čase mala za sebou skúsenosti so živením nielen seba, ale aj mladších sestier, ktoré po smrti rodičov potrebovali jej finančnú pomoc.

Najskôr Wollstonecraftová robila spoločníčku staršej vdove – išlo však o prácu nevyhovujúcu jej temperamentu. Druhým miestom, kde už mohla viac využiť svoj vlastný potenciál, bola práca v internátnej škole v Newington Green neďaleko Londýna, ktorú sa jej podarilo založiť s finančnou podporou svojich známych.

Obálka knihy Mary Wollstonecraftovej

Medzi žiakmi tvorili väčšinu dievčatá a práve pri ich vzdelávaní Wollstonecraftová nesúhlasila s mnohými zaužívanými princípmi. Nepáčilo sa jej, že sú dievčatá vedené k prílišnej precitlivenosti a sú z nich tak vychovávané omdlievajúce kvetinky bez vlastného názoru. Vo svojej škole sa nesústreďovala iba na memorovanie ako hlavnú metódu vyučovania. Každé dieťa sa snažila brať ako individuálnu osobnosť a veľkú pozornosť venovala telesnej výchove.

Škola však nemala predpoklady na to, aby sa dlhodobo udržala, a tak sa po necelom školskom roku tento Wollstonecraftovej pokus skončil fiaskom. V tejto situácii ju podržali jej priatelia z Newington Green. Medzi nimi vynikal intelektuálne založený unitariánsky kazateľ Richard Price. Cez neho sa Wollstonecraftová dostala ku kontaktu na londýnskeho vydavateľa Josepha Johnsona, ktorý mal podobné zmýšľanie ako Price. Vďaka spolupráci s Johnsonom vydala svoj prvý spis Thoughts on the Education of Daughters. Hoci zaň niečo zarobila, stále to nestačilo na to, aby našla východisko zo svojej finančnej tiesne po skončení experimentu so školou. Opäť jej pomohol Price, keď ju odporučil na miesto guvernantky u významných šľachticov Kingsboroughovcov. Išlo o lukratívne miesto so zodpovedajúcim platom, pretože rodina patrila k najväčším vlastníkom pôdy v Írsku. Práve vďaka tomuto miestu Wollstonecraftová „pričuchla“ k životu aristokracie, čo neskôr pridalo na autenticite jej kritike života šľachty a prinieslo jej tiež nové pedagogické skúsenosti.

Mladá žena číta knihu od Wollstonecraftovej. Mary mala na ženy veľký vplyv

Ani v tejto práci však nezotrvala dlhodobo. Už v auguste 1787 bola pre nezhody so zamestnávateľkou opäť bez zdroja príjmu. Znovu sa obrátila na londýnskeho vydavateľa Josepha Johnsona, ktorý už zostal jej dvorným vydavateľom počas celej literárnej kariéry.

Johnson Wollstonecraftovej schopnostiam zjavne dôveroval. Nielenže jej vydal ďalšie knihy a zveroval jej preklady literárnych diel z francúzštiny a nemčiny, ale zaangažoval ju aj v novovzniknutom časopise Analytical Review. Išlo o časopis vydávaný Johnsonom a Thomasom Christiem, určený najmä liberálne orientovaným intelektuálom. Do časopisu prispievali mnohé zvučné mená doby – napríklad básnik William Cowper či Henry Fuseli, autor slávneho obrazu Nočná mora. Nebolo tajomstvom, že s maliarom Fuselim mala Wollstonecraftová (na rozdiel od Johnsona) aj iný ako profesionálny vzťah. Fuseli však bol ženatý, a tak išlo skôr o románik bez ďalšej perspektívy.

Víno zo šálok s Talleyrandom

Maliar Henry Fuseli boli milencom Mary

S rokom 1789 sa blýskalo na politickej scéne na rušné časy. Výbuch Francúzskej revolúcie nezostal bez odozvy na druhej strane Lamanšského prielivu. Liberálne orientovaní britskí intelektuáli prijali revolúciu s nadšením a využili každú príležitosť na to, aby ju podporili. V tomto duchu konal aj Richard Price, ktorý zverejnil svoje blahoželanie revolučnému Národnému zhromaždeniu v Paríži a vyvolal tým zúrivú odozvu konzervatívcov. Edmund Burke, dlhoročný člen Dolnej snemovne, si nenechal svoje pobúrenie z Priceovej gratulácie iba pre seba. Pustil sa do písania knihy Úvahy o revolúcii vo Francúzsku, ktorá sa stala manifestom konzervativizmu a odporu proti revolúcii. Po jej vydaní nasledovalo asi päťdesiat priamych knižných reakcií. Najslávnejšou boli Práva človeka od Thomasa Paina.

Prvenstvo, pokiaľ išlo o rýchlosť, však patrilo práve Wollstonecraftovej. Necelý mesiac po Burkových Úvahách vyšla jej A Vindication of the Rights of Men (Obhajoba ľudských práv). Najskôr ju publikovala anonymne, až druhé vydanie s drobnými korektúrami aj podpísala. Jej autorstvo spôsobilo značný rozruch – považovalo sa za opovážlivosť, že žena oponovala takému ostrieľanému politikovi, akým bol Edmund Burke.

Wollstonecraftovej spis sa vyznačoval rovnakou údernosťou ako Burkove Úvahy, no v postojoch sa absolútne rozchádzali. Na rozdiel od Burka Wollstonecraftová kritizovala francúzsku kráľovskú rodinu i vládu a obhajovala právo francúzskeho aj ktoréhokoľvek iného ľudu na odpor voči tyranii. Už tu sa črtali náznaky jej názorov na neférové usporiadanie rodinného života v neprospech manželiek a dcér.

Wollstonecraftová bola ovplyvnená myšlienkami Talleyranda

Impulzom na napísanie samostatnej knihy obhajujúcej práva žien bol text známeho francúzskeho štátnika Talleyranda Rapport sur l´instruction publique, v ktorom obhajoval ženské práva v oblasti vzdelávania. Wollstonecraftovú natoľko nadchol, že Talleyrandovi venovala svoju pripravovanú knihu. A Vindication of the Rights of Woman (Obhajoba práv ženy), vyšla opäť v rekordnom čase – napísala ju za šesť týždňov, v kníhkupectvách sa objavila v januári 1792. Napriek tomu, že bola Wollstonecraftovej druhá Obhajoba  pod paľbou kritiky nielen za prezentované  názory, ale aj drobné syntaktické či gramatické prešľapy, predávala sa výborne.

Obhajobe práv ženy autorka na príkladoch ukazovala, ako patriarchálne usporiadanie spoločnosti spôsobuje nespravodlivosť, uvrhujúc slobodné ženy bez vzdelania do voľby medzi biedou a manželstvom z rozumu. Veľký ohlas vyvolala pasáž, kde Wollstonecraftová nepriamo obhajuje prostitúciu a prirovnáva ju k tomu, čo robia ženy, keď sa bez lásky vydajú za mužov kvôli finančnému zabezpečeniu. Padlé ženy kládla do pozície obetí pokriveného systému. Nechcela, aby mali ženy moc nad mužmi, ale aby mali moc samy nad sebou. „Tento svet nepotrebuje charitu, ale spravodlivosť,“ píše.

Wollstonecraftová sa ďalej snažila vyvrátiť všeobecne prijímané názory o jedinom možnom naplnení života ženy v úlohe matky a požadovala, aby dievčatá dostali rovnaké vzdelanie ako chlapci. Takto vzdelané ženy by nielen dokázali byť lepšími matkami a manželkami, ale uplatnili by sa aj v niektorých mužských povolaniach.

Wollstonecraftová mala vďaka druhej Obhajobe dokonca možnosť osobne sa stretnúť s Talleyrandom. Pozvala ho na návštevu do svojho bytu, kde mu s nenútenosťou jej vlastnou naservírovala víno v šálkach na čaj, pretože poháre na víno nemala.

Hyena v spodničke

S diplomatom Gilbertom Imlayom mala Mary dcéru

Wollstonecraftovej talent neúprosne pomenovať veci pravými menami vyhovoval Josephovi Johnsonovi natoľko, že ju v decembri 1792 poslal na „služobnú cestu“ do Francúzska. Mala z prvej ruky sledovať priebeh revolučných udalostí vo Francúzsku a následne napísať o situácii v krajine pre Analytical Review. Mala tam zostať šesť týždňov, no napokon sa jej pobyt natiahol na viac než dva roky.

V Paríži sa s Johnsonovými odporúčaniami dostala do kruhov blízkych girondistom. Medzi nimi sa zoznámila s americkým spisovateľom Gilbertom Imlayom, ktorý jej učaroval svojimi idealistickými názormi. Ako sa nad girondistami sťahovali čoraz tmavšie mračná, do väzenia či dokonca na popravisko sa dostali mnohí Wollstonecraftovej známi. Ona sama sa zachránila vďaka Imlayovmu americkému pôvodu. Ten ju totiž nahlásil na úradoch ako svoju manželku, hoci sa v skutočnosti nikdy nezosobášili. Nebolo to iba z dvornej povinnosti chrániť svoju milú – Wollstonecraftová totiž v tom čase už porodila Imlayovi dcéru Frances.

Imlay sa nesprával vždy takto gavaliersky. Kvôli svojim obchodom nechával Wollstonecraftovú na dlhé týždne samu s malým dieťaťom a neraz aj bez peňazí, ktoré si musela požičiavať od Imlayových známych. Život v revolučnom Francúzsku bol tak pre Wollstonecraftovú nielen nebezpečný, ale aj depresívny. V kontakte bola iba s Johnsonom, ktorému poslala rukopisy svojej analýzy Francúzskej revolúcie.

Manžel anarchista W. Godwin

Možnosť na návrat do Anglicka sa Wollstonecraftovej naskytla až v apríli 1795. Imlay jej našiel v Londýne byt, no sám žil od nej oddelene s novou milenkou. Sestry s ňou prerušili kontakt a ich vzťahy natrvalo ochladli. Bezútešná situácia, do ktorej sa dostala, viedla k depresii a k dvom neúspešným pokusom o samovraždu. Napriek tomu ešte aj v tomto období, iba s ročnou dcérou a slúžkou, cestovala niekoľko mesiacov po Škandinávii, pričom napísala veľmi pútavé cestopisne ladené dielo.

Po poslednom zúfalom pokuse, keď navrhla Imlayovi život v trojici v spoločnej domácnosti s jeho milenkou, sa Imlay rozhodol uľahčiť situáciu sebe aj Wollstonecraftovej a definitívne odišiel do Francúzska.

Začiatkom roku 1796 sa začal rozvíjať jej vzťah s mužom, ktorého poznala z minulosti. Išlo o Williama Godwina, známeho anarchistu, kritizujúceho najmä inštitúciu manželstva. Všetci boli preto prekvapení, keď sa v marci 1797 s Wollstonecraftovou zosobášili. The Times ironicky informovali: „Pán Godwin, autor pamfletu proti manželstvu, sa oženil so slávnou pani Wollstonecraftovou, autorkou Práv ženy.“ Dôvod sobáša možno považovať za nanajvýš prozaický – Wollstonecraftová čakala s Godwinom svoje druhé dieťa. Zjavne bolo aj pre ženu ako ona príliš „veľkým sústom“, aby pri ďalšom dieťati s druhým mužom zostala bez vydaja.

Hoci sa Godwinovcom v auguste 1797 narodila zdravá dcéra Mary (budúca autorka Frankensteina a manželka P. B. Shelleyho), ich rodinné šťastie netrvalo dlho. Mary Wollstonecraftová sa nedokázala zotaviť z komplikovaného pôrodu a do dvoch týždňov po ňom zomrela na popôrodnú horúčku.

O dramatických zvratoch Wollstonecraftovej života sa dozvedeli ľudia po jej smrti práve z memoárov Williama Godwina. Žiaľ, odhalil tam mnohé nelichotivé fakty, vrhajúce nepekný tieň na jej osobu. Odporcovia zosmiešňovali Wollstonecraftovej dielo a nazývali ju zhýralou, monštruóznou, bláznivou, či dokonca „hyenou v spodničke“. Otázka ženských práv ustúpila na niekoľko desaťročí na okraj záujmu, aby sa neskôr znovu objavila a vrátila Mary Wollstonecraftovej miesto v sieni slávy bojovníčok za ľudské práva.

 

Použitá literatúra

  • Gordon, C.: Romantic Outlaws. London 2015.
  • Gordon, L.: Vindication. London 2005.
  • Tomalin, C.: The Life and Death of Mary Wollstonecraft. London 1992.
  • Wardle, R.: Mary Wollstonecraft, Analytical Reviewer. PMLA 62, 1947, 1000–1009.
  • Wollstonecraft, M.: A Vindication of the Rights of a Woman. Oxford 2008.
  • Wollstonecraft, M.: Thoughts on the Education of Daughters. Cambridge 2014.

Obrazová príloha

O. Schollderer, P.-P. Prud’hon, J. Northcote, H. W. Pickersgill

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone
Mgr. Mária Urbanová

Mgr. Mária Urbanová vyštudovala anglický jazyk a literatúru a históriu na  Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako učiteľka. Dejiny sú jej záľubou a snaží sa o to, aby sa stali záľubou aj pre jej študentov. Najradšej učí aj číta o dejinách 18. a 19. storočia.