Ak sa budete niekedy nachádzať v Ríme, určite sa zastavte na námestí Piazza Navona. Ide o jedno z najkrajších a najnavštevovanejších námestí vo Večnom meste. Možno vám sprievodca alebo miestny obyvatelia porozprávajú jednu zaujímavú historku. Tento príbeh je o rivalite dvoch barokových umelcov – Francesca Borrominiho a Giana Lorenza Berniniho.

 

Francesco Borromini

Barok na rozdiel od predchádzajúcich architektonických štýlov nechcel byť statický, ale zakladal si na pohybe. Charakteristickými črtami baroka je množstvo dekoratívnych prvkov a symetria. Architekt skôr hmotu modeloval, to znamená, že ju chápal takmer ako sochár. Na začiatok barokovej architektúry môžeme zaradiť velikánov, akými boli Michelangelo, Vignola alebo Giacomo della Porta. Ale za najznámejších priekopníkov barokového staviteľstva môžeme označiť Berniniho a Borrominiho. Najvýraznejšiu stopu ich diela môžeme obdivovať v Ríme, ktorý by bez nich nikdy nezískal svoju dnešnú podobu.

Dvaja najvýznamnejší barokoví architekti

Francesco Borromini (1599–1667, pôvodne sa volal Francesco Castelli) pochádzal z obce Bissone pri Lugánskom jazere. V mladosti pôsobil v Miláne, kde sa priúčal kamenárskemu remeslu. Neskôr odišiel do Ríma, aby pracoval pre svojho príbuzného Carla Maderna. Svoju kariéru začínal ako kreslič plánov a kamenár (jeho služby využíval aj Bernini). Postupne sa pustil do práce na vlastných projektoch ako architekt. Jeho kostoly sú typické originalitou, dynamickosťou a zložitosťou. Pri svojich návrhoch využíval skôr geometrické obrazce. Jeho súčasníci považovali jeho diela za výstredné. Môžeme ho označiť za jedného z hlavných formulátorov barokového architektonického štýlu. Pre svoju neústupnú a vzdorovitú povahu sa často dostával do sporov so svojimi patrónmi, ale aj so zadávateľmi stavieb.

Borrominiova najslávnejšia stavba kostol San Carlo alle Quattro Fontane

Neslávne sa preslávil aj svojimi častými záchvatmi zúrivosti. Raz prichytil na stavbe nejakého muža, ako ničí stavebné materiály. Nahnevalo ho to tak, že nechal tohto muža zbiť, a ten, žiaľ, neskôr na následky zranení zomrel.

Giovanni Lorenzo Bernini

Borromini ukončil svoj život dobrovoľne, prenasledovali ho obavy, že nikdy nedokáže vyjadriť duchovné hodnoty, ktoré ho znepokojovali. Samovraždu spáchal nabodnutím na meč. Smrť neprišla hneď, zomrel až o dva dni. Pred smrťou činil pokánie a napísal testament. Na vlastnú žiadosť sa nechal anonymne pochovať do hrobky Madernovcov. Tvrdí sa, že jeho samovražda bola zapríčinená narastajúcou schizofréniou, ktorú je možné pozorovať aj v jeho stavbách. Toto tvrdenie však nie je možné dokázať. Za svojho života sa často cítil nedocenený, ale i tak sa dá jeho kariéra označiť za veľmi úspešnú, napriek posledným rokom, keď upadal do depresií. Do dnešného dňa môžeme obdivovať jeho genialitu, ktorá sa ukrýva v jeho architektonických dielach. Medzi jeho najslávnejšie stavby patrí napríklad kostol San Carlo alle Quattro Fontane. Zaujímavosťou je, že to bolo jeho prvé dielo (interiér kostola), a zároveň aj posledná práca (priečelie kostola). Tento kostol je považovaný za jednu z najdynamickejších a najzložitejších stavieb 17. storočia. Zaujímavá je aj kaplnka Sant’Ivo della Sapienza, postavená na pôdoryse šesťcípej hviezdy. Ďalším kostolom, na ktorého stavbe sa podieľal, je Kostol Sant’Agnese – tu pracoval na jeho priečelí. Neskôr bol z tejto stavby odvolaný a jeho projekt bol zmenený (zjednodušená výzdoba, zvonice boli postavené ďalej), čo neznášal veľmi dobre.

Gian Lorenzo Bernini (1598–1680) sa narodil v Neapole do rodiny sochára. Dá sa povedať, že od malička vyrastal v umeleckom prostredí. Okrem toho, že bol skvelý architekt, venoval sa aj maliarstvu a sochárstvu. Pravdepodobne ho môžeme označiť za najlepšieho sochára 17. storočia. Vytvoril a rozvíjal barokový štýl sochárstva. Jeho vnímanie povrchových textúr pokožky, vlasov a zmysel pre detail znamenali nástup nového obdobia v sochárstve. Vedel dokonale zachytiť výraz v tváre, v čom bol asi neprekonateľný. Dokonalú emóciu sa mu podarilo zobraziť na jednej z jeho najznámejších sôch – Extáza sv. Terézie. Bernini ju znázorňuje v momente, ako ju do srdca zasiahol zlatý, horiaci šíp anjela, ktorý u nej vyvolal extázu.

Berniniho socha Extáza sv. Terézie

Neskôr podnikol aj cestu do Francúzka na pozvanie kráľa Ľudovíta XIV., kde sa mal podieľať na výstavbe nového kráľovského sídla. Z tohto plánu však nič nebolo, pretože urazil svojich francúzskych hostiteľov. Označil talianske umenie a architektúru za vyspelejšie než francúzske. Jediné dielo, ktoré tu vyprodukoval, bola busta kráľa Ľudovíta XIV., ktorá však nastavila štandard pre kráľovské portréty na 100 rokov. Preslávil sa stavbami ako Sant’Andrea al Quirinale, spolupracoval na výstavbe Palazzo Barberini (niektoré časti v tomto paláci vytvoril aj Borromini). Pre Vatikán pracoval na výzdobe interiéru Baziliky sv. Petra a upravil svätopeterské námestie s typickým stĺporadím – Berniniho kolonáda. Prestavbu námestia možno zaradiť medzi najvýznamnejšie urbanistické diela všetkých čias. Jedným z mála neúspechov v jeho živote bola prestavba priečelia Baziliky sv. Petra, ktorou ho poveril pápež. Bernini mal navrhnúť a dostavať dve zvonice, podarilo sa mu postaviť jednu z nich, ale z bezpečnostných dôvodov musela byť odstránená. Zachovali sa nám len kresby tohto projektu. Bernini zomrel vo veku 81 rokov. Za svojho života slúžil niekoľkým pápežom. Po svojej smrti sa považoval za jedného z najväčších umelcov a najvýznamnejších osobností v Európe. Patril medzi posledných univerzálnych géniov v Taliansku. Barokový sloh, ktorý pomohol rozvíjať, patril k poslednému talianskemu slohu s medzinárodným významom.

Keď sa spolupráca zmení na nepriateľstvo

Prvé nezhody medzi Borrominim a Berninim sa objavili pri stavbe baldachýnu v Bazilike Sv. Petra

Bernini a Borromini spoločne pracovali na niekoľkých architektonických dielach. Medzi najvýznamnejší projekt ich spolupráce môžeme označiť baldachýn, ktorý sa nachádza v Bazilike sv. Petra. Bernini bol hlavným architektom všetkých prác. Najdôležitejším spoločným výtvorom na tomto bronzovom baldachýne sú štyri tordované (špirálové) stĺpy. Spolupráca bola výhodná pre obe strany. Borromini ovplyvnil Berniniho tým, akým spôsobom vedel zobrazovať nové architektonické detaily, Borrominiho štýl zase získal pod vplyvom Berniniho novú vitalitu. Neskôr však medzi nimi došlo ku konfliktu, ktorý mohol byť zapríčinený ich rozdielnymi povahami, názormi a postojmi k životu. Bernini bol charizmatický, vtipný a zdržanlivý, s ľahkosťou pracoval s aristokratmi a s tými, ktorí mali moc. Okrem toho bol úspešný maliar, sochár aj architekt. Borromini bol skôr utiahnutý, osamelý a necítil uznanie od spoločnosti. Bol však vzdelaný, jeho bohatá knižnica obsahovala vyše 1000 zväzkov kníh, čo bolo na tú dobu veľmi výnimočné. Viac než 100 kníh tvorila literatúra o architektúre. Záľubu našiel v stoickej filozofii.

Dá sa predpokladať, že prvé nezhody medzi Borrominim a Berninim sa objavili pri stavbe baldachýnu v Bazilike Sv. Petra. Borromoni tu plnil funkciu podriadeného, čo v dôsledku svojej komplikovanej povahy nemusel znášať veľmi dobre. Preto sa rozhodol, že ukončí svoje práce na tomto diele a odíde. Neskôr tvrdil, že ho Bernini prehováral, aby neodišiel a sľúbil mu vysokú odmenu, ak ostane a spolu dokončia rozpracované dielo. Borromini však tvrdil, že sľúbenú odmenu nikdy nevidel.

Prvý verejný konflikt medzi nimi sa odohral v roku 1645, keď zo statických dôvodov nemohli byť dokončené spomínané zvonice na priečelí Baziliky sv. Petra. Borromini efektívne a ničivo skritizoval Berniniho za túto nevydarenú stavbu a označil ho za neschopného. Bernini mu kritiku vrátil počas návštevy Paríža, kde vyhlásil, že Borrominiho stavebný štýl popiera základy dobrej architektúry. Dôvodom bolo to, že architektonické návrhy a proporcie budov sa realizovali podľa ľudského tela. Telo predstavovalo dokonalý model, pretože ho stvoril Boh. Borromini mal vlastný štýl a vychádzal skôr z geometrických tvarov. Ale pri stavbe Oratória sv. Filipa Nériho sa Borromini inšpiroval dizajnom ľudského tela. Oblúkovitá fasáda predstavovala gesto natiahnutých rúk, stredná časť hruď a krídla na obidvoch stranách ruky.

Príbeh o rivalite medzi Borrominim a Berninim

Kostol Sant’Agnese na námestí Piazza Navona, na ktorého stavba sa podieľal Borromini

Existuje viacero historiek o nepriateľstve medzi týmito dvomi architektmi. Jeden z najznámejších nám približuje ich súperenie na známom rímskom námestí. Piazza Navona prešlo rôznymi prestavbami, a to najmä v období baroka. Nájdeme tu diela od Borrominiho, Berniniho, Pietra da Cortona či Rainaldiho. Medzi jednu z dominánt patrí Kostol Sant’Agnese, na ktorého stavbe sa podieľal aj Borromini. Pred kostolom Sant’Agnese sa nachádza jedna z najkrajších fontán – Fontana dei Quatro fiumi (Fontána štyroch riek). Jej autorom nie je nik iný ako Gian Lorenzo Bernini. Fontána zobrazuje štyri sediace postavy, ktoré predstavujú rieky (Dunaj, Níl, Ganga a Rio de la Plata), ktoré majú reprezentovať štyri svetadiely. Dominantou fontány je obelisk. Všetky časti sú vypracované do posledného detailu výnimočnou zručnosťou. Podľa legendy Bernini navrhol Fontánu štyroch riek tak, aby sa svojím stvárnením vysmievala Borrominiho dielu – Kostolu Sant’Agnese. Pri bližšom pohľade na postavy, ktoré zobrazujú rieky, vidíme, že figúra predstavujúcu rieku Níl má cez hlavu prehodený plášť, akoby sa ani nemohla pozrieť na tento kostol. Socha Rio de la Plata má zdvihnuté ruky a ustráchaný výraz, akoby očakávala, že tento barokový kostol môže každú chvíľu spadnúť. Toto všetko malo odkazovať na Borrominiho neschopnosť postaviť kvalitnú stavbu. Borromini ako odplatu umiestnil na priečelie kostola sochu sv. Agnesy. Táto socha sa pozerá ponad fontánu, akoby jej nestála ani za jediný pohľad. Okrem toho ju znázornil s rukou umiestnenou na hrudi. To sa vtedy považovalo za upokojujúce gesto a malo znamenať, že kostol je bezpečný a nespadne.

A nakoľko sa tento jeden príbeh zakladá na pravde? Možno vás sklamem, ale pravdou je, že Fontána štyroch riek bola postavená skôr. Bernini ju dokončil v roku 1651, zatiaľ čo Borromini začal svoje práce na kostole Sant’Agnese až v roku 1653. Čo vieme s istotou, že rivalita medzi Berninim a Borrominim skutočne existovala. Možno aj vďaka súpereniu a motivácii prekonať toho druhého patria ich diela medzi najkrajšie a najobdivovanejšie v Ríme.

Použitá literatúra

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone