Janu Greyovú vyhlásili po smrti anglického kráľa Eduarda VI. novou kráľovnou. Bola rovnako prekvapená ako väčšina jej nových poddaných. No len po deviatich dňoch bol však koniec a vlády sa ujala Mária I.

Jana Greyová (1537–1554) bola najstaršou dcérou Frances Brandonovej, vojvodkyne zo Suffolku a Henryho Greya. Frances bola jedinou dcérou Márie Tudorovej, mladšej sestry Henricha VIII., a Charlesa Brandona, vojvodu zo Suffolku. Vďaka tomuto pôvodu bola v poradí na nástupníctvo na anglickom tróne.

Jana vyrastala v rodinných sídlach, istý čas strávila spolu s Alžbetou Tudorovou v domácnosti Kataríny Parrovej (vdovy po Henrichovi VIII.) a Thomasa Seymoura. Zdá sa, že dievčatá sa príliš nestýkali. Istú dobu sa zvažovala možnosť, že by sa mohla stať manželkou Eduarda VI. z rodu Tudorovcov (1537–1553).

Čítala Platóna

Jana dostala vynikajúce protestantské vzdelanie, učila sa francúzsky, taliansky, latinský, grécky a hebrejský jazyk. Jej učitelia, samí významní humanisti (John Aylmer, Michelangelo Florio), si ju nevedeli vynachváliť. Korešpondovala aj s protestantským reformátorom Henrichom Bullingerom, ktorý vtedy žil v Zürichu. Keď ju navštívil Roger Ascham, našiel ju v komnate čítať Platóna v origináli, kým zvyšok spoločnosti lovil.

Rodičia si želali syna, ktorý by bol zdedil nielen titul vojvodu, ale prípadne aj kráľovskú korunu. Dcéru od narodenia vnímali ako pešiaka na vlastnej šachovnici. Jana sa sťažovala, že jej rodičia na ňu majú vysoké, až perfekcionistické nároky vo všetkom, čo robila. Ak očakávania nesplnila, „tak ostro jej to vyčítali, tak kruto sa vyhrážali, niekedy dokonca trestali štípancami a údermi a inými spôsobmi, ktoré nechcem uvádzať z úcty k nim, že sa cítim ako v pekle“ (Roger Ascham).

Patent Eduarda VI., ktorým menoval Janu ako svoju nástupkyňu.

Súčasníci ju opisovali ako dievča drobnej štíhlej postavy svetlej pleti s pehami, ryšavými vlasmi a iskrivými očami.

Na jar 1553 bola Jana zasnúbená s Guilfordom Dudleym, synom kráľovho protektora, vojvodu z Northumberlandu. Pár sa zosobášil 25. mája 1553, zároveň sa vydala aj Janina sestra Katarína za lorda Herberta. O jej manželstve nevieme veľa, ale spočiatku manželia nežili spolu, zdá sa, že ich vzájomný vzťah bol indiferentný.

Deväťdňová kráľovná

Henrich VIII. sa po rozvode a Katarínou Aragónskou zaoberal problémom následníctva. Jeho dcéra Mária bola vyhlásená za nemanželskú a ako taká nebola spôsobilá zdediť korunu. Po poprave Anny Boleynovej bola aj jeho druhá dcéra, Alžbeta, vyhlásená za nelegitímnu. Hoci sa mu nakoniec narodil syn Eduard (1537–1553), nechal Henrich parlament schváliť zákon o nástupníctve (1544), podľa ktorého mali v prípade Eduardovej bezdetnosti nastúpiť na trón najprv Mária a Alžbeta a ak budú bezdetné, tak potomkovia jeho mladšej sestry Márie (ale nie jeho neter Frances). Deti staršej sestry Margaréty vynechal, pretože nechcel, aby na anglický trón nastúpil škótsky kráľ.

Janin bratanec Eduard VI. nastúpil na trón ako deväťročný.

Janin bratanec Eduard VI. nastúpil na trón ako deväťročný (1547) a nikto neočakával, že zomrie pred 17. narodeninami. Od januára 1553 chorľavel a začal premýšľať o tom, čo nastane po jeho smrti. Keďže obe nevlastné sestry Máriu i Alžbetu vnímal ako nemanželské, nemali podľa neho právo na trón. Vrátil sa k otcovmu zákonu o nástupníctve a navrhol vlastnú postupnosť. Rovnako ako otec vylúčil Frances, jej trom dcéram (Jana, Katarína, Mária) uznal pôvodne len právo preniesť nárok na trón na svojich synov. Keď si uvedomil, že môže zomrieť ešte pred koncom roka, v júni 1553 menoval následníčkou trónu svoju sesternicu Janu (jedným z dôvodov boli aj obavy z katolíckej sestry Márie, Jana bola zarytá protestantka rovnako ako Eduard). Dňa 21. júna podpísala patent celá kráľovská rada, peerovia, biskupi, sudcovia a londýnski konšeli. Hoci o svojich zámeroch informoval kráľovskú radu a pripravoval svoj návrh na uzákonenie v parlamente (mal sa konať na jeseň), Jana ani širší dvor o ničom netušili.

Eduard zomrel 6. júla 1553. Jana sa v tom čase nachádzala v Syon House neďaleko Londýna. Keď ju predstavitelia kráľovskej rady a rodičia informovali, že ona je nová kráľovná (10. 7. 1553), Jana sa začala triasť hrôzou a omdlela. Nikto jej nepomohol. Keď sa prebrala, vyhlásila: „Nemám právo na korunu. Neteší ma to. Mária je právoplatná kráľovná.“ Rodičia, manžel a svokor ju však donútili, aby s prijatím koruny súhlasila. No ako neskôr napísala, v duchu sa s tým nestotožnila. Následne sa presunula do Toweru, aby sa tam pripravila na korunováciu. Pri skúške koruny sa dozvedela, že druhú korunu vyrobia pre jej manžela, ktorý sa tak stane kráľom. Ani s týmto nesúhlasila, no tentoraz ju nikto nedonútil zmeniť názor (nanajvýš bola ochotná Guildforda menovať vojvodom z Clarence).

Mária Tudorová Janu zajala a nakoniec aj nechala popraviť.

Anglickí poddaní nechápali, kde sa vzala ich nová kráľovná. Nikto ju poriadne nepoznal, na dvore sa objavovala zriedka a verejnosť netušila o Eduardovom patente o nástupníctve. Čoskoro sa začali prívrženci princeznej Márie presúvať do Framlinghamu, kam sa Mária uchýlila, než sa vyjasní situácia. Northumberland si bol tohto nebezpečenstva vedomý a vyslal vojakov, aby Máriu zajali a previezli do Toweru, no nepodarilo sa im to. Mária vstúpila do jasajúceho Londýna na čele vlastného vojska (19. 7. 1553). Keď sa Jana od svojho otca dozvedela, že už nie je kráľovná, spýtala sa: „Môžem ísť domov?“ Otec neodpovedal a utiekol. Mária ju dala zajať a premiestniť do domu hlavného žalárnika, kde žila v relatívnom komforte. Z hľadiska novej kráľovnej sa Jana dopustila vlastizrady, hoci ona sama nikdy nechcela vládnuť. Mária jej nechcela ublížiť, vedela, že Jana bola len obeťou okolností, no nemohla ju prepustiť. Nebezpečenstvom bolo, že okolo nej mohli vznikať stále nové protestantské sprisahania. Jana a Guildford boli postavení pred súd (13. 11. 1553) a odsúdení na smrť, no ako napísal jeden dvoran: „Verí sa, že Jana nezomrie.“

Poprava

Poprava Jany.

Mária hneď po nástupe na trón začala s obnovou katolíckej viery, čo mnohým poddaným klalo oči, väčšina už si zvykla na protestantizmus, mnohí už ani nič iné nepoznali. Na dôvažok si vybrala za manžela španielskeho kráľa Filipa II. (najkatolíckejšie Veličenstvo) a všetci sa obávali, že Filip bude zasahovať do anglickej vlády. Začiatkom roku 1554 došlo k povstaniu Thomasa Wyatta v Kente, ktoré Máriu takmer stálo korunu. Jedným z vodcov povstania bol aj Janin otec, ktorý ju okamžite znovu vyhlásil kráľovnou. Hoci o tom Jana nič netušila, bolo jasné, že kým žije, stále ohrozuje Máriinu katolícku vládu. Janinu smrť žiadali Máriini radcovia, aj Filip vyhlásil, že sa s ňou neožení, kým bude Jana nažive. Márii to nebolo po chuti, poslala k Jane westminsterského opáta, aby ju primäl ku konverzii na katolícku vieru. Vtedy šestnásťročná Jana odmietla  so slovami: „Som pripravená zomrieť a som rada, že skončí môj žalostný život.“

Dňa 11. februára 1554 Janu vyšetrila skupina matrón, aby sa uistili, že nie je tehotná (v tom prípade by ju bola Mária ušetrila). Druhý deň si obliekla rovnaké čierne šaty, aké mala na súdnom procese. Odmietla stretnutie s manželom, ale sľúbila, že bude svedkom jeho smrti. Potom prišiel rad na ňu. Na popravisku bola pokojná a vo svojej reči zdôraznila, že jej smrť je správna, je vinná uzurpovaním trónu, no nie je vinná túžbou po tróne. Jej pozostatky boli pochované v Kaplnke sv. Petra z Vinculy v Toweri, rovnako ako telo jej manžela. Janin otec bol sťatý 11 dní po svojej dcére. Po smrti sa Jana stala hrdinkou a martýrkou protestantskej viery, vo svojej Knihe martýrov (Actes and Monuments of these Latter and Perillous Dayes) ju uvádzal aj známy kazateľ John Foxe.

Literatúra

  • Ives, E.: Lady Jane Grey. A Tudor Mystery. Milton Keynes 2011.
  • Weirová, A.: Deti Henricha VIII. Bratislava 2000.

Internetové odkazy

Obrazová príloha: wikipedia.org, P. Delaroche

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.