Pred Veľkou francúzskou revolúciou požívala katolícka cirkev vo Francúzsku výsadné postavenie. Jej vplyv zasahoval do každej sféry všedného života a zvlášť dedinskí farári sa tešili mimoriadnej úcte.

Stredoveké označenie katolíckeho Francúzska znie Prvorodená dcéra svojej cirkvi - Fille Ainée de Son Eglise
Stredoveké označenie katolíckeho Francúzska znie Prvorodená dcéra svojej cirkvi – Fille Ainée de Son Eglise

Katolícka cirkev patrí, či už s tým súhlasíme alebo nie, k jednej z najvýznamnejších organizácií v Európe a vo svete. V priebehu svojho vývoja sa od prenasledovania v časoch starovekého Ríma prepracovala medzi najbohatšie a najvplyvnejšie inštitúcie sveta. Práve vo Francúzsku bola jej pozícia obzvlášť silná a patrilo jej výsadné postavenie. Napokon aj staršie stredoveké označenie katolíckeho Francúzska znie Prvorodená dcéra svojej cirkvi (Fille Ainée de Son Eglise). V roku 1824 zas pri korunovácií Karola X. zaznelo: „Francúzsko … sa zrodilo ako kresťanské, majúc za otca Ježiša Krista a za matku cirkev svätú.“ Preto je zaujímavé, že počas revolúcie sa jej postavenie úplne zmenilo a musela čeliť hrozbe dechristianizácie Francúzov a aj rozkolu vo vlastných radoch. Z tohto pohľadu boli najturbulentnejšie roky 1789 až 1801. Vtedy sa odohralo viacero udalostí, ktoré zmenili postavenie cirkvi v krajine, v Európe a vo svete. Veď idea dnešného sekularizovaného štátu vychádza z ideí francúzskych revolucionárov. Z radov cirkvi vzišli aj viaceré významné tváre revolúcie. Spomenúť môžeme biskupa Talleyranda, ktorý sa neskôr za Napoleona stal ministrom zahraničných vecí, alebo abbého Sieyèsa, ktorý bol jedným z hlavných tvorcov revolučných myšlienok vďaka dielu Čo je tretí stav? V ňom načrtol myšlienky, ktoré inšpirovali aj iných predstaviteľov revolúcie a F. Furet ho dokonca považuje za jej najvýznamnejšieho predstaviteľa.

Slabnúca cirkev

Mních pri modlidbe
Mních pri modlidbe

Od 20. rokov 18. storočia začal vplyv cirkvi v krajine slabnúť. V mestách, hlavne v Paríži, sa objavoval antiklerikalizmus, časť základného školstva prešla pod patronát štátu a vo všeobecnosti sa verejná mienka posúvala k slobode svedomia, rozumu a ľudským právam. Na autoritu cirkvi a dogmy sa začalo pozerať nepriateľsky. Spoločnosť sa laicizovala. Zároveň sa kritizovala aj monarchia a keďže cirkev bola s kráľom spätá veľmi tesne, útok na kráľa a monarchiu bol zároveň útokom na cirkev. Napriek tomu ku koncu 18. storočia všetko nasvedčovalo tomu, že monarchia a cirkev sa ešte pevnejšie prepoja. Obom inštitúciám to malo priniesť zdanlivé výhody. Cirkev v mnohých formách prenikala všade do verejného života a najzreteľnejšie sa to zrkadlilo v obrade pomazania kráľov, ktorý dostal charakter štátneho aktu.

Tesne pred revolúciou žilo vo Francúzsku približne 120 000 kňazov, mníchov a mníšok z celkového počtu 23 miliónov obyvateľov. Tento malý segment spoločnosti však vlastnil 10 % pôdy a jeho ročné príjmy činili približne 220 miliónov libier, čo je v dnešnej mene asi 1,5 miliardy eur. Duchovenstvo malo vlastné súdy (Officialités) a administratívne rozdelenie (tzv. ríšske zastupiteľstvá duchovenstva a diecézne komory). Priame dane klérus neplatil. Jedinou výnimkou bol tzv. dobrovoľný príspevok na štátne výdavky. K tomu ale musíme pripočítať nepriame dane, ako boli napr. clá, ktoré cirkev platila.

Francúzske mníšky v 18. storočí
Francúzske mníšky v 18. storočí

Cirkev teda bola štátom v štáte, ktorý bol odrezaný od reality, uzavretý sám do seba. Táto charakteristika však najlepšie sedí na vyššie duchovenstvo, ktoré bolo už dlhšie v úpadku a viac ako o duchovné záležitosti sa staralo o správu diecéz. Práve jeho bohatstvo a vplyv spôsobovali problémy aj v samotnom kňazskom stave. Nižší klérus, žijúci v chudobe, mal živý záujem na reforme krajiny, za čo ho obyčajní ľudia mali v úcte. Preto aj tzv. Zošity sťažností (spísané pred zasadnutím Generálnych stavov v roku 1789) obsahovali len veľmi málo sťažností na kňazov a ľudia vyslovovali katolicizmu lojalitu. Vyššie duchovenstvo  (po roku 1760 k nemu patrili už len šľachtici) bolo, naopak, veľmi konzervatívne a v jeho rukách sa hromadilo bohatstvo. Dá sa teda povedať, že v predvečer revolúcie bola cirkev, tak ako celá monarchia v kríze. Vyššie duchovenstvo, ktoré malo hlavný vplyv na jej chod, sa však správalo, akoby sa nič nedialo.

Rok revolúcie

Francúzsky historik A. Tocqueville hovorí, že neskorší spor revolúcie a cirkvi nevznikol ako zámer jednej zo strán, ale v dôsledku spoločenského postavenia, ktoré poberala cirkev v „starom režime“. Doslova píše: „Kresťanstvo podnecovalo túto vášnivú nenávisť omnoho viac ako politická inštitúcia než ako náboženské učenie, nie preto, že jeho kňazi chceli riadiť svetské veci, ale preto, že v tomto svete vlastnili pozemky, boli v ňom feudálnymi pánmi, administrátormi a vyberali desiatky; nie preto, že by pre cirkev nemohlo byť v novej spoločnosti, o ktorej založenie sa usilovalo, miesto, ale preto, že zaujímala najvýsadnejšie a najmocnejšie postavenie v starej spoločnosti, ktorú revolúcia chcela premeniť v prach.“ Keďže revolúcia zničila starý režim, bolo iba otázkou času, kedy sa postaví aj proti cirkvi.

Paríž 18. storočia
Paríž 18. storočia

V roku 1789 bola cirkev otrasená, rovnako ako celý režim. Ľudia boli stále spätí hlavne s farármi, ale tí boli poznamenaní odklonom prostredia od náboženstva. Zaujímavý je aj fakt, že namiesto negatívneho pohľadu ľudí na kňazov prevládal negatívny pohľad kňazov na veriacich. V dôsledku tohto farizejstva a povýšenectva čelila cirkev kritike za vyberanie desiatku, hoci bola sama oslobodená od daní. Šírila sa otázka, čo za vybraté peniaze cirkev poskytuje, keď sa o kostoly a vzdelanie starajú chudobní farári, a biskupi s prelátmi poberajú obrovské dôchodky. Šírili sa reči o ich nenáležitom svetskom živote. Navyše veľké množstvo biskupov získalo postavenie iba tým, že sa narodili ako šľachtici a o získaní úradu rozhodovali kontakty na panovnícky dvor.

Tretí stav na svojom chrbte nesie prvý (kňažstvo) a druhý (šľachtu)
Tretí stav na svojom chrbte nesie prvý (kňažstvo) a druhý (šľachtu)

Ľudia ostávali katolíkmi, ale stavali sa proti politickým výsadám kléru a intolerancii. Katolíci mali totiž zaistené výsadné postavenie a protestanti boli viac-menej iba trpení. V niektorých Zošitoch sťažností dokonca kňazi vyjadrovali ľútosť nad rozširovaním práv pre nekatolíkov. Cirkev potrebovala reformy, ale nedokázala ich sama urobiť. Brzdil ich hlavne vyšší klérus, ktorý sa nechcel vzdať svojich privilégií. Tzv. tretí stav (meštianstvo a buržoázia) tento fakt videli lepšie ako biskupi, keďže Zošity sťažností boli plné návrhov na reformu cirkvi. Týkali sa hlavne  jej vnútorného usporiadania, benefitov vyššieho kléru a vzťahu ku kráľovi a pápežovi. Išlo o to, aké privilégiá si má cirkev ponechať a aké majú zaniknúť. Otázka katolicizmu ako štátneho náboženstva a sociálne úlohy cirkvi neboli spochybňované. Ľudia, ktorí boli v dennom kontakte s chudobnými farármi, ani nežiadali zoštátnenie cirkevného majetku, keďže by to najviac postihlo práve týchto kňazov, ktorých si ľud vážil. V otázke zrušenia desiatku sa dokonca ozývali okrem hlasov za aj hlasy proti. Mala sa ale obmedziť moc biskupov a, naopak, zvýšiť právomoci farárov a ich plat.

Kňazi, ktorí vymysleli revolúciu

Keďže sa na voľbách poslancov do Generálnych stavov mohol zúčastniť aj vidiek, dostalo sa medzi poslancov aj 200 farárov, korí boli reformne naladení a tvorili opozíciu voči biskupom. Práve pre vysokú účasť obyčajných kňazov a ich reformné názory hovorí historik N. Ravitch, že to boli práve oni, kto „vymyslel revolúciu“. Ďalší z historikov, E. Burke, však oponuje a tvrdí, že farári sa vďaka vlastnej chudobe pozerali na akékoľvek vlastníctvo majetku nepriateľsky a bolo vraj jasné, že sa neskôr pridajú na stranu revolúcie.

Mnísi a mníšky sa tešia z nových slobôd ktoré nadobudli dekrétom z 16. februára 1790
Mnísi a mníšky sa tešia z nových slobôd ktoré nadobudli dekrétom z 16. februára 1790

Aj samotné volebné zhromaždenia duchovenstva boli búrlivé. Farári počas nich útočili na biskupov v kočiaroch, žiadali zrušenie feudálnych práv a privilégií, právo hlasovať o daniach a kontrolovať ich používanie a rovnako aj zrušenie cenzúry (vyššie duchovenstvo to skôr odmietalo). Ďalším rozporom bola otázka demokratizácie cirkvi. Biskupi a preláti nesúhlasili so slobodou tlače. Cirkevní šľachtici-biskupi stáli dokonca proti svetskej šľachte v otázke zrušenia absolutizmu. Čo mali obe vrstvy duchovenstva spoločné, bola nadšená oslava kráľa za zvolanie stavov a zároveň očakávanie, že sa odstránia všetky neporiadky a neresti kráľovstva. Vlastné chyby však biskupi vidieť nechceli.

Zároveň sa tu však prejavovala aj netolerantnosť, keďže sa spomínala požiadavka zachovania katolicizmu ako náboženstva kráľa, národa a monarchie. Bola to reakcia na vyhlásenie protestantizmu ako tolerovaného náboženstva. Čo sa týka ekonomických otázok, tie skoro úplne chýbali. Asi najrevolučnejším bodom bola požiadavka na zrušenie konkordátu z roku 1516, ktorý bol považovaný za politický akt a práve jeho zrušením by sa otvorila cesta k ďalším reformám. Obyčajní kňazi požadovali aj to, aby boli kňazi volení na zhromaždeniach, čím by sa ich menovanie vymklo z rúk kráľa a pápeža.

Začiatok konca starého poriadku

Deň pre zasadnutím Generálnych stavov sa v Paríži slúžilo slávnostné Te Deum. Všetci poslanci sa zúčastnili a jeden šľachtic dokonca povedal: „Videl som Francúzsko, svoju vlasť, ako nám opretá o náboženstvo hovorí: Potlačte svoje spory…! Slzy mi tiekli z očí. Môj Boh, moja vlasť, moji spoluobčania splynuli s mojou vlastnou bytosťou.“

No už na tejto omši bol jasne viditeľný rozdiel medzi vyšším a nižším duchovenstvom – boli od seba oddelení kapelou. J. Michelet píše, že už v tomto obraze bola badateľná revolúcia. Po začatí rokovaní Generálnych stavov patrilo k duchovenstvu celkovo 247 poslancov, z toho 46 biskupov. Medzi nimi bolo aj niekoľko reformne naladených, spomenúť môžeme Talleyranda alebo de Boisgelina, biskupa z Aix.

Keď sa rokovania zasekli na mŕtvom bode, navrhlo duchovenstvo samé seba ako rozhodcu medzi šľachtou a tretím stavom. Šľachta to však 5. júna 1789 odmietla, čo naštartovalo samotnú revolúciu. Duchovenstvo urobilo ešte jeden pokus – kňazi navštívili predstaviteľov tretieho stavu a snažili sa ich presvedčiť, aby zo svojich požiadaviek zľavili z lásky k blížnemu. Stalo sa však čosi úplne iné. Už 12. mája sa 12 najrevolučnejších kňazov pridalo k buržoázii a 17. júna, po odmietnutí výzvy, to už bolo skoro celé nižšie duchovenstvo. Na Sieyèsovu výzvu vzniklo Národné zhromaždenie. To pomohli vytvoriť kňazi, keďže bez nich by tretí stav jednal sám a nemal by možno takú silu, aby zhromaždenie vytvoril, prípadne by ho nemohol nazvať „národným“, keby v ňom okrem šľachty chýbala aj cirkev.

17. jún 1789 je dňom, keď sa začala revolúcia, deň, keď sa poslanci rozhodli, že budú zasadať dovtedy, kým sa nepristúpi na ich požiadavky. Kňazi a cirkev boli v tomto období aktívni a zohrali dôležitú úlohu, aj keď úplne inú, ako sami chceli. Dejiny sa pohli ďalej a francúzska cirkev sa dostala do polohy, keď sa rozpoltila zvnútra a o jej osude rozhodovali iní.

Použitá literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.