Počiatky Československa sú nerozlučne spojené s výnimočným príbehom československých légií a legionárov, bez ktorých by spoločný štát Čechov a Slovákov len ťažko vznikol.

Légie zároveň zrodili množstvo vynikajúcich vojenských osobností, ktoré sa z najnižších hodností vypracovali až k tým najvyšším a neskôr tvorili elitu armády prvej československej republiky. Zvláštnu výnimku medzi nimi tvorí Josef Šnejdárek, ktorý sa z poručíka v rakúsko-uhorskej armáde prepracoval cez francúzsku Cudzineckú légiu až k najvyššej generálskej hodnosti v československej armáde.

Dnes už meno Josefa Šnejdárka nie je širšej verejnosti veľmi známe, čo je určite škoda. Jeho strhujúce životné osudy by totiž prekonali nejeden dobrodružný román. Čo je ale ešte dôležitejšie, jeho mimoriadne vojenské schopnosti pomohli rozhodujúcim spôsobom stabilizovať nepokojné hranice československého štátu v kritických okamžikoch jeho vzniku.

Neskorší československý armádny generál a zemský veliteľ na Slovensku mal až neuveriteľne pestrý a pohnutý život. Narodil sa 2. apríla 1875 v Napajedlách neďaleko Zlína do rodiny mlynára. Už ako 13-ročný ušiel z domova a pri svojom pláne stať sa pašom v Carihrade sa dostal až do Terstu, odkiaľ ho neskôr, keď telegramom poslal domov správu, že mu došli peniaze, prišiel vyzdvihnúť jeho strýko.

Šnejdárek (označený krížikom) ako žiak kadetskej školy v r. 1892/93.

Neskôr vyštudoval kadetskú školu v Prahe a chvíľu slúžil ako poručík v rakúsko-uhorskej armáde. Keďže sa tam nudil, odskočil si počas dovolenky zabojovať na strane Turkov proti Grékom.

V roku 1899 z rakúsko-uhorskej armády v túžbe po dobrodružstve definitívne odišiel a vstúpil do francúzskej Cudzineckej légie. Ako legionár ich potom v Afrike zažil viac ako dosť, o čom podáva pozoruhodné svedectvo aj jeho veľmi jednoducho, ale neuveriteľne napínavo napísaná kniha spomienok.

V roku 1905 získal francúzske občianstvo. Z francúzskej armády formálne prestúpil do československej až v roku 1927, keď prijal aj čs. štátnu príslušnosť. Počas prvej svetovej vojny bojoval Šnejdárek na západnom fronte a vo Francúzsku sa podieľal aj na organizovaní čs. légií ako styčný dôstojník s francúzskym ministerstvom vojny.

V januári 1919 velil čs. vojsku počas pohraničného konfliktu s Poľskom o Těšínsko a vzápätí zachraňoval situáciu aj na najkritickejšom mieste frontu počas bojov s maďarskou Červenou armádou na strednom Slovensku. Vynaliezavým spôsobom si vtedy poradil s nedostatkom záloh, keď sa malá skupina jeho vojakov na rôznych železničných staniciach presvedčivo vydávala za afrických vojakov, aby u protivníka vzbudil dojem, že mu Francúzi poslali na pomoc niekoľko plukov „Senegalcov“. 

Plukovník Šnejdárek dekoruje vo Zvolene prápor zákopníckeho oddielu.

Pravdepodobne najlepšiemu z čs. poľných veliteľov však kvôli jeho priamej povahe nakoniec nebolo dopriate vrchné velenie armády a v roku 1935 ako 60-ročný odišiel v hodnosti armádneho generála do výslužby.

V nasledujúcom období žil v Bratislave, kde sa ešte ako zemský veliteľ iniciatívne zaslúžil o výstavbu pohraničného opevnenia (niektoré bunkre typu „Šnejdárek“ možno aj dnes vidieť a navštíviť v bratislavskej Petržalke) a ešte predtým aj vôbec prvého pomníku na mieste Štefánikovej tragickej smrti.

Po okupácii ČSR v roku 1939 odišiel do Francúzska a po jeho porážke do marockej Casablancy, kde 13. mája roku 1945 po nevydarenej operácii zomrel. Jeho pozostatky spolu s pozostatkami jeho manželky Catherine de Constantine odtiaľ previezli do rodných Napajedel v roku 1996.

Josef Šnejdárek, armádny generál, zemský vojenský veliteľ, hrdina československého odboja a záchranca Slovenska v dobe maďarského boľševického vpádu.

Josef Šnejdárek dosiahol najvyššiu generálsku hodnosť v československej i francúzskej armáde, získal dve desiatky vysokých vojenských vyznamenaní a radov, ale v bojoch utrpel aj štyridsať zranení. Svoj životné pocity zhrnul na konci vlastnej knihy spomienok takto:

„Najviac: všetko som vykonal, čo mi bolo rozkázané. A ako mi bolo rozkázané. Či už som viedol hliadku dvoch vojakov alebo armádu dvoch divízií.

Nič som neprehral. Vo vojne.

Najväčší životný úspech? Neviem ešte.

Ešte žijem!

Ešte raz by som chcel do Afriky.

Vidieť a cítiť slnko Afriky. Počuť pochod légie.

Dnes večer si ho dám zahrať.

Kávu budem piť z plechového hrnčeka legionára č. 5824. Dal som si hrnček pozlátiť. Najcennejšia pamiatka. Šiel veľakrát Saharou, cez more, späť, opäť na frontu.

Najdrahšia pamiatka. Symbol.

Som dnes ako on: pozlátený a deravý.

Veľa zúfalého sa dnes vo svete deje.

Ja nezúfam.“

Použitá literatúra:

Fidler, J.: Generálové legionáři. Brno 1999.

Šnejdárek, J: Co jsem prožil. Praha 1939. Dostupné online na stránke https://bit.ly/3kU7Utn

Zimák, J. (zost.): Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919.  Bratislava – Trnava 1938.

Internetové odkazy:

a) http://www.snejdarek.cz/

Obrazová príloha: archív autora

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).