Štefan Dubček, otec populárneho Alexandra Dubčeka, sa síce do povedomia ľudí nezapísal tak výrazne ako jeho syn, no život, ktorý prežil bol v mnohých ohľadoch dobrodružnejší, búrlivejší a niekedy aj nebezpečnejší.

Životná púť Štefana Dubčeka smerovala z rodného Uhrovca cez Budapešť a Viedeň až do Ameriky, z ktorej sa po skončení prvej svetovej vojny vrátil už ako otec rodiny do v tom čase novovzniknutej Československej republiky. Zakrátko viedli jeho kroky do Sovietskeho zväzu, v ktorom s rodinou prežil trinásť rokov života. V období druhej svetovej vojny sa zapojil do komunistického odboja, no najtvrdšiu životnú ranu mu život uštedril až v čase okupácie v auguste 1968.

Z Uhrovca do Ameriky

Mladý Štefan Dubček

Štefan Dubček sa narodil 23. augusta 1892 v Uhrovci. Už na prelome 19. a 20. storočia žila táto obec neďaleko Bánoviec nad Bebravou socialistickými myšlienkami. Robotnícke hnutie sa tu začalo rozvíjať v prvom desaťročí 20. storočia. Bolo to obdobie detstva a dospievania Štefana Dubčeka, pričom prostredie a sociálne pomery, v ktorých vyrastal určili jeho ďalšie smerovanie na svetonázorovej križovatke. Ovplyvnený ľavicovými myšlienkami sa ako osemnásťročný vydal do Budapešti, v tom čase centra uhorského robotníckeho hnutia, s ktorým sa mladý Štefan začal postupne zoznamovať. Práve pre angažovanie v tomto hnutí prišiel o zamestnanie a tak bol nútený Budapešť opustiť. Istý čas strávil aj vo Viedni, kde sa ako vyučený stolár venoval výrobe nábytku, no ani tu dlho nepobudol.

Vidinu lepšej budúcnosti totiž videl v Amerike, ktorá už od druhej polovice 19. storočia predstavovala najväčšie centrum európskeho vysťahovalectva. Do „zasľúbenej zeme“ cestoval Štefan Dubček v júli 1912 (teda len pár mesiacov po potopení Titanicu). Z prístavu v New Yorku cestoval do Chicaga, ktoré bolo považované za jeden zo symbolov americkej industriálnej konjunktúry a zároveň predstavovalo aj jedno z centier slovenského vysťahovalectva v rámci Spojených štátov. Hoci spočiatku býval mladý Dubček v slovenskej komunite, neskôr sa presťahoval do komunity írskej, v ktorej sa vedel lepšie a rýchlejšie naučiť anglický jazyk.

Rovnako ako v Budapešti, aj v Chicagu sa mladý Štefan Dubček zapojil do robotníckeho hnutia. Zúčastňoval sa rôznych prednášok a kurzov verejného rečníctva. Okrem toho sa venoval gymnastike v slovenskom robotníckom klube a taktiež amatérskemu divadlu v robotníckom dome v Chicagu. Okrem týchto aktivít bol aj so svojím bratrancom Jánom Dubčekom aktívny v rozhlasovom vysielaní informujúcom krajanov, amerických Slovákov, o aktuálnom dianí v Spojených štátoch. Až do roku 1917 mal Štefan Dubček ideálny život. Okrem zapojenia sa do robotníckeho hnutia mal dobre platenú prácu v továrni na hudobné nástroje a v roku 1916 uvažoval o prijatí štátneho občianstva. Vstup Spojených štátov do prvej svetovej vojny však túto idylku prerušil.

Svadobná fotografia Štefana Dubčeka z roku 1919

Mladý Dubček sa ako presvedčený pacifista a človek, ktorý sa obával stretu na bojiskách so svojimi krajanmi v nepriateľských uniformách, chcel vojenskej službe vyhnúť. Spolu s kamarátom sa rozhodli pre útek do Mexika, kde mali v pláne vojnu prečkať. Oboch však pri prechode hraníc chytili a následne ich postavili pred súd. Hoci Štefan dostal možnosť vyhnúť sa trestu výmenou za zaplatenie pokuty, alebo za službu v armáde, nakoniec sa mladý Dubček rozhodol prijať trest odňatia slobody v dĺžke trvania osemnásť mesiacov. Na slobodu sa dostal až po skončení vojny a pokračoval tak vo svojom zaužívanom živote mladého socialistu. Oproti predošlému obdobiu však nastala zmena, keďže v robotníckom dome sa zoznámil s mladou socialistkou a zároveň s krajankou Pavlínou Kobydovou, ktorá žila v Štátoch len o pár rokov dlhšie než Štefan. Zosobášili sa 5. apríla 1919. Išlo pritom o prvý civilný sobáš v ich kruhoch. Ich starší syn Július sa narodil koncom toho istého roka, no ich druhý potomok prišiel na svet už v slobodnom Československu.

Zakladajúci člen KSČ v Uhrovci

V roku 1921 sa Štefan Dubček aj s manželkou v požehnanom stave a s malým synom Júliusom vrátili do svojej domoviny, z ktorej Štefan takmer pred desiatimi rokmi odišiel. Dôvodom odchodu zo „zasľúbenej zeme“ bola najmä vidina lepšej budúcnosti v novovzniknutom štáte Čechov a Slovákov, ktorú už v Spojených štátoch nevideli. Stali sa tak jednými z tisícok Slovákov, ktorí sa po prvej svetovej vojne vrátili domov – do nového Československa. Rodina Dubčekovcov sa presťahovala do Štefanovho rodného Uhrovca, ktorý však už neprosperoval tak ako na sklonku 19. storočia. Otec Dubček si spočiatku nevedel nájsť zamestnanie, no nádej svitla v auguste 1921, keď spolu s krajanmi, ktorí sa taktiež vrátili zo Spojených štátov, založili Americko-slovenské strojnícke družstvo. V rámci družstva vznikla továreň na výrobu nábytku, ktorej sa stal Štefan majstrom. Družstvo však po roku skrachovalo a nasledujúce obdobie musel otec Dubček živiť rodinu len z úspor.

Rodný dom Alexandra Dubčeka (a Ľudovíta Štúra) v Uhrovci

V tomto čase sa angažoval aj politicky. Už v Spojených štátoch sa totiž z mladého socialistu stal pod vplyvom svojej manželky marxista. Samotná Pavlína mala totiž omnoho radikálnejšie ľavicové zmýšľanie než jej manžel. Po návrate do Československa tak už bol Štefan človekom, ktorý inklinoval nie k socialistom, ale skôr ku komunistom. V praxi sa to ukázalo 25. septembra 1921, keď sa v Uhrovci konala schôdza miestnej bunky Sociálnodemokratickej strany, na ktorej sa malo rozhodnúť o jej ďalšom smerovaní. Predsedajúcim bol práve Štefan Dubček, ktorý bol zároveň kľúčovou osobou pri ďalšom rozhodovaní. Výsledkom schôdze bolo prijatie platformy tretej internacionály, na základe ktorej vznikla miestna organizácia Komunistickej strany Československa. Štefan Dubček bol zvolený za jej predsedu.

Po tomto malom triumfe nastala v Štefanovom živote aj jedna radostná rodinná udalosť. 27. novembra 1921 sa totiž manželom Dubčekovcom narodil ich druhý syn. Pomenovaný bol podľa miestneho evanjelického učiteľa Alexandra Trančíka, ktorý zároveň prepustil Štefanovej rodine dom patriaci evanjelickej farnosti, kde sa pred vyše storočím narodil Ľudovít Štúr. Štefanov mladší syn Alexander Dubček mal tak už od narodenia predpoklad stáť sa významnou osobnosťou slovenských dejín, čo sa o vyše štyridsať rokov ukázalo byť realitou. Napriek tomu, že mal Štefan Dubček šťastnú rodinu a politické postavenie, chýbalo mu zamestnanie, ktorým by rodinu dokázal zabezpečiť. V prvej polovici 20. rokov minulého storočia mu však opäť svitla nádej na lepšiu budúcnosť.

Interhelpo – Dubčekovci v Sovietskom zväze

Rodina Dubčekovcov v roku 1925

Vysťahovalecké družstvo Interhelpo vzniklo v roku 1923 na základe výzvy Komunistickej strany Československa ako jedno z mnohých vysťahovaleckých družstiev v Československu. KSČ vyzývala československý proletariát na vytváranie skupín, ktoré by svojou technickou pomocou prispeli k pozdvihnutiu Sovietskeho zväzu. Ten totiž na začiatku 20. rokov 20. storočia predstavoval krajinu na pokraji zrútenia, pričom vrcholom krízy v tomto období bol hladomor, ktorý postihol milióny obyvateľov Sovietskeho zväzu. Vysťahovalecké družstvo Interhelpo sa formovalo práve medzi rokmi 1923 a 1925, pričom za toto obdobie získavalo členstvo a financie na chod družstva práve od vstupujúcich členov, keďže samotný vstup do družstva bol spoplatnený. Po vybavení všetkých oficialít bol nakoniec v nedeľu 23. marca 1925 vypravený zo Žiliny prvý transport Interhelpa, ktorého súčasťou bola aj rodina Štefana Dubčeka.

Cieľom putovania prvého transportu bolo mesto Pišpek v sovietskom Kirgizsku, ktoré však nepripomínalo to mesto, ktoré bolo členom družstva prezentované na propagačných prednáškach. Išlo skôr o väčšiu dedinu bez vybudovanej infraštruktúry a  bez elektrifikácie. Ubytovanie bolo členom družstva poskytnuté v drevených polorozpadnutých barakoch. Po tomto zážitku dokonca niektoré rodiny z Interhelpa vystúpili a vrátili sa domov. Nie však rodina Štefana Dubčeka. Spolu s ostatnými, ktorí sa rozhodli zotrvať, „postavili Pišpek na nohy“. Postupom času tu vybudovali pílu, tehelňu, garbiareň, textilnú fabriku, zámočnícke dielne, stolárske dielne, pekáreň, elektráreň, ústredné kancelárie a obytné domy. Tie boli postavené v šachovnicovom usporiadaní, pričom išlo o nápad Štefana Dubčeka, ktorý si takéto rozvrhnutie zástavby a číslovanie ulíc priniesol ako skúsenosť zo Spojených štátov. Neskôr v týchto domoch našli domov všetci členovia Interhelpa vrátane rodiny Dubčekovcov.

Začiatky výstavby Socgorodu (sociálneho mesta) v Nižnom Novgorode (Gorkij) v 30. rokoch

Štefan Dubček bol v rámci Interhelpa vedúcim stolárskeho odboru a zriaďovateľom stolárskej dielne. Jeho začiatky pritom neboli ľahké. Spočiatku bola situácia náročná, keďže stolári nedisponovali dostatočným množstvom materiálu a navyše v máji 1926 vypukol v niekoľkých dielňach požiar, ktorý spôsobil škody vo výške niekoľko desiatok tisíc rubľov. Aj v ťažkých chvíľach sa však ľudia dokázali zabaviť. Manželia Dubčekovci boli členmi divadelného súboru, v ktorom vedeli zužitkovať svoje skúsenosti s ochotníckym divadlom nadobudnuté v Chicagu. No ani toto obdobie netrvalo dlho. Do osudov družstva Intehlepo zasiahla koncom 20. rokov kolektivizácia, v ktorej dôsledku dochádzalo k reorganizácii. Nasledujúci vývoj sa však Štefana Dubčeka a jeho rodiny nedotkol.

V roku 1932 bol vyslaný na školenie do Moskvy a v roku 1933 odišiel spolu so svojou rodinou na západ do mesta Gorkij, kde sa zamestnal v novopostavenej továrni na automobily s názvom GAZ (Gorkovskij Avtozavod). 30. roky sa však v Sovietskom zväze niesli v znamení vykonštruovaných politických procesov, ktoré sa nepriamo dotkli aj Štefanovej rodiny. Manželka Pavlína odišla v roku 1935 spolu so starším synom Júliusom napäť do Československa, keďže Július sa dostal do pouličnej bitky, pričom zranil jedného chlapca. Na základe vtedajších sovietskych zákonov mohol byť Štefanov starší syn prísne potrestaný a z tohto dôvodu opustil Sovietsky zväz. Otec Dubček tak ostal sám so svojím mladším synom, ktorého sa politické procesy dotkli tým spôsobom, že videl, ako začali postupne miznúť rodičia jeho spolužiakov, alebo tým, že boli nútení na hodinách vytrhávať z učebníc strany, na ktorých boli v tom čase odsúdení súdruhovia. V dôsledku postupne sa zhoršujúcej politickej situácie sa Štefan Dubček so synom Alexandrom vrátili na jeseň 1938 do vtedy už postupne sa rozpadajúceho Československa.

Štefan Dubček a ilegálna Komunistická strana Slovenska

Štefan Dubček

Po návrate do Československa začal Štefan Dubček hľadať kontakty na Komunistickú stranu, ktorá už postupne začala prechádzať do ilegality a budovať svoje štruktúry. Prvým Dubčekovým kontaktom bol ešte v novembri 1938 Ján Osoha, ktorého poznal z Interhelpa. Príležitosť aktívne pracovať v strane sa mu naskytla až v roku 1940, keď Osoha kontaktoval Dubčeka s tým, že by privítal jeho účasť v budovaní ilegality v rámci strany. Po Dubčekovom súhlase sa zo Štefana stal distribútor ilegálnej tlače, konkrétne časopisu Hlas ľudu. Koncepty periodika putovali z rúk vedenia strany do rúk Štefana Dubčeka, a ten ich následne posunul typografovi, teda človeku, ktorý mal k dispozícií tlačiarenský stroj a samotné výtlačky časopisu vytlačil. Hotové výtlačky sa potom vrátili k Štefanovi, ktorého úlohou bola ich distribúcia po celom území Slovenska.

Vlna zatýkaní po júni 1941 mala za následok rozbitie prvého ilegálneho ústredného vedenia Komunistickej strany Slovenska (I. ÚV KSS). Mnoho členov bolo pozatýkaných, väzby boli spretŕhané a slučka sa začala pomaly uťahovať aj okolo Štefana Dubčeka. Ten však mal šťastie v tom, že v čase jeho domovej prehliadky v Trenčíne sa už ukrýval u svojho známeho. Od augusta 1941 do apríla 1942 musel Štefan Dubček niekoľkokrát zmeniť miesto svojho úkrytu. Aj keď v tomto období nemohol vykonávať ilegálnu činnosť, strane napriek tomu pomohol. Podarilo sa mu totiž odhaliť agenta provokatéra a distribúciou jeho fotografie medzi ostatných funkcionárov zabránil potenciálnym zatknutiam iných členov strany. Dubčekovi sa nakoniec koncom apríla 1942 podarilo dostať do Bratislavy.

Po rôznych obštrukciách sa Dubček začiatkom mája 1942 stretol s Osohom, ktorý z neho urobil jedného z troch členov tretieho ilegálneho ÚV KSS. Štefan Dubček mal ako člen tohto vedenia na starosti technickú organizáciu strany a jeho úlohou bolo i nadväzovanie kontaktov prerušených po zatknutí prvého a druhého ilegálneho ÚV KSS. Postupne však dochádzalo aj k rozbitiu tretieho ÚV KSS. Štefana Dubčeka zatkli 19. júla 1942 v Mlynskej doline len krátko po stretnutí s Jánom Osohom, ktorý bol zadržaný v rovnaký deň. Po zatknutí bol Dubček vypočúvaný na Ústredni Štátnej bezpečnosti, kde si prešiel naozaj tvrdými výsluchmi. Po nich ho previezli do väznice krajského súdu (dnešný Justičný palác), kde zotrval až do súdneho procesu v marci 1944. Po vynesení rozsudku (v Dubčekovom prípade dva roky a štyri mesiace) boli odsúdenci prevezení do väzenia v Nitre, kde zotrvali do februára 1945.

Mauthausen a povojnové obdobie

Štefan Dubček v období po druhej svetovej vojne

V dôsledku postupu Červenej armády z východu na západ boli nitrianski väzni vo februári 1945 prevezení do Bratislavy, kde ich slovenské orgány vydali do rúk Gestapa. To ich potom niekoľkými nákladnými autami transportovalo do koncentračného tábora Mauthausen. Komplikácie však nastali pri mestečku Melk. Konvoj sa totiž stal terčom útoku spojeneckých lietadiel, ktoré síce zranili alebo zabili niekoľkých nemeckých vojakov, no rovnako aj niekoľkých politických väzňov vrátane Jána Osohu. Štefan Dubček unikol smrti len o vlások a v prebiehajúcom zhone sa mu spolu s niekoľkými politickými väzňami podarilo utiecť. Po niekoľkých dňoch na úteku ich však hlad prinútil zaklopať na dvere a požiadať o jedlo. Miestni ich udali a aj oni sa tak dostali do Mauthausenu. Ocitli sa v neľudských podmienkach, ktoré boli omnoho horšie než v Bratislave alebo v Nitre. V Mauthausene však bola vybudovaná tajná komunistická sieť, do ktorej sa zapojili aj slovenskí komunisti a vďaka jej pomoci mnohí prežili oslobodenie tábora 5. mája 1945. Oslobodenia sa dožil aj Štefan Dubček, ktorý sa vrátil domov koncom mája 1945. Mal však podlomené zdravie a vážil necelých 50 kilogramov.

Po skončení druhej svetovej vojny a po návrate z koncentračného táboru Mauthausen sa Štefan Dubček musel zotavovať v Piešťanoch, kde sa po dlhom čase opäť stretol so svojím mladším synom Alexandrom. O smrti staršieho syna Júliusa, ktorý padol v Slovenskom národnom povstaní, sa dozvedel ešte v Mauthausene. Bol však šťastný, že vojnu prežil aspoň jeho mladší syn, pričom o pár mesiacov neskôr, teda v septembri 1945, už stál vedľa neho na jeho svadbe. Práve tu sa znova stretol aj s manželkou Pavlínou, s ktorou sa odcudzili ešte v Sovietskom zväze a počas vojny spolu žili len z existenčných dôvodov. Už v čase svojho ukrývania sa v roku 1941 spoznal s istou vdovou, s ktorou nadviazal bližší vzťah a vrátil sa k nej aj po skončení vojny. Spočiatku žili v Topoľčanoch, kde Štefan pracoval v nábytkárskom podniku a po roku 1948 sa presťahovali do Bratislavy. V hlavnom meste získal Dubček pozíciu vedúceho personálneho oddelenia na Zbore povereníkov, kde pracoval až do odchodu do dôchodku v roku 1952.

Štefan Dubček (úplne v pravo) s Alexandrom Dubčekom (po jeho ľavici) počas osláv SNP v Uhrovci na Jankovom vršku v roku 1964

Zlomovým pre Štefana Dubčeka, rovnako ako pre všetkých obyvateľov Československa bol rok 1968. Štefanov syn Alexander Dubček sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, a tým de facto aj najvyššie postaveným človekom v republike. Tento rok bol pre všetkých Čechov a Slovákov rokom nádejí a očakávaní, no len do okupácie v auguste 1968. Táto udalosť hlboko zasiahla aj Štefana Dubčeka, ktorý sám nevedel, čo sa stane s jeho synom, ktorý bol odvlečený do Moskvy. Neskôr v septembri sa z jeho návratu nepochybne tešil, no to, čo sa udialo otriaslo všetkým, v čo kedy veril a práve to sa pravdepodobne stalo príčinou jeho postupne sa zhoršujúceho zdravotného stavu. Na sklonku života mu musela byť poskytnutá zdravotná starostlivosť v Štátnom sanatóriu v Bratislave, kde 31. mája 1969 vo veku nedožitých sedemdesiatsedem rokov zomrel. Pochovaný je v Uhrovci spolu so svojím synom Júliusom.

Archívne pramene

  • Archív Múzea SNP (Banská Bystrica, Slovenská republika), fond XII.
  • Osobný archív Milana Dubčeka.
  • Slovenský národný archív (Bratislava, Slovenská republika), fond 209-ÚŠB, fond Ilegálny ÚV KSS 1939-45.

Dobová tlač

  • Pravda
  • Slovenský denník

Použitá literatúra

  • Beštová, E./Kvasnicová, O./Šišmiš, M.: Uhrovec. Uhrovec 2007.
  • Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete 2. Martin 1980.
  • Dubček, A.: Nádej zomiera posledná. Bratislava 1993.
  • Hapák, P. a kol.: Prehľad dejín KSČ na Slovensku. Bratislava 1971.
  • Jablonický, J.: Samizdat o odboji 2. Štúdie a články. Bratislava 2006.
  • Londák, M. a kol.: Dubček. Bratislava 2018.
  • Pollák, P.: Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR dejiny československého robotníckeho družstva Interhelpo v sovietskej Kirgízii. Bratislava 1961.
  • Zajacová, V.: Slováci v Mauthausene. Bratislava 1970.

Obrazová príloha: Rodinný archív Milana Dubčeka, wikipedia.org, Dubček, A.: Nádej zomiera posledná. Bratislava 1993

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval bakalársky odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde je v súčasnosti študentom na magisterskom stupni štúdia. Zároveň je členom Preslavy: Spolku študentov histórie Univerzity Komenského. Venuje sa prevažne slovenským dejinám 20. storočia.