Z lesa sa vyrútilo asi 250 poľských jazdcov. S tasenými šabľami sa vrhli na nemeckú pechotu, ktorá sa práve chystala táboriť. Nemci zostali dokonale zaskočení a rýchlo vzali nohy na plecia. Pred úplnou katastrofou ich zachránil až príchod vlastných obrnených vozidiel. Táto krátka epizóda vojenských dejín položila základ pre falošný mýtus fašistickej propagandy, ktorý pretrval dodnes.

Príslušník hulánskeho pluku

Význam jazdectva bol vo vojenských dejinách vnímaný vždy ako na hojdačke. Boli časy, keď jazdci dominovali bojiskám. Potom prišli obdobia, keď muži na koňoch zohrávali na bojových poliach iba vedľajšiu úlohu. Viedli napríklad prieskum alebo prenasledovali protivníka.

S príchodom moderných palných zbraní sa zdal byť osud jazdectva navždy spečatený. Nech boli jazdci akokoľvek rýchli, smrtiacej kadencii guľometov, opakovacích pušiek a delostrelectva sa mohli len sotva rovnať. Potvrdila to aj Veľká vojna. Pokiaľ armády viedli manévrový boj, jazdecké oddiely mali svoj význam. Potom sa však front premenil na spleť zákopov a ostnatého drôtu. Jazdci tak svoju rýchlosť a mobilitu nemali kde uplatniť.

Koniec kavalérie?

Väčšina armád po prvej svetovej vojne na kavalériu zanevrela. Predpokladalo sa, že nasledujúci konflikt bude podobný ako skončená svetová vojna. Na všetku špinavú robotu teda mala vystačiť pechota pri podpore diel, lietadiel a tankov. Kone mali definitívne prejsť do tyla. Mimo bojiska sa mali postarať o prepravu vojenského materiálu a potravín.

Poľska kavaléria v 30. rokoch 20. storočia

Nie všetky krajiny zdieľali túto doktrínu. Štáty ako Poľsko alebo Sovietsky zväz sa rozhodli ponechať si jazdecké útvary. Mali na to dobrý dôvod. Ovládali územia, ktoré neboli pretkané kvalitnou cestnou sieťou. A práve kone mali výbornú schopnosť prejsť prakticky akýmkoľvek terénom. Či už to bol sneh, alebo rozbahnené polia.

Jazdectvo však nemalo byť nasadzované ako kedysi. Žiadne útoky so šabľami v ruke. Jazdci mali kone využívať výhradne na prepravu. Pri strete s protivníkom mali z koní zosadnúť a bojovať ako klasická pechota. Tým by sa bola ideálne skombinovala mobilita jazdectva s všestranným využitím pechoty.

Táto myšlienka nebola vôbec nová. Vychádzala z pôvodného účelu tzv. dragúnov. Tí vznikli v priebehu 16. storočia a v boji fungovali tak, že sa na koňoch presúvali po bojisku. Pred nasadením do boja zosadli z koní a ďalej bojovali ako pechota. Neskôr bola táto idea zavrhnutá, pretože vojaci museli absolvovať jazdecký aj pechotný výcvik, čo bolo príliš nákladné.

S plánom použiť jazdectvo ako mobilnú pechotu vstupovali Poliaci do vojny s Nemeckom a so slovenským štátom. Svoje jazdecké útvary navyše doplnili o ťažké zbrane, aby tak dokázali byť rovnocenným súperom svojmu protivníkovi. Poľské jazdectvo bolo vycvičené na boj s pechotou aj s tankmi. Na stret s obrnencami mali k dispozícii protitankové pušky a protitankové delá.

Poľská jazda v útoku

Plukovník Kazimierz Mastalerz, sa s jazdectvom dostal do tyla nemeckej divízie

K udalosti, ktorá sa stala námetom na vznik mýtu útoku poľského jazdectva na nemecké tanky, došlo v prvý deň druhej svetovej vojny. Pod tlakom Nemcov do Pomoranska ustupovala jedna z poľských armád do vnútrozemia, aby zaujala lepšie obranné postavenia. Jej ústup kryla jazdecká brigáda. Po celý deň 1. septembra 1939 zvádzala boj s nemeckou 20. motorizovanou divíziou pozdĺž rieky Brda.

V neskorých popoludňajších hodinách, keď už sa zdalo, že boje pomaly utíchnu, došlo k niečomu neočakávanému. Plukovník Kazimierz Mastalerz, veliteľ 18. hulánskeho pluku, sa spolu so svojimi dvoma eskadrónami dostal do tyla nemeckej divízie. Na lesnej čistinke neďaleko dediny Krojanty objavili táboriacu nemeckú jednotku.

Poľský plukovník neváhal a dal rozkaz k útoku. Zhruba 250 jazdcov sa rozvinulo do línie a s vytasenými šabľami zaútočili. Nemeckých vojakov nachytali takpovediac so spustenými nohavicami. Neboli pripravení na rázny útok poľskej kavalérie a prepadli panike. Bolo by stačilo ešte niekoľko minút a nemecká jednotka by bola bývala zdecimovaná.

Vtom sa však z lesa vynorilo niekoľko ľahkých obrnených prieskumných vozidiel. Vyzbrojené guľometmi a kanónmi kalibru 20 mm spustili na poľskú kavalériu zúrivú paľbu. Jazdci otočili svoje kone a tentokrát to boli oni, kto narýchlo ustupoval. Skôr než sa dostali z dostrelu protivníka nechali na bojisku vyše 20 spolubojovníkov. Medzi nimi bol aj plukovník Mastalerz.

Útok poľskej kavalérie pri dedine Krojanty sa mal stať jedným z mnohých bojových stretov druhej svetovej vojny ako krátka epizóda, ktorých bolo počas svetového konfliktu neúrekom. Do všetkého sa však zamiešala propaganda.

Keď propaganda zahalí pravdu

Nevedno komu skrsla myšlienka využiť mŕtvych poľských jazdcov na propagandistické účely. Vymyslel to však dokonale. Na ďalší deň po krvavej zrážke pozvali Nemci k dedine Krojanty vojnových reportérov, medzi nimi napríklad Taliana Indra Montanelliho alebo Američana Williama Shirera. Rozpovedali im príhodu, ako poľská kavaléria útočila na nemecké tanky.

Taliansky novinár následne napísal článok o tejto vojnovej epizóde do denníka Corriere della Sera. Tvrdil v ňom, že onú udalosť videl na vlastné oči. K nemu sa potom 13. septembra pridal aj nemecký propagandistický časopis Die Wehrmacht. Podľa neho mali Poliaci podceniť silu nemeckých zbraní a útočiť na obrnencov v domnienke, že ide len o obyčajné vozidlá napodobňujúce tanky.

Nachytať sa nechal aj William Shirer. Mylne o tejto epizóde písal vo svojej knihe Berlínsky denník v roku 1941 aj v monografii Vzostup a pád Tretej ríše o vyše 18 rokov neskôr. Nebol však sám. O udalosti chybne písali aj noviny New York Times alebo časopis Time.

V podobnom duchu informoval vo svojich pamätiach aj nemecký veliteľ Heinz Guderian. „Poľská pomoranská jazdecká brigáda, ignorujúc podstatu našich tankov, na nich zaútočila s mečmi a kopijami, pričom utrpela obrovské straty“ (Guderian 1996).

Po vojne sa na mýte priživil aj Sovietsky zväz. Na príklade „útoku kavalérie na tanky“ sa snažil poukázať na hlúposť poľských predvojnových veliteľov, ktorým nezáležalo na osude svojich vojakov. A nanešťastie tento historický mýtus prežíva dodnes.

Napríklad v roku 2017 spustil vlnu nevôle medzi Poliakmi výrok moderátora Jima Cramera v relácii Mad Money. Ten sa vyjadril na adresu siete obchodov Macy’s, že sú „ako poľská armáda v druhej svetovej vojne. Snažili sa použiť jazdectvo proti tankom a nešlo im to veľmi dobre.“ Moderátor sa neskôr za svoj výrok ospravedlnil.

Jazdectvo porazilo tanky pri Mokrej

Nemecká propaganda svojím ťahom však zatienila ešte jednu dôležitú udalosť. Tiež sa odohrala 1. septembra 1939 a aj aktéri boli rovnakí. Stretli sa v nej nemecké tanky a poľská kavaléria.

Poľské jazdectvo zneužila nepriateľská propaganda

K stretu došlo neďaleko dediny Mokra severozápadne od mesta Częstochowa. Nemecká 4. tanková divízia postupovala do vnútrozemia Poľska, keď narazila na Volyňskú jazdeckú brigádu. Tá bola okrem iného vyzbrojená protitankovými puškami a protitankovými delami kalibru 37 mm. Ako mali nemeckí tankisti v ten deň zistiť, obe zbrane si s obrnencami dokázali hravo poradiť.

Nemecká tanková divízia v ten deň zaútočila dovedna päťkrát. Napriek početnej výhode v mužoch aj v technike sa nedokázala cez húževnatý odpor poľských jazdcov dostať. Nemci pri útokoch nezvládli správne koordinovať postup tankov a pechoty. Preto sa neraz stalo, že sa tanky ocitli osamotené zoči-voči poľským pozíciám.

Okrem protitankových pušiek sa proti nemeckej technike ukázal ako obzvlášť účinný aj poľský obrnený vlak Śmiały, ktorý v kritických situáciách pomáhal odrážať nemecké útoky.

Po zhruba desaťhodinovom boji nechali poľskí jazdci na bojisku zhruba 190 vojakov, ďalších asi 300 ich bolo ranených. Ich protivník však platil omnoho viac. Nemecké straty predstavovali asi 500 mŕtvych vojakov a vyše 100 zničených tankov. Pozície pri dedine Mokra však neboli dlhšie udržateľné, a tak sa nepokorená Volyňská jazdecká brigáda dala na ústup.

Ďalší priebeh udalostí je dobre známy. Poľsko nedokázalo odolávať nemeckej presile a definitívny klinec do rakvy zasadila sovietska invázia 17. septembra 1939. Aj napriek kapitulácii sa však Poliaci nevzdali. V exile, ale aj v domácom odboji bojovali proti Nemecku a jeho spojencom, čím významne prispeli k víťazstvu nad nacizmom.

Použitá literatúra

  • Guderian, H.: Panzer Leader. London 1996.
  • Piekalkiewicz, J.: Druhá světová válka. Praha 2007.
  • Shirer, W.: Vzestup a pád třetí říše. Praha 2006.
  • Shirer, W.: Berlin Diary 1934-1941: The Rise of the Third Reich. London 1997.
  • Williamson, D. G.: Zrazené Polsko: Nacistická a sovětská invaze v roce 1939. Brno 2010.
  • Zaloga, S. J.: Polsko 1939: Zrození bleskové války. 2010 Praha.
  • https://www.businessinsider.com/polish-embassy-tweets-at-cnbc-jim-cramer-2017-5

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.