Keď poľský romantický básnik Juliusz Słowacki navštívil v roku 1836 Egypt, nevynechal ani návštevu bájnej Cheopsovej pyramídy. Fascinovaný starovekými dejinami doslova hltal okolitú atmosféru, keď mu zrazu zrak spočinul na nápise, ktorý ktosi vyryl na stenu tejto stavby. Návštevníci tu bežne zanechávali svoje mená či iné odkazy, ale tento bol iný. Słowacki so zatajeným dychom a snáď i potláčanými slzami hľadel na poľsky písaný text: „Ukážte vekom slávny deň 29. novembra 1830.“ 

Od porážky Novembrového povstania už vtedy uplynulo približne päť rokov, ale v poľskej kolektívnej pamäti boli novembrové udalosti, ako i následná poľsko-ruská vojna stále živé. Politickí, vojenskí i kultúrni predstavitelia žijúci v emigrácii, kde sa ocitli práve po neúspechu povstania, si jeho vypuknutie každoročne pripomínali rôznymi banketmi a stretnutiami. Žialilo sa nad ťažkým osudom, ale zároveň sa hotovalo do boja za obnovu stratenej vlasti. Emocionálnu a symbolickú hodnotu toho, čo sa uskutočnilo vo večerných hodinách 29. novembra 1830 vo Varšave, dosvedčuje fakt, že exilových pripomienkových slávností sa aktívne zúčastňovali aj tí, ktorí celú akciu odsúdili ako nepremyslený akt s fatálnymi dôsledkami.

Vznik Poľského kráľovstva priniesol novú nádej na poľsko-ruské spolunažívanie.

Rýchla strata nádejí

Dejiny Poľského kráľovstva, ktoré povstalo z osobnej iniciatívy ruského cára Alexandra I. na Viedenskom kongrese v roku 1815, charakterizovalo postupné vytriezvenie z eufórie a nádejí na obnovu dávneho poľského štátu. Cár síce daroval Poliakom ústavu, vlastnú armádu aj poľštinu ako oficiálny jazyk, avšak onedlho nato sa to ukázalo, že záujmy poľských politických elít a ruského dvora v skutočnosti nie sú totožné. Začiatok dvadsiatych rokov priniesol pozvoľný, ale definitívny rozkol poľsko-ruského konsenzu. Najprv došlo k zrušeniu mnohých dôležitých výdobytkov ústavy, ako sloboda tlače či možností spolkového života. Väčšina združení však naďalej pokračovala v činnosti v ilegalite. Opozícia proti ruskej vláde nerástla len v tajných spoločnostiach. V poľskom sneme sa postupne vyprofilovala skupina liberálne orientovaných poslancov, ktorí otvorene kritizovali vnútropolitické pomery. Väčšina z nich pochádzala z vojvodstva Kalisz, vďaka čomu sa pre nich vžilo pomenovanie Kaliszanie.

Situácia sa ešte vyostrila po nečakanej smrti Alexandra I. a po korunovácii jeho mladšieho brata Mikuláša I. Zatiaľ čo nového cára v úvode jeho vlády zamestnávala vnútropolitická stabilizácia po tzv. povstaní dekabristov a neskôr v rokoch 1828–1829 rusko-turecká vojna, v Poľskom kráľovstve silneli revolučné nálady. Cárov starší brat Konštantín, ktorý sa vzdal nároku na trón v záujme morganatického manželstva s poľskou šľachtičnou, a v Poľsku pôsobil ako vrchný veliteľ armády a de facto i vicekráľ, sa síce snažil s pomocou tajnej polície a kooperáciou s politickými lídrami udržať poriadok, ale frustrácia prameniaca z nenaplnených romantických snov o obnove slávnej minulosti poľského štátu rástla najmä v radoch mladých dôstojníkov, umelcov či študentov doslova každým dňom.

Veľkoknieža Konštantín považoval poľskú armádu za svoje dieťa.

Súd s predstaviteľmi Vlasteneckej spoločnosti

Jednou z najzásadnejších udalostí, ktorá predchádzala výbuchu povstania, bol súd s členmi tajného spolku Vlastenecká spoločnosť (Towarzystwo Patriotyczne). K odhaleniu jeho hlavných predstaviteľov došlo vďaka vyšetrovaniu dekabristov, s ktorými Poliaci nadviazali bližšie kontakty. Odohrali sa dokonca rokovania o možnosti koordinovaného postupu a vyvolania dvoch revolúcií súčasne. Pred súdom sa napokon ocitlo osem mužov označených za hlavných predstaviteľov spolku. Rozhodnúť o ich osude nemal štandardný súd, ale tzv. Snemový súd (Sąd Sejmowy), tribunál pozostávajúci zo štyridsiatich dvoch senátorov (všetkých, ktorí zasadali v sneme) a vedený predsedom snemu Piotrom Bielińskim.

Proces bol od začiatku v centre pozornosti poľskej spoločnosti. Písali o ňom všetky dostupné noviny a verejnosť dávala jasne najavo svoje sympatie voči obvineným. Senátori sa ocitli medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane čelili mohutnému tlaku verejnej mienky, na druhej zas očakávaniam ruských predstaviteľov. Obžalovaní boli napokon v lete 1828 zbavení obvinenia z vlastizrady a boli odsúdení len za členstvo v tajných spoločnostiach. Argumentácia, ktorou súd obhájil zrušenie obžaloby z vlastizrady, sa odvolávala na závery Viedenského kongresu, podľa ktorého mali Poliaci právo na národné inštitúcie na celom území bývalej Poľsko-litovskej únie.

Ústava Poľského kráľovstva.

Cára rozsudok, prirodzene, rozzúril a vážne zvažoval tvrdý zásah nielen proti pôvodne obvineným, ale aj proti senátorom. Aj v dôsledku vojenskej situácie na Balkáne však napokon rozsudok podpísal a nepodnikol ďalšie bezprostredné kroky. Hoci sa celá udalosť zaobišla bez ruskej intervencie, bolo zrejmé, že lojalita poľských elít, o ktorú sa ruská správa dovtedy opierala, má svoje jasné hranice. 

Radikalizácia spoločnosti

Udalosti z leta 1828 sa stali značným impulzom pre obe strany eskalujúceho sporu. Z Petrohradu prišiel pokyn posilniť činnosť tajnej polície a prísne monitorovať akékoľvek náznaky konšpiračnej činnosti. Na druhej strane, pre mnohých revolučne naladených Poliakov bol rozsudok súdu dôkazom, že politické elity krajiny sú ich spojencami a v prípade radikálneho vystúpenia proti ruskej vláde by iniciatívne prevzali moc v krajine.

Hlavné miesto v konšpiračnej sieti Poľského kráľovstva prevzal v závere dvadsiatych rokov tzv. Wysockého spolok, ktorý vznikol v radoch varšavskej Pechotnej poddôstojníckej školy. Vedúcou postavou bol čerstvý tridsiatnik Piotr Wysocki, horlivý patriot pochádzajúci z chudobného šľachtického rodu, ktorý tu od roku 1828 pôsobil ako inštruktor. Wysockého politické predstavy však boli nesmierne naivné a samotný spolok zas vnútorne nejednotný. Radikálne krídlo žiadalo rázne kroky a vyvolanie revolúcie, sám Wysocki uprednostňoval hľadanie konsenzu s politickými elitami, ktoré sa mali stať lídrami národného boja. Ako však ukázali aj prvé dni po výbuchu povstania v Novembri 1830, politicky činní predstavitelia kráľovstva nemali o spoluprácu s konšpiračnými hnutiami veľký záujem. Dokonca ani Kaliszanie príliš nestáli o spájanie svojho mena s ilegálnymi spolkami. 

Busta Piotra Wysockého v parku Łazienki Królewskie. 

K radikalizácii postojov vnútri Wysockého spolku, ale aj varšavskej spoločnosti en bloc, výrazne prispeli celoeurópske udalosti roka 1830. Vypuknutie Júlovej revolúcie vo Francúzsku a najmä vzbura na juhu Holandského kráľovstva, ktorá vošla do dejín ako Belgická revolúcia. Cár Mikuláš I. bol napriek neochotne spojencov odhodlaný túto revoltu potlačiť a smerom na západ plánoval vyslať poľskú armádu. Tento krok bol však nielen v rozpore s poľskou ústavou, ale obzvlášť sa táto predstava priečila samotným vojakom, ktorí s belgickým bojom za nezávislosť masívne sympatizovali. 

Neveriaci Konštantín

Ak sa od leta 1830 vznášal nad Varšavou mrak konšpirácií, v novembri už hlavné mesto kráľovstva prikrývala hustá hmla revolúcie. Správy o chystanom sprisahaní sa šírili nielen medzi vojakmi, ale čoraz hlasnejšie sa ozývali aj hlasy civilného obyvateľstva. Paradoxne, aj keď bol veľkoknieža Konštantín o situácii dobre informovaný, do poslednej chvíle odmietal veriť, že by sa proti nemu mohla obrátiť jeho armáda. Ako v tejto súvislosti ostrovtipne poznamenal plukovník Józef Paszkowski: „Dobrý Bože, pätnásť rokov opieral svoju vládu o hlásenia špehov a v rozhodujúcom momente im neveril.“ (Zajewski 1998) Treba dodať, že Konštantín neostal voči správam, ktoré k nemu doliehali z každej strany, úplne hluchý. Koniec koncov k istým zatýkaniam došlo už v predchádzajúcich týždňoch. Zároveň sa však nechal uchlácholiť vyjadreniami poľskej generality i kniežaťa Adama Jerzyho Czartoryského, ktorí cárovho brata presvedčili, že odhalené čriepky konšpirácií sú len vyjadrením mladíckej nerozvážnosti a žiadna skutočná revolta sa nechystá. Aj keď neochotne a vynechajúc mnohé detaily, Konštantín napokon o situácii informoval aj cára, ktorý mu v odpovedi udelil voľnú ruku na konanie, aké uzná za vhodné a potrebné. S ústavnými garanciami si nemal príliš lámať hlavu. 

V rovnakom čase sa vo vedení Wysockého spolku viedli horúčkovité debaty o ďalšom postupe. Bolo v podstate len otázkou času, kým by sa Konštantínovi informátori dostali aj k vedúcim postavám a akákoľvek šanca na povstanie by bola stratená. Výrazným hlasom do celej situácie prehovoril populárny univerzitný profesor a opozičný poslanec Joachim Lelewel, neskôr jedna z vedúcich postáv demokratického krídla Veľkej poľskej emigrácie. Lelewel sa 21. novembra stretol s Piotrom Wysockým, Józefom Zaliwským a predstaviteľom civilnej konšpirácie Ksaverym Bronikowským. V súkromnom rozhovore ich povzbudil k činu a podľa všetkého jeho slová výrazne prispeli k rozhodnutiu realizovať plán povstania, ktorý už skôr pripravil Zaliwski.  

Útok na palác Belweder.

Pivovar, ktorý nehorel, ulica, ktorá nepovstala

Svoj podiel na vypuknutí povstania zohrali aj zahraničné správy. Rezonoval najmä pád britskej vlády vojvodu Wellingtona a osobnosť nového premiéra Charlesa Greya, ktorý bol považovaný za polonofila a eventuálneho spojenca. V neposlednom rade 29. novembra, teda v deň, na ktorý bol naplánovaný začiatok revolúcie, hliadkoval v uliciach Varšavy 4. pechotný pluk, ktorého dôstojníci boli súčasťou konšpiračnej siete.

Plán povstania pozostával zo štyroch bodov: útok na palác Belweder a zabitie veľkokniežaťa, odzbrojenie ruskej posádky, zmocnenie sa mestského arzenálu a zverbovanie obyvateľstva, a napokon zabezpečenie muničných skladov i mostov cez Vislu. Realizácia však zlyhala hneď v úvode, keď sa povstalcom nepodarilo vznietiť pivovar, ktorého požiar mal byť signálom pre zainteresované jednotky v celej Varšave. Predstava koordinovaného postupu na troch naplánovaných úsekoch sa rozplynula. Skupina civilov, ktorí mali zaútočiť na Belweder a zabiť Konštantína, však nezaváhala a vzala palác útokom. Je bezpochyby zaujímavé, že vojaci sa tohto aktu nechceli zúčastniť (hoci niekoľkí sa tu predsa našli), keďže išlo oficiálne o ich vrchného veliteľa. Obdobne ako pri pivovare ani tu povstalci nedosiahli pôvodný cieľ. Konštantín sa totiž dokázal ukryť a povstalci museli následne ustúpiť pred ruskými vojakmi.  

Boje povstalcov proti ruským kyrysníkom na ikonickom moste v parku Łazienki Królewskie. V pozadí jazdecká socha Jána III. Sobieského. 

O nič lepšie sa nevodilo ani Wysockému, ktorý viedol skupinku kadetov s cieľom zburcovať obyvateľov Varšavy. S plebsom sa síce nerátalo ako s reálnou silou, ale zapojenie obyvateľstva malo mať symbolický význam a podporiť morálku vojakov. Ako však spomínal jeden z hlavných aktérov Seweryn Goszczyński, heroické predstavy povstalcov rýchlo narazili na tvrdú realitu: „Vkročili sme na ulicu Nowy Świat, čo bola časť mesta, kde bývali najmä vysokí dôstojníci a úradníci. Akoby sme sa však vstúpili do pustatiny, do hrobu. Žiaden pohyb, žiaden život, domy zamknuté, okna rovnako…Smútok, sklamanie a napokon hnev prepukol v našej jednotke…Prichádzame na Krakowskie Przedmieście. Obrazy a atmosféra navlas rovnaké. Akoby na všetkých dopadlo kúzlo snov a my, jediní žijúci, stojíme tu sami na cintoríne.“ (Żaliński 1982)

Kto nie je s nami, je proti nám

Jednou z najtragikomickejších epizód noci bolo hľadanie vojenského lídra. Ešte na ulici Nowy Świat natrafili povstalci na váženého generála Stanisława Potockého, ktorý však na ich  výzvy reagoval len lakonickým: „Upokojte sa, deti,“ a ďalej pokračoval smerom k Belwederu, kde pomáhal zorganizovať jednotky, ktoré zostali lojálne Konštantínovi. Generáli Trembicki, Hauke a plukovník Meciszewski za svoje odmietnutie zaplatili životom. Smrť si neskôr v noci napokon našla aj Potockého, márne sa snažiaceho upokojiť povstalcov. Zastaviť povstanie v  zárodku sa pokúšal aj neskorší vrchný veliteľ poľských vojsk generál Jan Skrzynecki. 

Úspešný útok na mestský arzenál, ktorý zabezpečil povstalcom zbrane, aj oporný bod ich postavenia.

Nie všetky ulice mesta privítali povstalcov tak pochmúrne, ako sa to prihodilo Wysockému. Jednej časti povstalcov, sprevádzanej davom ľudí, sa podarilo zmocniť mestského arzenálu, vďaka čomu získali revolucionári nielen zbrane, ale aj oporný bod svojho postavenia. Do diania sa postupne zapájali aj spriaznené jednotky zo severu Varšavy, ktoré márne čakali na plánovaný požiar a informácie o dianí sa k nim preto dostali so značným oneskorením. Okolo desiatej večer bola situácia stále nejasná. Počet povstalcov rástol a postupne obsadzovali jednotlivé časti mesta. Na druhej strane, ani jeden ruský pluk nebol dosiaľ odzbrojený, a hlavne, nikto z vojenskej a politickej elity kráľovstva sa k povstaniu neprihlásil. Veľkoknieža Konštantín, obklopený vernými jednotkami, vyčkával na ulici Aleje Jerozolimskie, ale na výzvy poľských dôstojníkov, aby využil ruské jednotky k potlačeniu revolty neustále opakoval: „Poliaci to začali, nech to Poliaci aj ukončia.“ (Bortnowski 1990)

Niet cesty späť

Nasledujúce ráno mali povstalci pod kontrolou takmer celú Varšavu. Konštantín s armádou ustúpil k miestu Pole Mokotowskie a vyčkával na príchod ďalších ruských jednotiek. Napriek ovládnutiu mesta povstanie stále nemalo regulárneho lídra. Lelewel strávil noc pri umierajúcom otcovi a keď okolo jedenástej večer ktosi navrhol, aby sa povstalci vydali na radnicu a tam vyhlásili vládu, zasiahol Piotr Wysocki s jasným stanoviskom, že vlády sa musia ujať známi a politicky schopní ľudia. 

Vojenským a politickým lídrom prvej fázy povstania sa stal napokon generál Józef Chłopicki.

Paradoxná a zároveň vyhrotená situácia napokon donútila konať jestvujúci politický establishment. Z iniciatívy ministra financií Druckého-Lubeckého sa ešte v noci zišla Správna rada, vládny orgán kráľovstva, do ktorého boli prizvaní jedinci považovaní za umiernených patriotov, medzi nimi aj knieža Adam Jerzy Czartoryski, asi najvýraznejšia postava nasledujúcich desaťročí poľských dejín. Pod tlakom opozície i radikálnejšej časti poslancov boli do Správnej rady následne kooptovaní aj Lelewel a liberálny šľachtic Władysław Ostrowski. Na čelo armády bol postavený generál Józef Chłopicki, muž, ktorý si svojou minulosťou v napoleonskom vojsku aj otvorenými konfliktami s Konštantínom získal verejnú mienku a zároveň navrhovaným opatrným postupom aj dôveru armádnych a politických špičiek. V hektickom vývoji nasledujúcich dní využil Chłopicki svoju pozíciu a 5. decembra sa vyhlásil za diktátora, čím na seba prevzal exekutívnu rolu vlády. Z tejto pozície sa následne usiloval za každú cenu vyhnúť poľsko-ruskej vojne, ale vnútropolitická i spoločenská radikalizácia v Poľsku, ako aj tvrdý postoj cára nevyhnutne viedli k ozbrojenému konfliktu. Po 29. novembri už nebolo inej cesty, než mašírovania proti mobilizujúcim sa ruským vojskám. Vojna uvrhla väčšinu poľských politických, vojenských i kultúrnych predstaviteľov do dlhého exilu, trvajúceho desaťročia, a tým, ktorí zostali, vzala nádej aj na posledné náznaky života v nezávislom poľskom štáte. 

A ako sa dostal onen nápis až na Cheopsovu pyramídu? Bezpochyby ho tam vyryl niektorý z poľských emigrantov, ktorí v priebehu tridsiatych rokov navštívili Egypt. Autorstvo zvykne byť pripisované dvom mužom – Henrykowi Dembińskému alebo Ludwikovi Bystrzonowskému. Zrejme sa však už nedozvieme, ktorý z tejto dvojice (a či vôbec jeden z nich) bol skutočne autorom „egyptskej“ rytiny.   

Použitá literatúra

Bortnowski, W.: Noc Listopadowa. In: W. Zajewski (red.): Powstanie Listopadowe: 1830–1831. Dzieje wewnętrzne, militaria, Europa wobec powstania. Warszawa 1990.

Domański, T.: Epoka Powstania Listopadowego. Lublin 2000.

Dutkiewicz, J.: Wybór źródeł do powstania listopadowego. Wrocław 1957.

Řezník, M.: Za naši a vaši svobodu. Století polských povstaní (1794–1864). Praha 2006.

Skowronek, J.: Młodzieź Polska i jej organizacje w ruchu narodowym 1795-1864. Warszawa 1994.

Zajewski, W.: Powstanie Listopadowe 1830-1831. In: S. Kieniewicz (red.): Trzy Powstania Narodowe: Kościuszkowskie – Listopadowe – Styczniowe. Warszawa 2000.

Zajewski, W.: Powstanie Listopadowe 1830–1831. Warszawa 1998.

Żaliński, H.: Stracone szanse. Wielka Emigracja o powstaniu listopadowym. Warszawa 1982.

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.