Bol teplý júnový večer roku 1812 a polmiliónová Grande Armée táborila na brehoch rieky Neman. Na druhý deň ráno mali vojaci pod vlajkou francúzskeho cisára podniknúť prvý výpad na rozľahlé ruské územie. Napoleon sťa hrdý otec ešte vykonával poslednú slávnostnú inšpekciu. Ako Caesar pred mnohými storočiami, aj on sa rozhodol prekročiť rubikon. No zatiaľ čo antický vojvodca smeroval za triumfom, Napoleona čakala v Rusku katastrofa. Jej počiatok však nesiaha až kamsi k opustenej a podpálenej Moskve. Francúzska armáda stretla svojho najväčšieho nepriateľa už pár dní po prekročení rieky Neman.

 

Sebavedomie francúzskeho cisára a presvedčenie o vlastnom triumfe sa možno z dnešného pohľadu javí ako bláznovstvo, ale v dobovom kontexte o ňom pochyboval málokto. Skúsenosti z rokov 1805 a 1807 zreteľne dokazovali, že ruská armáda sa v otvorenom boji Napoleonovi nevyrovná a jej šance na úspech nie sú práve vysoké. Minimálne vrchný ruský veliteľ Michail Kutuzov však tušil, že obsadiť rozsiahle ruské pláne je čosi celkom iné, než taktickým géniom okabátiť súpera pri Slavkove, či rozhodujúcim útokom rozdrviť pri Friedlande. Ani ruský vojvodca však nemohol tušiť, akú pomocnú ruku mu podajú blchy a vši.

Blchy, vši a iná háveď

Zásobovať takmer polmiliónovú armádu naprieč obrovským ruským územím bola logisticky aj materiálne len ťažko splniteľná úloha. Už od úvodu ťaženia bolo preto zrejmé, že postupujúci vojaci budú do veľkej miery závislí na zásobách, ktoré dokážu skonfiškovať miestnemu obyvateľstvu. Nešlo o nič výnimočné, mašírujúce vojsko vždy využíva miestne zdroje, ale v tomto prípade to malo mať pre Napoleonovu armádu fatálne dôsledky.

Životná úroveň a najmä hygienické podmienky, v akých prebývali miestni obyvatelia, bola totiž doslova časovanou bombou. Podľa spomienok francúzskych vojakov boli v podstate všetci sedliaci zamorení blchami, všami, švábmi a ďalšou háveďou. O kvalite zdrojov pitnej vody bolo radno radšej pomlčať. Už aj tak zlú situáciu ešte zvýraznila tzv. taktika spálenej zeme, keď ustupujúci ruskí vojaci vypaľovali dediny, ktoré už predtým opustili utekajúci obyvatelia. Francúzom tak neostávalo nič iné, než táboriť v zhorených troskách alebo rovno pod holým nebom. Blchy a vši tak mali pred sebou ideálnu korisť. Vojak Jakob Walter spomínal, že keď si jeho veliaci major zložil nákrčník, odhalil kožu hrozivo posiatu otvorenými čerstvými ranami. Aj seržant Adrien Bourgogne zažil s háveďou nepríjemnú osobnú skúsenosť. V jednu noc ho po necelej hodine spánku zobudil neustávajúci intenzívny pocit svrbenia. Keď sa lepšie porozhliadol, zistil, že má celé telo posiate hmyzom. Okamžite sa vyzliekol a všetko svoje šatstvo zahodil do ohňa. Podľa jeho vlastných slov sa z plameňov následne ozýval zvuk pripomínajúci praskanie dreva. Akurát, že to praskali parazity v jeho odeve.

Štyri dni po prekročení Nemanu vstúpila francúzska armáda do Vilniusu a hoci sa jej Rusi dosiaľ nepostavili na výraznejší odpor, v jej radoch sa rozvinul ťaživý nepokoj. Niektorí vojaci začali náhle pociťovať zlovestné príznaky ochorenia. K vysokej teplote sprevádzanej ukrutnou bolesťou hlavy či kašľom sa po pár dňoch pridali ružové vyrážky postupne sa šíriace z hrude smerom na končatiny. Kto vie, či si v danej chvíli Napoleon spomenul na tragickú skúsenosť s morovou nákazou počas ťaženia v Egypte. Tento raz však nebol neviditeľným katom jeho armády mor, ale týfus.

Vojenská choroba

Termínom týfus sa zvykne všeobecne označovať dvojica odlišných ochorení: brušný týfus a škvrnitý týfus. Prvotné príznaky sú pri oboch podobné – teplota, bolesť hlavy, neskôr vyrážka. No kým pôvodcom brušného týfusu je baktéria Salmonella typhi a prenášačom je výhradne človek, nákazu škvrnitým týfusom má na svedomí Rickettsia prowazekii a jej primárnym šíriteľom sú blchy, vši, a roztoče (nakaziť sa možno aj z krvi chorého). Zaujímavosťou je, že na rozdiel od väčšiny infekčných ochorení prenášaných hmyzom sa škvrnitý týfus nešíri priamo uhryznutím, ale skrze výkaly, ktoré si človek pri škrabaní svrbiacich rán zanesie z pokožky do tela.

V priebehu dejín sprevádzali epidémie škvrnitého týfusu takmer každý masívnejší vojenský konflikt (napríklad tridsaťročnú vojnu či anglickú občiansku vojnu), a rovnako prepukali aj ako následok prírodných katastrof či vo väzenskom prostredí, kde panoval mizerný hygienický štandard. Biológ a imunológ Hans Zinsser, ktorý baktériu Rickettsia prowazekii izoloval a pomáhal tiež pri vyvinutí vakcíny, vyhlásil, že žiaden vojenský tábor, ani žiadne obliehané mesto nemá šancu uniknúť tejto nákaze. Dokonca sa pre dané ochorenie vžilo ľudové pomenovanie vojenská horúčka.

Vďaka dostupnosti účinných antibiotík je dnes smrtnosť pri škvrnitom týfuse pod hranicou 10 %, niektoré zdroje dokonca uvádzajú 100 % úspešnosť vyliečenia. Pri neliečenom priebehu ochorenia je šanca na prežitie omnoho nepriaznivejšia, v závislosti od ďalších okolností je to 10 až 60 %. V prípade epidemického rozšírenia sa však smrtnosť môže vyšplhať až takmer k 100 % hranici. Takto vysoká fatalita bola obzvlášť reálna v podmienkach vojenského ťaženia na začiatku druhej dekády 19. storočia.

Skutočnosť, že v radoch Grande Armée naozaj zúril škvrnitý týfus, dokazujú nielen početné svedectvá dokladajúce prítomnosť rizikových druhov hmyzu a následné prepuknutie nákazy, ale tiež poznatky, ktoré priniesla moderná veda. DNA analýza pozostatkov francúzskych vojakov, nájdených v litovskom Vilniuse, totiž preukázala v tele obetí prítomnosť dvojice baktérií: Rickettsia prowazekii a Bartonella quintana. Okrem patogénu škvrnitého týfusu tak mali títo jedinci v organizme ešte ďalšiu smrtiacu baktériu prenášanú všami. Bartonella quintana odhalila svoj zabíjačský inštinkt najmä za prvej svetovej vojny, keď si tzv. zákopová horúčka, ktorej je pôvodcom, vyžiadala takmer jeden milión obetí na oboch stranách frontovej línie.

Straty nespôsobené guľkami

Ak pri sýrskej kampani rátal Napoleon straty spôsobené morom v stovkách či maximálne v niekoľkých tisícoch, škvrnitý týfus dokázal už za prvý mesiac ruského ťaženia okresať jeho armádu o 80 000 bojaschopných mužov.

Prepuknutie epidémie však nezastavilo rázny postup Grande Armée, ktorej ustupujúci ruskí vojaci dosiaľ nijako výraznejšie nevzdorovali. V úvode septembra konečne došlo k skríženiu zbraní, ktoré Napoleon tak očakával a aj za cenu obrovských strát dokázal v bitke pri Borodine poraziť Kutuzovovu armádu. O týždeň neskôr 14. septembra 1812 cisár víťazoslávne vstúpil do Moskvy. Ako sa však ukázalo, kedysi hlavné mesto Ruského impéria bolo nielen opustené, ale doslova vyrabované. Francúzi tam nenašli žiadnu korisť, žiadne zásoby, a najmä nemali žiadnu šancu prečkať prichádzajúcu zimu v mestskom pohodlí. S dávkou nadhľadu sa dá povedať, že jediné, čo v prázdnych uliciach našli, bol naďalej besniaci týfus. Historici odhadujú, že v danej chvíli dosahovali straty spôsobené ochorením takmer 130 000 obetí.

Ani spustnutá Moskva, ktorej skazu dokonali požiare nasledujúcich dní, však neprinútila cára Alexandra I. k mierovým rokovaniam. Napoleon sa kruto prepočítal. V priebehu troch mesiacov stratil obrovské množstvo mužov len preto, aby dobyl mesto, na ktorom v skutočnosti nezáležalo. Pritom najhoršia časť ťaženia, to, čo malo vojsť do dejín ako apokalypsa bájnej Napoleonovej armády, Francúzov ešte len čakalo.

 

Katastrofa je dokonaná

Vo chvíli, keď bolo zrejmé, že k mierovým rokovaniam nedôjde a Moskva neposkytuje možnosť prečkať zimu, vydala sa v polovici októbra 1812 hladná, unavená a chorá armáda späť na západ. Už prvotný ústup na Smolensk naznačil, že každý, kto prežije, bude môcť hovoriť o zázraku. Neustále výpady kozákov, ba aj posmelených sedliakov, stále rastúci počet nakazených škvrnitým týfusom a od úvodu novembra neustále prítomná snehová nádielka komplikovali každý krok úbohého vojska. Podľa spomienok kapitána Franza Roedera mal už na začiatku ústupu jeho prápor len 58 bojaschopných mužov, ostatných 92 bolo chorých, mŕtvych či nezvestných. Pozostatok jednotky zápasil s neustálym hladom, nepríjemnou zimou a všami, ktoré na kapitánovej košeli prebývali takmer desať dní, než sa mu ich konečne podarilo striasť. Neprekvapí, že aj sám Roeder sa neskôr nakazil týfusom a dyzentériou. Mal však obrovské šťastie a v kozáckom zajatí sa dokázal zo smrtiacej choroby vystrábiť, vďaka čomu mohol svoje skúsenosti neskôr zaznamenať v písomnej podobe.

Vyčerpané francúzske jednotky dosiahli Smolensk 9. novembra, ale v danej situácii bolo jasné, že zotrvať v meste by znamenalo vystaviť sa riziku ruského obkľúčenia. Už pár dní nato preto Napoleon nariadil ďalší presun smerom na západ. Ruská armáda, ktorá ani zďaleka netrpela rovnakými ťažkosťami, ako sa mylne domnieval Napoleon, však postupovala oveľa rýchlejšie a v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov vydobyla dva najväčšie triumfy roku 1812. Najprv v bitke pri Krásnom a následne pri rieke Berezina, ktorej meno je odvtedy vo francúzštine synonymom katastrofy.

Než dorazili zvyšky ustupujúcej armády k Vilniusu, straty narástli o ďalších takmer 20 000 mužov, ktorí umierali nielen na zranenia z boja, zimu a hlad, ale tiež na neustále zúriaci týfus. Práve dnešné hlavné mesto Litvy sa stalo smutným svedkom jednej z posledných rán, ktorú ničivé ochorenie zasadilo francúzskej armáde. Britský generál Robert Wilson, ktorý bol pridelený ako vyslanec k ruskej armáde, ostal pri vstupe do Vilniusu zhrozený. Bezvládne telá nakazených ležali jedno cez druhé, topiac sa vo vlastných výkaloch. Wilson spomína, že v Nemocnici sv. Bazila bolo takmer 7 500 chorých, ktorí zapĺňali každú chodbu, nahádzaní na kope ako nejaké zvieratá. Okna bol rozbité a kde-tu trčala končatina odsunutá len preto, aby ešte živému ležiacemu pod ňou umožnila nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Horúčka, delírium a hlad boli všadeprítomné. Vyskytli sa dokonca prípady kanibalizmu na mŕtvych telách druhov v zbrani. Podľa hrubých odhadov sa vo Vilniuse v decembri 1812 nachádzalo približne 25 000 nakazených, o pol roka neskôr bolo 22 000 z nich mŕtvych.

Sprievodný jav najväčším zabijakom

Bilancia ruskej kampane bola hrozivá. Z Grande Armée ostala len veta. Na rozľahlých ruských pláňach zanechal Napoleon takmer 400 000 mŕtvych. Najodvážnejšie odhady pritom hovoria, že vyše polovica obetí neumrela v dôsledku vojenského stretu, ale zabila ich choroba, v drvivej väčšine škvrnitý týfus. K počtu padlých je nutné ešte prirátať aj desaťtisíce zajatých, pričom majorita zajatcov následnú internáciu neprežila.

Parazity a nimi prenášané choroby si, pochopiteľne, nevyžiadali daň len v radoch Napoleonovej armády. Dyzentéria, podvýživa a najmä týfus výrazne postihovali aj ruských vojakov. Pri absencii presných štatistík je podobne ako v prípade Francúzov možný len hrubý odhad obetí, podľa ktorého podľahlo chorobe a zraneniam vedúcim k zdravotným komplikáciám približne 100 000 ruských vojakov. Epidémia týfusu sťa sprievodný proces vojenského konfliktu sa tak v počte obetí stala dokonca hlavným zabijakom. Nehovoriac o nespočetnom množstve poľských, litovských a ruských poddaných, ktorých týfus kántril pravidelne, ale v roku 1812 o to väčšmi.

Aj spomínaný vojak Jakob Walter sa napokon nevyhol nákaze, hoci sa tak udialo až v meste Toruń, ktoré bolo v tom období súčasťou Varšavského kniežatstva. Práve jeho príklad ilustruje nebezpečenstvo, ktoré so sebou do strednej Európy priniesli ustupujúce zvyšky infikovanej armády. Walter mal šťastie a hoci podľa vlastných slov nikto navôkol neveril, že sa zotaví, stalo sa. Po zlepšení stavu bol ešte preventívne umiestnený do karantény na mestskej radnici a po definitívnom vyliečení prepustený domov.

Generál zima, maršal týfus a cisár Napoleon

Niet pochýb o tom, že epidémia týfusu výrazne prispela k pádu Napoleonovej hegemónie na starom kontinente. Skúsená, bojom ošľahaná armáda, o ktorú roky opieral svoju autoritu, bola zničená a výrazný podiel viny na tom niesla baktéria Rickettsia prowazekii.

Napriek porážke Napoleon neprestával byť cisárom a zreteľne si uvedomoval nutnosť relevantne odôvodniť neúspech tak, aby pritom nestratil vlastnú tvár. Povesť neporaziteľného vojvodcu bola definitívne fuč, ale vojna sa neskončila, ba práve naopak. Spojenci sa jeden za druhým postupne pridávali na stranu koalície a cisár bol závislý na ochote Francúzov položiť zaňho život.

Vina za pohromu fatálnych rozmerov napokon padla na počasie. Napoleon verejne presadzoval verziu udalostí, podľa ktorej utrpela armáda straty najmä vinou priskorého nástupu zimy, ktorý znemožnil plánované víťazné ťaženie. Túto verziu následne prebrali viacerí francúzski predstavitelia a zrodila sa legenda o tom, že Napoleona v skutočnosti neporazil Kutuzov či Alexander I., ale generál zima. A prehru s prírodnými živlami predsa nemožno nikomu vyčítať.

Počasie skutočne zohralo počas kampane zásadnú úlohu. Nebol to len novembrový nástup silných mrazov a mohutného sneženia, ale aj suché, horúce leto, ktoré sťažovalo prístup k pitnej vode a prialo množeniu parazitického hmyzu. Zďaleka však nebolo jedinou príčinou porážky.

Príbeh Napoleonovho ruského ťaženia dokonale ilustruje skutočnosť, že úlohu, akú pri udalostiach historických rozmerov zohrávajú nekontrolovateľné veličiny, netreba podceňovať. Aj keď sú to ľudia, kto do veľkej miery riadi vlastný osud, predsa doň dokážu zasiahnuť aj neovplyvniteľné faktory. Parafrázujúc výstižné vyjadrenie britského historika Fredericka Cartwrighta môžeme akceptovať, že za Napoleonovým neúspechom v Rusku stál generál zima, ale aby bol obraz o príčinách porážky kompletný, musíme ešte doplniť, že sa na ňom podieľal aj maršal týfus a cisár Napoleon.

Text je súčasťou knihy Kovár, B./Zajac, O./Benediková, L. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.

 

Použitá literatúra:

  • Cartwright, F.: Disease and history. New York 1972.
  • Connoly, M./Heymann.: Deadly comrades: war and infectious diseases. The Lancet 360, 2002, 23–24.
  • Kaushik, R./Sougat, R.: War and Epidemics: A Chronicle of Infectious Diseases. Journal of Marine Medical Society 20 (1), 2018, 50–54.
  • Peterson, R.: Insects, Disease, and Military History. The Napoleonic Campaigns and Historical Perception. American Entomologist 41 (3), 1995, 147–161.
  • Smallman-Raynor, M./Cliff, A.: War Epidemics: An Historical Geography of Infectious Diseases in Military Conflict and Civil Strife, 1850-2000. Oxford, 2004.
  • Talty, S.: The Illustrious Dead: The Terrifying Story of How Typhus Killed Napoleon´s Greatest Army. New York 2009.
  • Zinsser, H.: Rats, lice and history. London 1934.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

vyštudoval históriu a filozofiu na UPJŠ v Košiciach a doktorát obhájil na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako post-doktorand na Deutsches Historisches Institut vo Varšave a zároveň na Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku a Slovinsku.