Diskusie o tom, či Jozef Tiso bol alebo nebol vojnovým zločincom sa objavujú pravidelne. Seriózna historiografia v tom má však jasno. Množstvo dôkazov o tom, že vojnové zločiny páchal, je ohromujúce. Súčasťou článku je Rozsudok Národného súdu v Bratislave nad Jozefom Tisom z 15. apríla 1947 v plnom znení.

 

Úvahy o tom, či Jozef Tiso bol vojnový zločinec, zaznievajú vo forme stručne formulovaných laických tvrdení, opretých o názory starých mám, ktorým „bolo dobre“, aj v podobe rozsiahlych apologetík, ktorými sa celé roky úporne pokúšali Tisovi i sebe „vylepšovať povesť“ ľudácki predstavitelia, prečkávajúci studenú vojnu v exile. Do veľkej miery im pritom nahrávala komunistická cenzúra, ktorá v dôsledku štrukturálnej podobnosti oboch režimov – ľudáckeho a komunistického – dlhé roky bránila slobodnému výskumu a informovaniu o tejto časti našich dejín. Keď sa po roku 1989 vrátila na domácu pôdu slobodná diskusia o slovenských dejinách, vítala ju verejnosť, ktorá v hlade po dovtedy zakázaných informáciách bola ochotná zhltnúť aj množstvo nezmyslov.

 

Legendy o Tisovi

Vodca štátostrany (MV SR, SNA, f. STK, foto č. 02368)
Vodca štátostrany (MV SR, SNA, f. STK, foto č. 02368)

Niektoré sa podarilo časom vyvrátiť, iné zapustili korene hlboko. Dnes to už znie neuveriteľne, ale napríklad legenda o tom, že Tiso vraj má z vďaky pamätník v Izraeli – raz mal byť v Jeruzaleme, inokedy v Tel Avive – kolovala na Slovensku s plnou vážnosťou vyše dekády. Naletel na ňu katolícky biskup aj redakcia protifašistického časopisu Bojovník. Až izraelské veľvyslanectvo muselo vydať oficiálne potvrdenie, že také čosi neexistuje a nikdy neexistovalo.

Tuhý život majú aj legendy o Tisových prezidentských výnimkách pre židov. Tie síce reálne existovali, no v rádovo nižších počtoch, než sa tradovalo, a prezident ich nerozdával, ale muselo sa za ne tvrdo platiť podľa oficiálneho sadzobníka. Podľa legiend navyše nie je jasné, pred kým a pred čím vlastne výnimky mali svojich majiteľov chrániť, keď na čele štátu i vládnucej strany bol sám „dobrý pán“ prezident.

Tým sa dostávame k ďalšej sekcii apologetických legiend o tom, za čo Jozef Tiso „mohol a nemohol“. V ich prospech hrá nielen bežná nevedomosť, ale s narastajúcim časovým odstupom od totalitného režimu aj slabnúca predstava verejnosti o tom, čo vôbec znamená a ako v takomto režime funguje koncentrovaná moc. Pretože Jozef Tiso bol nielen prezidentom so silnou pozíciou, ale aj vodcom štátostrany, ktorej vládnuca moc bola zakotvená priamo v ústave. Ako prezident mal právomoci vrchného veliteľa ozbrojených síl, mal prístup k hláseniam diplomatov, vojenského spravodajstva aj tajnej polície, mohol bez volieb priamo menovať poslancov, podpisoval mnohé rozkazy, a tiež zákony a medzinárodné zmluvy. Ako vodca vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany bol súčasne aj najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy, vrátane jej Pohotovostných oddielov. S najvyššou koncentrovanou štátnou mocou v jedných rukách sa prirodzene spájala aj priama osobná a politická zodpovednosť jej držiteľa.

Na úkor nízkej úrovne historického a najmä právneho povedomia verejnosti idú aj „argumenty“ o tom, že Jozef Tiso vraj nebol vojnovým zločincom, lebo „veď nebol súdený v Norimbergu“, „veď nebol na zozname zločincov“ a „veď v rozsudku to tak nie je napísané“. Pre pochopenie ich nezmyselnosti totiž treba vedieť aspoň čosi o systéme medzinárodnej povojnovej justície a o procesoch jej formovania.

 

Akú spravodlivosť po vojne?

Norimberský proces, medzinárodný vojnový tribunál prebiehajúci od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v Norimbergu
Norimberský proces, medzinárodný vojnový tribunál prebiehajúci od 14. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v Norimbergu

Desiatky miliónov ľudí, ktorí pred a počas vojny nadobudli priamu skúsenosť s nacistickou vražednou mašinériou, po jej skončení túžili ak nie priamo po pomste, tak „aspoň“ po spravodlivosti. Obyvatelia okupovaných území, politickí väzni, hladujúci zajatci, bombardovaní civilisti, vojaci na frontoch aj ich príbuzní, politici nesúci bremeno obrany vlastnej krajiny, tí všetci si kládli otázku, kto, kedy a ako sa bude za všetko to ničenie zodpovedať, pretože nepotrestaný zločin plodí ďalšie zlo. Predstavitelia víťazných mocností a spojeneckých vlád sa museli vyrovnať s otázkou, ako vôbec súdiť zločiny takého obrovského rozsahu a charakteru, ktoré dovtedy boli jednoducho nepredstaviteľné, a preto ich neobsahoval žiaden trestný zákonník na svete.

Živá skúsenosť medzinárodného spoločenstva s vývojom vzťahov po prvej svetovej vojne nabádala i k ďalším otázkam. Ako zabrániť tomu, aby sa túžba víťazov po pomste nestala prekážkou obnovenia vlády demokratického práva? Ale tiež ako zaručiť, aby si obyvateľstvo porazeného štátu a vo všeobecnosti podporovatelia tejto zločinnej ideológie uvedomili zodpovednosť svojich politických predstaviteľov i svoju vlastnú? Už mierová zmluva z Versailles rátala so zriadením medzinárodného súdu, pred ktorý sa mal postaviť cisár Wilhelm II. ako hlavný iniciátor vojny. Napokon na tom v záujme rýchlejšieho nastolenia pokoja na kontinente víťazné mocnosti netrvali a rešpektovali tradičnú imunitu hlavy porazeného štátu. Dôsledkom však bolo, že milióny Nemcov odmietali uveriť, že prvú svetovú vojnu reálne prehrali, a do pár rokov sa natoľko nechali opantať politikmi, ktorí v nich podporovali pocit krivdy, že pod vedením Adolfa Hitlera rozpútali ďalšiu.

Myšlienka zriadiť medzinárodný súd, ktorý by mal po skončení bojov nastoliť spravodlivosť a potrestať vinníkov, začala opäť rezonovať od roku 1941. Vo Veľkej Británii vtedy pod záštitou združenia pre Spojené národy vznikla zatiaľ neformálna inštitúcia London International Assembly (LIA), v rámci ktorej bola pod vedením belgického právnika generála Marcela de Baera zriadená zvláštna komisia pre vojnových zločincov. Koncom tohto roka okrem Veľkej Británie už proti nacistom bojoval aj Sovietsky zväz, Spojené štáty americké, a prostredníctvom svojich exilových vlád aj štáty okupovanej Európy.

Jozef Tiso s ďalším odsúdeným vojnovým zločincom, Hermannom Göringom
Jozef Tiso s ďalším odsúdeným vojnovým zločincom, Hermannom Göringom

V októbri 1943 ministri zahraničných vecí Veľkej Británie, Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu prijali tzv. moskovskú deklaráciu o nemeckých ukrutnostiach v obsadenej Európe. Zaviazali sa ňou vydať nemeckých páchateľov na potrestanie do tých štátov, na ktorých území sa vojnových zločinov dopustili, aby mohli byť súdení podľa tamojších platných zákonov. To isté malo platiť pre domácich kolaborantov v jednotlivých štátoch, pre ktorých sa ujalo označenie quislingovia, podľa Vidkuna Quislinga, vodcu nórskej pronacistickej strany. Na pôde porazeného Nemecka sa teda konali len procesy proti domácim páchateľom. Ostatné krajiny si svojich kolaborantov s nacizmom súdili samy, vlastným súdnictvom, no podľa spoločných princípov – už spomínaného Quislinga v Oslo, Pierra Lavala v Paríži, Tisa v Bratislave, atď.

Spojenecké vlády sa však ďalej snažili nájsť možnosti, ako súdiť a trestať aj také typy veľkých zločinov, ktorých páchanie sa nedalo presne územne ohraničiť. Veľkou otázkou bolo i to, ako medzi obvinených zahrnúť nielen priamych vykonávateľov rozkazov, ale aj politických pôvodcov vražedných rozhodnutí.

 

Zodpovednosť „bielych golierov“

Silným impulzom úsilia o vytvorenie spoločného súdneho orgánu boli skúsenosti vojakov, ktorí oslobodzovali prvé koncentračné tábory. To, čo v nich našli, opisovali doslova ako peklo na zemi. Zároveň sa ukazovalo, aké ťažké bude postihovať vojnové zločiny podľa vtedy platných zákonov.

Problémom bol nielen dovtedy nevídaný rozsah a spôsob páchania zločinov, ale aj zodpovednosť, akú za ne mali politici, ktorí sami formálne nedržali zbraň v ruke a po celý čas boli od miesta činu vzdialení stovky kilometrov. Právnou zásadou totiž je, že zločiny majú byť stíhané podľa dobovo platných zákonov. Ak nejestvuje zákon, ktorý by daný čin postihoval, nie je podľa čoho rozhodnúť o treste. Navyše predstavitelia krajín, ktoré priamo okupáciu nezažili, mali spočiatku veľký problém pochopiť a spracovať niektoré pre nich dovtedy neznáme javy. Na základe vlastných skúseností zo slobodného prostredia mali sklon štát neustále vnímať ako inštitúciu, ktorá potláča teror, a svojich občanov a ich majetok z princípu chráni. Zásadným rysom nacistami iniciovanej kriminality však bolo práve štátom organizované lúpenie a štátom riadený teror.

Wilhelm Keitel a Jozef Tiso. Keitel bol v Norimbergu odsúdený za vojnové zločiny a obesený 16. októbra 1946.  (MV SR, SNA, f. STK, foto č. 16197)
Wilhelm Keitel a Jozef Tiso. Keitel bol v Norimbergu odsúdený za vojnové zločiny a obesený 16. októbra 1946. (MV SR, SNA, f. STK, foto č. 16197)

Z diskusií spojeneckých právnych expertov napokon vzišla dohoda, že sa na členov nacistickej NSDAP – a podľa tohto vzoru aj na členov pronacistických politických strán v ostatných štátoch – budú aplikovať princípy, tradične používané pri stíhaní trestných činov zločinného spolčenia, resp. banditizmu. Tie boli dávnou súčasťou anglosaského, sovietskeho, francúzskeho, a sčasti aj československého práva. Príslušníci politickej strany sa totiž zaväzovali uskutočňovať všetky jej ciele, čo v prípade nacistickej strany znamenalo aj uskutočňovanie zločinov. S ich aktuálnou pozíciou potom narastali aj možnosti ich páchania. Na členov nemeckej vlády sa preto hľadelo ako na spoluvinníkov Adolfa Hitlera, z ktorých každý sa popritom stal vo svojej vlastnej oblasti „páchateľom nespočetných zločinov, spáchaných v navonok zákonnej forme, v súlade s rôznymi vydanými výnosmi, dekrétmi, nariadeniami a pod.“, pričom všetci členovia vlády boli považovaní za zodpovedných „tak, ako je zodpovedný každý člen zločineckej skupiny za všetky jej činy podľa zásady, že každý čin, spáchaný so spoločným úmyslom, sa zarátava všetkým jej členom“.

Táto koncepcia trestnej a osobnej zodpovednosti členov nemeckej nacistickej vlády bola dopracovaná po páde Tretej ríše a vtelená bola do Dohody štyroch veľmocí z 8. augusta 1945 o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Osi v Európe, ktorej prílohou bola tiež Charta medzinárodného vojenského tribunálu.

 

Norimberský tribunál a vojnové zločiny

Sídlo tribunálu bolo symbolicky zriadené v Norimbergu, kde roku 1935 nacisti počas zjazdu svojej strany uviedli do platnosti obludné rasistické zákony. Princípmi, obsiahnutými v zakladajúcom dokumente medzinárodného tribunálu, kratšie zvanom aj Norimberská charta, sa následne riadili aj súdy s vojnovými zločincami, konané v jednotlivých štátoch, oslobodených od nacistickej okupácie. Riadil sa nimi aj súd, pred ktorým stál Jozef Tiso.

V znení Charty medzinárodného vojenského tribunálu sa zároveň nachádza aj odpoveď na otázku, prečo bol Jozef Tiso vojnovým zločincom. Práve ona totiž vymedzila zvláštnu kategóriu zločinov proti mieru a proti ľudskosti, a tiež definovala, aké typy trestných činov sa z pohľadu medzinárodného trestného práva považujú za vojnové zločiny. Podľa jej článku č. 6 boli medzi vojnové zločiny zaradené – napríklad, ale nie výlučne – vraždy, kruté zaobchádzanie alebo deportácie civilistov z obsadeného územia alebo na ňom na otrocké práce alebo s akýmkoľvek iným cieľom, vraždy vojnových zajatcov alebo kruté zaobchádzanie s nimi, zabíjanie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie miest a obcí alebo pustošenie neodôvodnené vojenskou nevyhnutnosťou. Každý jeden z takýchto činov, ku ktorému Jozef Tiso prispel svojím rozkazom, podpisom príslušného zákona alebo iným podielom, bol vojnovým zločinom, a on podľa ustanovení Norimberskej charty bol ich spolupáchateľom.

Medzi zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti sa zasa podľa charty radilo napríklad vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie alebo akékoľvek iné nehumánne činy spáchané proti akémukoľvek civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo za vojny, alebo prenasledovanie z príčin politických, rasových či náboženských pri páchaní akéhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc medzinárodného tribunálu alebo v spojení s takým zločinom, bez ohľadu na to, či bolo porušené miestne právo krajiny, kde boli zločiny spáchané. A zopakujme ešte raz z jej textu inými slovami: „…vodcovia, organizátori, podnecovatelia a spoluvinníci, ktorí sa zúčastnili pri osnovaní alebo vykonávaní spoločného plánu alebo sprisahania s cieľom spáchať niektorý z uvedených zločinov, sú zodpovední za všetky činy ktorejkoľvek z osôb pri realizovaní takéhoto plánu.“

 

Proces s Jozefom Tisom

V mene ČSR požiadal o vydanie zatknutého Tisa na stíhanie za vojnové zločiny veľvyslanec vo Washingtone plk. Vladimír Svetozár Hurban 18. júna 1945.
V mene ČSR požiadal o vydanie zatknutého Tisa na stíhanie za vojnové zločiny veľvyslanec vo Washingtone plk. Vladimír Svetozár Hurban 18. júna 1945.

Pred Národným súdom v Bratislave, ktorý v zmysle povojnového poriadku rešpektoval Chartu medzinárodného vojenského tribunálu, bola Jozefovi Tisovi dokázaná účasť na celom rade takýchto skutkov, kvalifikovaných ako vojnové zločiny, a to verejne, pod medzinárodným dohľadom, vrátane prítomnosti korešpondentov svetových médií. Text samotného rozsudku má vyše dvesto strán. Mnohé z dokumentov a svedectiev o zločinoch, na ktorých sa Tiso v spolupáchateľstve s predstaviteľmi Tretej ríše podieľal ako hlava vládnucej pronacistickej strany, predseda vlády a prezident, boli už dokonca predtým predložené a uznané ako dôkazy aj priamo pred tribunálom v Norimbergu, počas procesov s páchateľmi s ríšskym občianstvom, keď sa skúmala otázka postupu nemeckých nacistov voči Československu a ich vplyvu na slovenský štát a protektorát.

Pritom treba povedať, že v čase povojnových procesov nebolo ešte dostupných množstvo ďalších dokumentov a svedectiev, ktoré vďaka desaťročiam slobodného historického výskumu v nemeckých a aj v spojeneckých archívoch máme k dispozícii dnes. Na ich základe možno doložiť spoluzodpovednosť aj v ďalších prípadoch, ktoré boli v danom období nedostatočne preskúmané, napríklad postupnosť legislatívnych krokov, vedúcich k holokaustu alebo dôkazy o prístupe prezidenta k rôznym informáciám, o ktorých tvrdil, že ich nemal. Výrazne sa v posledných dekádach posunul aj zanedbaný výskum ľudáckeho teroru voči nekomunistickým zložkám odboja.

Na záver spomeňme ešte jednu z kolujúcich legiend, podľa ktorej meno Jozefa Tisa chýba na „zozname zločincov“. Ide v nej o zoznamy nacistických zločincov a ich kolaborantov, po ktorých sa pátralo, a preto boli priebežne aktualizované. Nuž a od momentu, keď Tisa v bavorskom Altöttingu na základe takéhoto zoznamu v polovici júna 1945 identifikoval a zatkol dôstojník vojenskej kontrarozviedky Spojených štátov amerických, bratislavský rodák Ján Špigler, vtedy už John Spiegler, nebol už dôvod po Jozefovi Tisovi ďalej pátrať.

 

 

 

 

Pramene

 

 

Použitá literatúra

  1. Ečer, B.: Jak jsem je stíhal. Praha 1946.
  2. Kocourek, R.: Svět žaluje v Norimberku. Praha 1946.
  3. Vondrášek, V. – Pešek, J.: Slovenský poválečný exil a jeho aktivity 1945-1970. Bratislava 2011.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org; Slovenský národný archív, fond STK

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone
JUDr. Katarína Zavacká, CSc.

JUDr. Katarína Zavacká, CSc., pôsobí na Ústave štátu a práva SAV. Zaoberá sa dejinami štátu a práva v 20. storočí. Venuje sa predovšetkým historicko-právnej analýze procesov budovania a likvidácie demokratických právnych systémov.