Rozvoj vedy a techniky v druhej polovici 19. storočia sa zákonite odzrkadlil  v súvekom vojenskom arzenáli. V priebehu necelého storočia vystriedali parné turbíny plachetnice a namiesto drevených korábov brázdili vlny oceánov opancierované lode.

Jedeným z najväčších míľnikov v dejinách svetového námorníctva je zostrojenie lode HMS Dreadnought v roku 1906. Bola to prvá loď, ktorú miesto parného stroja poháňala parná turbína, čo jej vo svojej dobe vynieslo prvenstvo v rýchlosti. Popritom mala aj najsilnejšiu výzbroj. Vo svojom čase bola natoľko revolučná, že dala názov celej generácii bojových lodí. Všetky staršie typy odvtedy niesli spoločný názov pre-dreadnoughty.

Trojpohľad na HMS Dreadnought k roku 1911.

Po rusko-japonskej vojne (1904 − 1905) sa ukázalo, že zastarané lode s delami kalibru do 300 mm nie sú schopné prestreliť pancier iných bojových lodí na vzdialenosť viac ako 5 km. Na túto skutočnosť najrýchlejšie zareagovala Veľká Británia, ktorá už za vojny začala so stavbou nového typu lode.

Duchovným otcom dreadnoughtu bol britský admirál John Arbuthnot Fisher, ktorý je známy aj ako vynálezca bojových krížnikov. Hoci ho dlho brzdila konzervatívna admiralita, dokázal nakoniec niekoľko svojich nápadov presadiť. Nadviazal na teoretickú prácu Taliana Cuntibertiho, ktorý už v roku 1903 publikoval myšlienku tzv. „all big-gun ship“. Konštruktéri upustili od ľahkej výzbroje a dali prednosť ťažším kalibrom. Konkrétne HMS Dreadnought bol vyzbrojený desiatimi 305 mm delami, ktoré tvorili hlavnú výzbroj. Pomocnými zbraňami boli 76,2 mm kanóny a na tú dobu neodmysliteľné torpédomety. S maximálnou rýchlosťou 21 uzlov (39 km/h) bola loď tohto typu schopná dohoniť a na dostatočnú vzdialenosť zneškodniť bežné súdobé bojové lode.

Hlavnú výzbroj tvorili 305 mm delá v 5 dvojhlavňových vežiach.

HMS Dreadnought bol aktívny počas celého obdobia prvej svetovej vojny. Iróniou osudu je, že nezasiahol do žiadnej väčšej bitky, v ktorej by si zmeral svoje sily s porovnateľnými strojmi z Nemecka. Je to jediná bitevná loď, ktorá kedy potopila ponorku. Stalo sa tak potom, čo U-29 vypálila v roku 1915 torpédo na inú loď a nepochopiteľne sa vynorila na hladinu. HMS Dreadnought vrazil do ponorky provou (tzv. taran) a potopil ju.

Loď bola v službe do roku 1919, keď ju vzhľadom na opotrebovanie presunuli do zálohy a o dva roky neskôr admiralita rozhodla o jej zošrotovaní. Udialo sa tak v roku 1923.

 

Použitá literatúra 

  • Sturton, I. (ed.): Conway’s Battleships: The Definitive Visual Reference to the World’s All-Big-Gun Ships (2nd revised and expanded ed.). Annapolis 2008.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, www.naval-encyclopedia.com

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone

Vyštudoval jadrovú fyziku, ale pracuje ako analytik. Vo voľnom čase číta a píše. Okrem fyzikálnych publikácií mu vyšli články v Historickej revue a poviedky v zborníkoch Fantázie.